Keď zahynú horolezci, niektorí ľudia sa pýtajú: “Načo tam liezli?” Niekedy sa to pýtajú tí, čo sami nikam neliezli a nikdy nepoznali krásny pocit víťazstva nad sebou. Môj priateľ Zolo Demján mi hodiny rozprával o krásach, ale aj o smutných stránkach, lezenia na kopce. Aj v týchto dňoch si Himaláje vyžiadali svoje obete. Možno si teraz poviete, že tam dnes mnohí lezú len tak z roztopaše, že už to nie je o prekonávaní ľudských limitov. Ale vyjsť na kopec je často o prekonávaní našich vlastných obmedzení. Bol som so Zolom v Himalájach pred šiestimi rokmi a niektorí ľudia sa ma tiež pýtali, prečo tam leziem. Pre toto. A pravidelne leziem na Rozsutce, Kriváňe a ďalšie kopce a niektorí sa ma pýtajú, že prečo, keď som tam už bol. Každý človek má svoje „kopce”, o ktorých sníva a lezie na ne. Nielen pre krásu, pocit víťazstva alebo svetskú slávu, ale hlavne preto, aby mal jeho život nejaký zmysel.

Stretol som nedávno podnikateľa Artura Gevorkyana, ktorý buduje svoju firmu s takou vášňou a energiou, že mnohí možno krútia nad nim hlavou. Nedávno spomínal slávneho hudobníka, ktorý hral tak krásne, že mu jedna nadšená poslucháčka povedala: „Dala by som život za to, keby som vedela hrať tak, ako vy majstre.” A majster jej odpovedal: „Veď ja som dal, celý svoj život som venoval hudbe.”  Poznám mnohých, ktorí dajú celý svoj život svojmu povolaniu. To sú tí šťastní, ktorí povolanie našli a pochopili, že to je vlastne ich život a jeho zmysel. A poznám aj takých, čo len tak sedia, nadávajú, kritizujú a pýtajú sa: „Prečo to robia? Načo tam lezú?”

Slávni maliari, hudobníci, spisovatelia, vynálezcovia, objavitelia, vedci, podnikatelia, majstri stavebníci a remeselníci, všetci tí, ktorí posúvali svet dopredu – tí všetci niekam liezli. Horelo im srdce, dávali do toho všetko a niekedy obetovali aj svoj život. A nemuseli dobyť osemtisícovku alebo získať svetové uznanie. Často boli počas svojho života zosmiešňovaní, niekedy prenasledovaní alebo zabití – niekedy preto, že otvorene povedali pravdu, prejavili vieru, postavili sa proti nespravodlivosti a zlu. Mnohí z nich nezažili slávu, len poníženie, ale ich mená si história pamätá. Mená ich katov slávne nie sú. Ľudia mi niekedy hovoria, že časy hrdinov a hrdinstiev sú preč, vraj netreba nikam liezť, riskovať a komplikovať si život, že je to nezmysel. Myslím si, že takéto konanie by bolo našim koncom. Nikdy nesmieme prestať snívať, veriť v spravodlivosť, lásku a nádej, pokúšať sa vyliezť tam, kam ľudia ešte nevyliezli, hľadať, objavovať, učiť sa, prekonávať prekážky a pomáhať druhým. Najradšej mám ľudí, ktorým keď poviete, že je niečo nemožné, tak to začnú skúšať. A najviac mi lezú na nervy tí, ktorí neustále opakujú, ako sa nič nedá. Prečo sa dnes bojí zamestnanec postaviť podnikavcovi, ktorý ho zneužíva a neplatí za neho dane a odvody? A prečo je tak málo ľudí, ktorí sú ochotní ísť s kožou na trh a oznámiť korupciu, aj keď vedia, že sa podvodník nakoniec na súde „vykúpi?” A prečo sa bojí mladé dievča svojho šéfa, ktorý ho odmietol v ťažkom stave pustiť k lekárovi s tým, že je v skúšobnej dobe? Prečo na neho nezavolá kontrolu a nepodá žalobu? A podnikateľ strká úradníkovi úplatok, namiesto toho, aby vyliezol na kopec a vykričal to do celého sveta. Prečo rodič zakrýva, že jeho dieťa berie drogy a nemá odvahu dať ho na liečenie? Aj to je hrdinstvo. Musíme liezť ďalej priatelia, aby sme sa mohli pozrieť do zrkadla, aby sme nepodľahli malomyseľnosti o víťazstve zla, aby mal náš život zmysel. Mnohých zasypú lavíny a možno ich ani nenájdu. Z niektorých urobia bláznov, z iných sa budú posmievať – tí, ktorí sa už nevedia zo srdca ani smiať, iba sa cynicky uškŕňať, sedieť v bezpečí za oknom a drístať o tom, aké je všetko skazené. A skazení sú iba oni – všetky ideály a sny vymenili za válovy, pri ktorých mlaskajú ako prasatá a v duchu závidia tým, ktorí slobodne lietajú do nebies a lezú na vysoké štíty.