Ako sa cítite, keď je v reštaurácii alebo v obchode neslušná obsluha? Prišli ste tam minúť vaše peniaze a oni si vás nevšímajú, správajú sa k vám arogantne a drzo. Ja obyčajne takýto podnik opustím a už sa tam nevrátim. Čím to je, že na Slovensku sa mi to stáva častejšie ako napríklad v Nemecku? Pýtali ste si už niekedy v zahraničí v reštaurácii pohár vody? Mne sa ešte nestalo, že by mi ho odmietli dať. Na Slovensku a v Čechách je to však bežné. Nedávno som si chcel dať obed v hoteli Moskva v Zlíne. Objednal som si pohár vody z vodovodu a čašníčka mi oznámila, že jej to vedúci zakázal. Nuž čo, povedal som si, hotel Moskva, asi ho vedie nejaký ruský komunista a správa sa ku mne ako k Ukrajincovi z Krymu. Odišiel som. A už tam nevkročím. A radím to aj vám – nechoďte do podnikov, kde odmietajú podať pocestnému pohár vody.

Obsluhovať alebo slúžiť – aké krásne slová. Je dobré slúžiť blížnemu, obsluhovať druhého človeka a cítiť jeho spokojnosť. Každý deň niekoho obsluhujeme a niekto obsluhuje nás. Ráno mi manželka s láskou mieša jogurtovo – zrnnú kašičku hatla-patla. Vyzerá to hrozne, ale chutí výborne. V kláštore Kinderalm som vždy k jedlu pristupoval s veľkou úctou, lebo som videl s akou radosťou ho sestričky pripravovali. Môj syn je kuchár a vždy veľmi sa teší, keď hosťom chutí. Aj Peter Ďurčo, fajn chlap a špičkový kuchár, mi často rozpráva ako sa raduje, keď majú jeho zákazníci pri jedle krásny zážitok. Spomínam si na kuchára, Šerpu, ktorý nám v Himalájach varil výborné jedlo a zdobil ho kvietkami vyrezanými zo zeleniny – po namáhavom dni, v ťažkých podmienkach, so širokým úsmevom. Slúžil a mal z toho radosť.

Prečo niektorí ľudia radšej vládnu ako slúžia? A prečo sú takí neslušní a arogantní? Majú radi iba seba? Alebo skrývajú za svoju hrubosť zranenie či strach? Niektorých si dokonca platíme zo svojich daní a oni nás na úradoch šikanujú a nadávajú nám. Mladá žena vydáva reklamný časopis. Podnikatelia jej platia za to, že sa dostane do každej domácnosti. A ona platí roznášačov, ktorí si zoberú peniaze ale časopisy vyhodia. A vôbec sa nehanbia. Kde je ich úcta voči zamestnávateľovi, inzerentom a ostatným ľuďom?

Poznám jedného čašníka. Neslúži zákazníkom ale miestnym mafiánom.  Je v službe už dosť dlho a správa sa ako hulvát – je drzý, klame a podvádza. Hlasno vykrikuje, ale obsluha mu nejde a nepozorných ľudí bezočivo okráda. Zákazníci stále čakajú na svoje objednávky a už im dochádza trpezlivosť. On má však silné reči a keď má skladať účty, utečie zadným východom. Chváli sa jedlom, ktoré uvaril kuchár alebo dobrým vínom, ktoré vyrobil miestny vinár. On sám nedokázal nič a služba sa mu nedarí. Zdôrazňuje svoje skúsenosti, ale sú to len samé frázy a prázdne reči. Naučili ho to kedysi v komunikačnom kurze.

Je mi ho ľúto, sebavedomého čašníka, ktorý žije vo svojom virtuálnom svete. Vie sa pekne obliecť, do saka si vždy vloží bielu vreckovku, ovláda naučené formulky. Nemá však rád svojich zákazníkov a slúži iným pánom. Po šichte zaspí a sníva sa mu sen. Chcel sa stať prezidentom čašníckej asociácie a už bol takmer v cieli. Podporili ho aj traja predchodcovia – starí komunisti. Zrazu však prišiel neznámy muž, úplný amatér, a vyfúkol mu vytúžené kreslo v paláci. Strašný sen! Celý spotený sa prebudil do smutného rána. Hrôza. Musí vstať z postele a vrátiť sa do práce. Splniť objednávky, o ktorých už dávno vie, že sú nesplniteľné. Zákazníci strácajú trpezlivosť a čašník hľadá SMER úniku. Všetko kvitne a vonia, priatelia. Prichádza jar a odchádza neslušná obsluha.

0