Často sa vraciam k Evanjeliu podľa Lukáša, kde sa píše o márnotratnom synovi. Otec rozdelil majetok medzi dvoch synov a mladší syn odišiel do ďalekej krajiny kde všetko prehýril a padol až na dno. Rozhodol sa vrátiť k otcovi a požiadať ho o odpustenie. Otec sa potešil, pripravil hostinu. Starší syn, ktorý sa práve vracal z poľa, sa nahneval a vyčítal otcovi, že pre márnotratného syna usporiadal hostinu, akú on, ktorý mu poctivo roky pomáha, nikdy nemal. Otcova odpoveď nespokojnému synovi je krásna: „Syn môj drahý, povedal mu otec, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz máme dôvod sa radovať. Veď tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.“ (Luk, 15, 31-32).

Často sa spomína mladší syn, ktorý sa stratil a vrátil k otcovi. Stratil sa však aj starší syn, v pýche a vyvyšovaní svojich zásluh, ako to robili farizeji a zákoníci. Ako to robíme často aj my, keď pohŕdame inými ľuďmi lebo si myslíme, že sú horší ako my. Celý náš svet je plný stratených synov – mladších, ktorí padajú na zem a hľadajú cestu k svojmu otcovi a starších, ktorí sú možno ohrození ešte viac, pretože majú o sebe príliš vysokú mienku.

Každý z nás sa niekedy stratí ako dvaja bratia a potrebujeme Otca, ktorý by nám odpustil a objal nás. Ale aj od nás sa niekedy očakáva, aby sme lepšie zvládli úlohu staršieho brata alebo úlohu otca s otvorenou náručou.

Aj ja som sa kedysi oddelil od človeka, s ktorým som pred mnohými rokmi začínal svoju pracovnú cestu. Spolu sme písali knihy, robili projekty a viedli dlhé diskusie.  Rozišli sme sa a ja som mal desiatky dôvodov nahovárať si aký som spravodlivý. Až kým som nepochopil, že je čas, aby sa dvaja stratení znovu našli. Pochopili sme to obaja a tešíme sa, že sme sa znovu našli. Niekedy nám pomôžu choroby alebo ťažké životné situácie – aby sme pochopili, že sme odišli do ďalekej krajiny, hľadať to, čo sme už mali. Škoda stratených rokov, povedia si niektorí. To sú tí šťastnejší, ktorým už Otec pripravuje hostinu.

Ostatní ešte hľadajú cestu späť a niektorí iba krúžia okolo seba. Zdá sa, že okolitý svet je stále viac špecializovaný, ľudia si prestávajú rozumieť, zameriavajú sa viac na svoje osobné výhody ako dobro celku. Ale keď nefunguje celok, nenachádzame ani osobné ciele. V rozvrátenej rodine nenájde človek pokoj a istotu. Aj v rozkradnutej krajine, ľudia márne túžia po slobode a prosperite. Zlodeji odvolávajú zlodejov a ľudia im pri voľbách a prevratoch iba robia kulisy. Bolo mi ľúto demonštrantov na Ukrajine, keď sa pred nich vystrčila miliardová Júlia. Nepáčia sa mi okupácia Krymu a ruské klamstvá. Nepáči sa mi ani pokrytectvo neschopných západných papalášov, ktorí sledujú iba vlastné egoistické záujmy. Na obyčajných obyvateľoch Ukrajiny v skutočnosti nikomu nezáleží.

Môžeme sa pýtať, kto rozvracia rodiny a štáty. Neviem odpoveď, ale napadá ma, že sebectvo jedných a ľahostajnosť druhých, naša neschopnosť, počúvať a porozumieť druhého človeka a Boha nad nami. Jordi Nadal a Ventura Ruperti napísali: „Čoskoro budú ľudia, ktorí vedia počúvať, pochopiť druhého a pomáhať, aby sa postoje zblížili, predstavovať nespochybniteľnú strategickú hodnotu. Pretože k našej ľútosti porastie počet konfliktov, ktoré budeme každodenne riešiť.

Žijeme vo svete stratených a rozdelených synov, ktorí niekedy utekajú sami pred sebou. A možno netreba tak veľa. Stačí si povedať: „Vrátim sa domov a poviem otcovi: Otec, previnil som sa…“ A potom sa vybrať na cestu k Otcovi, ktorý trpezlivo čaká na každého z nás.

0