Slovensko má svoju históriu, kultúru, prírodu krásne stavby, pamiatky aj rakúsko-uhorskú gastronómiu. Komunisti krajinu ničili, ale vrchol gýčov prišiel až po roku 1989 keď sa mnohí primitívni a nevzdelaní ľudia dostali k moci a peniazom.

Slovo gýč pochádza z nemčiny a označuje nepravý, povrchný alebo nevkusný umelecký výtvor, ktorý sa tvári ako skutočné umenie. Jeho cieľom je však vyvolať lacnú, rýchlu a citovo prehnanú reakciu bez hlbšieho obsahu a estetickej hodnoty.

Český spisovateľ Milan Kundera vo svojej knihe Nesnesiteľná ľahkosť bytia (bol to prvý film, ktorý som videl ešte pred revolúciou v Stuttgarte a veľmi ma zasiahol) popísal gýč ako „absolútne popretie hovna.“ Mal na mysli stav, kde je zo sveta vylúčené všetko nepríjemné, ťažké alebo tragické a zostáva len bezkonfliktná a usmievavá ilúzia. Gýč sa snaží zapáčiť čo najväčšiemu počtu ľudí za každú cenu.

Páni ako Slavomír Eliáš (postavil si bronzovú sochu samého seba s cylindrom na lavičke, ale nikdy nedosiahne úroveň pána Ľudovíta Wintera), Ján Slota, Pavol Jakubec, Igor Rattaj, Zdenko Miškolci alebo Ján Podmanický sa dostali k peniazom a zamorili Slovensko rozhľadňami, „zážitkovými“ objektmi v prírode, nevkusnými hotelmi a hradmi, bez rešpektu k prírode, domom Aphrodite, kúpeľmi Bojnice a pod. Týchto majstrov gýčov spája absencia sebareflexie a úcty k prostrediu. A tak máme na Slovensku plno vežičiek, sôch a iných „atrakcii,“ ktoré vznikli len preto, že niekto mal peniaze, ale chýbali mu rozum, rešpekt a vkus.

Žijeme v krajine gýčov, rozprávok a klamstiev. Kedy sa preberieme, vytriezvieme alebo zobudíme do reality? Potrebujeme vizionárov, nie iluzionistov, skutočných podnikateľov a nie zbohatlíkov napojených na štátne peniaze, architektov a nie devastátorov priestoru, múdrych správcov krajiny a nie mafiánov a skorumpovaných politikov.

Renesanční boháči rešpektovali názory Leonarda, Michelangela, Albertiho, Bramanteho alebo Brunelleschiho. Naši zbohatlíci sa po revolúcii dostali do Talianska a začali na Slovensku stavať sochy levov, vežičky, balustrády, „pozlátené“ ornamenty, dinosaury alebo plastové sochy svišťov. Bude trvať dlho, kým niekto zbúra monštrá, ktoré ničia našu prírodu, mestá a dediny.

Je táto tuposť dedičná, geneticky podmienená, alebo sa z toho niekedy tento národ vylieči? Na rôznych oslavách nás papaláši povzbudzujú k tomu, aby sme boli hrdí na to naše, ktoré si nedáme (a nikto to ani veľmi nechce) a cudzie nechceme (a veru by sme sa od vyspelejších národov mohli niečo priučiť). Začneme sa niekedy učiť od tých najlepších a obohacovať svet, v ktorom žijeme? Zatiaľ ho zamorujeme gýčmi a hlúpymi rečami.

Nadávno som videl na sociálnej sieti fotografiu týchto pánov – jeden lepší ako druhý. Ľutoval som Františka Miklošku, ktorý sa posadil medzi nich. Krajina gýčov a hlupákov. Čo je to za národ, ktorý si zvolí za predsedov parlamentu takýchto pajácov?

2