Prvé mesiace slovenskej vlády by som charakterizoval ako dobré úmysly a prázdne reči. V minulých vládach som sa nepozeral na vystúpenia politikov, aby som si zachoval pokoj. Dnes sa nepozerám, aby som sa nemusel hanbiť. Mám niektorých nových chlapcov v politike celkom rád a je mi ich ľúto. Je dobré, že sa do vlády dostali obyčajní a slušní ľudia. Dobré by bolo, keby medzi nimi boli aj odborníci. Zatiaľ je tam dosť ľudí, ktorí majú schopnosť venovať najviac času najmenej dôležitým veciam. Rýchlo sa učia nové remeslo – veľa rozprávať a nič nepovedať, vzbudzovať zdanie vysokého pracovného zaťaženia a nič neurobiť. Nezávidím im. Obrovské organizácie prepchaté úradníkmi, množstvo pochybných zmlúv a tunelov na peniaze, ktoré budú postupne objavovať. Tlaky lobistov z rôznych zväzov, združení, spolkov, asociácií a konferencií. Našepkávači, pochlebovači, korupčníci, kritici a analytici. Dobré úmysly nestačia. Treba mať znalosti a charakter, ale aj schopnosť odlíšiť skutočne dôležité veci od nátlaku, manipulácie, klamstiev, hystérie a vydierania. A definovať stratégie, delegovať a riadiť projekty, vytvoriť tímy odborníkov, ktorí vedia niečo urobiť – nie iba analyzovať a rozprávať. Treba udržať rovnováhu, ale zároveň veľa vecí zásadne zmeniť. Nedá sa vyhovieť všetkým, ani ustupovať tým, čo najviac kričia. Ak predĺžia nevýhodnú zmluvu bude problém, ak ju vypovedia, bude tiež. Čaká ich veľa pascí a časovaných bômb. Obklopia sa prikyvovačmi, alebo privítajú spätné väzby a radikálnu otvorenosť od odborníkov? Budú každý deň hasiť problémy s ľuďmi, ktorí zablokovali diaľnicu, alebo robiť systémové zmeny, ktorých výsledky sa prejavia až o niekoľko rokov?

Občas vidím v televízii tlačovku a čudujem sa aké banality riešia takí vysokopostavení ľudia. Jeden hovorí veci, ktoré nám mohol povedať aj nejaký referent a vedľa neho stoja ministri a rôzni experti ako nejaké pážatá na kráľovskom dvore. Keby takto neproduktívne pracovali robotníci vo fabrike, tak by ich šéfovia vyhodili. Lenže títo hore už šéfov nemajú, oni šéfujú nám. Aspoň si to niektorí myslia. Občas sa posťažujú, že veľa pracujú. Ďalšia ilúzia – nepracujú, vysedávajú na neproduktívnych stretnutiach a venujú sa nepodstatným veciam. Zdá sa mi, že politika je viac o mediálnych výstupoch ako reálnej práci. Nedávno mi hovoril jeden expert na reformu systému vzdelávania na Slovensku, že najlepším riešením by bolo hodiť tam granát a postaviť to odznova. Myslel to samozrejme obrazne, nie je to žiaden násilník. Viem si predstaviť, že by sa zrušili všetky “inovačné” agentúry, ktoré nikdy žiadnu inováciu neurobili a množstvo zbytočných úradov, o ktorých občania ani netušia, ale skladajú sa z daní na ich prevádzku. Slovensko je počtom obyvateľov predmestím Šanghaja, Tokia alebo New Yorku a je hrozné vidieť, koľko úradníkov zamestnáva – od ministerstiev, cez VÚC až po okresné, mestské a obecné úrady. Keby nič nerobili, možno by sme to aj prežili, ale oni často ľuďom riadne znepríjemňujú život.

Vzorec výkonnosti hovorí, že by sme sa mali venovať podstate a ostatné nechať tak. Schopnosť stanoviť si priority je teda zásadná. Netreba pracovať 15 hodín, stačí osem, ale treba riešiť zásadné veci. Priority však nesmú určovať krikľúni a mediálne agentúry. Tam hore by už mohli vedieť, že štát nenaštartuje ekonomiku, lebo od nej nemá kľúče. Významné podniky na Slovensku za zapínajú a vypínajú v zahraničí. Aj potraviny nám vozia zo zahraničia a predávajú v zahraničných supermarketoch. Na našich poliach sú technické monokultúry, logistické centrá a sklady. Naše školstvo upadá, ale na to, aby sme robili otrokov zahraničným koncernom to nevadí. Je mi niekedy ľúto tých hore, aj tých pod nimi. Väčšina vecí, ktoré by mali robiť, sú dlhodobejšie ako jedno volebné obdobie. Lenže oni potrebujú efekty hneď – percentá v prieskumoch, podpory na internete a pochvalu za vyriešenie “problému.”

Pozvali ma kedysi do tímu na prípravu hospodárskeho programu jednej strany. Definovali sme témy. Každá presahovala rámec hospodárstva. Bolo potrebné sa prepájať s inými rezortmi a ísť viac do hĺbky. Povedali mi, že najskôr treba uspieť vo voľbách. Veľmi neuspeli, ale dostali sa tam. Na prepájanie a odbornosť už nezostal čas. Treba rozdeľovať funkcie a peniaze. Predstava o tom, čo sú skutočné priority sa postupne stráca a snaha niečo zásadne zmeniť je nahradená rozprávaním a “riešením problémov,” ktoré problémami nie sú.

Má to vôbec nejaké riešenie? Áno. Zostať tam, kde môžeme dať do súladu okruh svojho záujmu a vplyvu. Meniť veci tam, kde žijeme – v regiónoch, firmách a rodinách. Nepodľahnúť ilúzii, že zhora niekedy príde zmena k lepšiemu. Revolucionári sa niekedy zmenia na diktátorov,  aktivisti na úradníkov, obyčajní ľudia na obyčajných politikov.

Veľa ľudí hovorí, že ich politici sklamali. Vraj od nich očakávali pozitívne zmeny a nijaké neprišli. Býva to tak. Keď prídu noví politici, tak kritizujú starých. A hovoria, že to budú robiť lepšie. A nerobia. Sklamanie je rozdiel medzi očakávaním a realitou. Často do politiky idú ľudia, ktorí sa inde nevedeli presadiť, túžia po moci, potlesku, bohatstve, alebo majú nejakú inú úchylku. Tak aké očakávania? Mňa politici nikdy nesklamali. Pred voľbami som vždy od nich očakával pekné reči a sľuby. A po voľbách neschopnosť urobiť niečo užitočné pre ľudí. Vždy sa mi to zatiaľ splnilo. Keď sa politici dostanú hore, tak majú niekoľko stratégií. Niektorí sa skryjú a nič nerobia. Ďalší cestujú, chodia na oslavy a rečnia. Iní sa tvária, že robia a vzbudzujú dojem zaneprázdnenosti – dávajú prázdne sľuby, neustále sa niekam ponáhľajú a snažia sa pôsobiť akčne. Ale nerobia nič. Sú aj takí, čo robia, akurát tomu nerozumejú. Ich činnosť spôsobuje veľké škody. Posledná skupina býva najhoršia – tí pracujú pre svojich sponzorov, na úkor občanov. Keď pochopíte pravidlá tejto hry, tak nemôžete byť sklamaní. Iba príjemne prekvapení. Vraj sa také veci občas stávajú. Raz za sto rokov.

Nedávno mi napísal profesor Milan Zelený z New Yorku: “Niekoľko Slovákov píše denne a vytrvalo mnohé listy politikom – a posielajú mi stovky kópií, že sú aktívni. Len im jen divné, že nemajú žiadne odpovede. Ako keby nikdy nepočuli o košoch na zbytočný papier. Kde sa tá bezmedzná dôvera k politikom berie?” Milan Zelený mi vždy hovorieval – “Nikdy nič neočakávaj od politikov. Ich základnou metódou práce sú stranícke záujmy, prázdne reči a lož. Urobíme si to sami, ako Baťovci.” Jan Antonín Baťa svoje vízie popísal v knihe. Žiaľ, vojna a komunistický režim všetko zmenili. Ak nechcete, aby vás politici sklamali, tak od nich nič neočakávajte. Alebo ešte lepšie – očakávajte, že narobia veľa zla. A možno budete príjemne prekvapení, keď neurobia nič. Naše firmy si dokážeme viesť sami a od politikov očakávajme, že nás nechajú na pokoji. Ani Baťovci od nich viac neočakávali. Baťovci v čase veľkej krízy zmenili Zlín na svetové priemyselné centrum. A politici nakoniec ich dielo zničili.

www.regstart.org