Koľko času stratíme tým, že rozprávame o druhých ľuďoch v ich neprítomnosti? A často v negatívnych súvislostiach, bez toho, aby od nás dostali spätnú väzbu a mohli sa zlepšiť? A z čoho žije bulvár, ktorý je všade okolo nás? Koľko bezvýznamným udalostí nám ponúka? A koľko udalostí, na ktoré nemáme žiaden vplyv nás zamestnáva, berie nám energiu a čas? Manželka bývalého amerického prezidenta, Eleanor Roosevelt, povedala: „Veľkí ľudia diskutujú o nápadoch, priemerní o udalostiach a malí ľudia debatujú o ľuďoch.“

Čo riešiš? Po predchádzajúcom odstavci sa asi každý z nás snaží vyzerať tak, že rieši svoje nápady, nekomentuje druhých ľudí a nesleduje nepodstatné udalosti v médiách. Ale priznajme si, že realita je iná – radi posudzujeme druhých ľudí a komentujeme nedôležité veci, na ktoré nemáme žiaden vplyv. A čo naše nápady a ich realizácia? Nosíme ich v hlave aj s množstvom prekážok, ktoré nám bránia v ich uskutočnení a vyhovárame sa, že nemáme čas.

Jednou z bariér, ktorú niekedy máme, je obava z toho, ako to dopadne, čo si o nás pomyslia druhí ľudia, ako budeme vyzerať pred svetom. Buď sa zameriame na svoj nápad a prácu na ňom, alebo budeme premýšľať nad druhými ľuďmi. Poznám veľa ľudí, ktorí vo svojej práci dosiahli veľké výsledky a skutočne niekedy pôsobia trochu nenormálne. Im je však úplne jedno ako vyzerajú, pretože milujú to čo robia a nemajú čas nejako sa prikrášľovať. Nezáleží im, čo sa deje okolo nich, ako sa na nich pozerajú druhí – oni sa naplno venujú svojej práci.

Pozrite sa niekedy do životopisov ľudí, ktorí sa uchádzajú o prácu, na internetové stránky niektorých firiem, ktoré ľudí hľadajú. Koľko je tam slovíčok, ktoré prikrášľujú realitu. Niekto o sebe hovorí, že je profesionál a pritom sme možno v dnešnom rýchlo sa meniacom svete všetci amatéri. Život je jednoducho krátky na to, aby sme o sebe hovorili ako o profesionáloch. A čo je zlé na slove amatér? To slovo, ktoré vyjadruje, to, že robíme niečo z radosti, lásky a nie pre peniaze? Priznám sa, že ja mám zapálených amatérov rád. Ako keby sme sa báli byť takí akí sme, autentickí, skutoční, dôveryhodní. Keď niekto nevie cudzí jazyk, tak si v životopise napíše slovo „pasívne.“ Prečo rovno nenapíše – neviem, ale naučím sa? K popisu svojich výrobkov alebo služieb pridávame slová bez obsahu – úžasný, prevratný, jedinečný, neuveriteľný, výnimočný, kvalitný alebo inovatívny. Čo to znamená? U každého zákazníka niečo iné. Keď si kúpim jedlo alebo nové auto a som nadšený, môžem do sveta vykrikovať podobné slová, ale ďalší zákazníci podobný pocit možno mať nikdy nebudú. Alebo opačne – hovoríme o sebe, že niečo robíme „len ako koníčka, pre radosť, že sme v tom začiatočníci, že to nestojí za pozornosť.“ Načo takáto falošná skromnosť? Načo toľko slovíčok, ktoré mätú? Všimol som si v kostole, že niektorí kňazi radi a často požívajú slovo naozaj. Ako keby chceli svojim slovám a vetám dať ešte väčší dôraz a dôveryhodnosť. Výsledok je skôr opačný – pôsobí to, ako keby sami neverili tomu, čo hovoria, ako keby si neboli istí a pritom hovoria slová, ktoré sú od Boha a žiaden ďalší doping nepotrebujú.

Keď nás znepokojujú udalosti okolo nás a rozčuľujú druhí ľudia, existuje jeden liek – pozrieť sa do zrkadla a spýtať sa seba samého: „Čo riešim?“ Udalosti, na ktoré nemám vplyv, ľudí, ktorí si žijú svoje životy, alebo svoje nápady a projekty? Nemáme dôvod báť sa, že niečo stratíme a budeme vyzerať trápne, to jediné, čo strácame je premárnený čas. Kedysi boli ľudia oddelení v dedinách, cechoch, dielňach, ateliéroch, salónoch alebo kluboch. Dnes môžeme vstupovať do celosvetových klubov bez toho, aby sme mali špeciálne oblečenie, diplom alebo legitimáciu. Môžeme sa prepájať so všetkými ľuďmi na svete, ukazovať im svoju prácu, študovať ich diela, diskutovať, vzájomne sa inšpirovať a učiť. Neriešme hlúposti, ale veci, ktoré za to stoja, pretože život je príliš krátky.