Od príchodu na tento svet sa učíme dostávať. Začalo sa to našim životom a rodičmi, ktorí nás učili chodiť a rozprávať. Rastú naše fyzické sily, získavame znalosti, dostávame nové šance a príležitosti, zarábame peniaze a rozmnožujeme svoj majetok. Dostávame aj mnohé iné dary – napríklad lásku, rodinu, priateľstvo, pomoc v núdzi alebo odpustenie. Dostávame a niekedy podľahneme pocitu, že to tak má byť, že je to iba výsledok toho, akí sme dobrí, šikovní a pracovití. Všetko, čo dostávame sú dary. Začalo sa to darom života a pokračovalo mnohými darmi, ktoré sme si možno ani nezaslúžili a ani neuvedomovali. Rýchlo si zvykneme, že niečo dostávame a keď sa toho máme zriecť, cítime nespravodlivosť a správame sa niekedy ako dieťa, ktorému berú hračku. Prijímaj skromne, zriekaj sa bez reptania, povedal filozof na tróne – Marcus Aurelius

V každom živote však prichádza čas, keď sa musíme našich darov postupne zriekať. Aby sme mohli z tohto sveta odísť takí, ako sme naň prišli – nahí a čistí. Postupne sa zriekame mladosti a fyzickej sily.  Môžeme sa brániť, v päťdesiatke si nechať nastreliť náušnicu, nahrať si do mobilu hip hop a začať sa obliekať a správať ako sedemnásťročný.  Nič na tom nezmeníme, akurát budeme svetu na smiech. Musíme sa však zriecť aj mnohých činností, ktoré sme mali radi – lekár nám už neodporúča behať po ihrisku a keby sme ho aj neposlúchli, nohy už neslúžia ako kedysi. Môžeme sa natierať masťami a farbiť si vlasy, už nikdy nebudeme vyzerať ako na maturitnej fotografii. Musíme sa žiaľ zriecť aj krásnych vzťahov a ľudí, ktorí nás navždy opustili. Akoby s nimi odchádzal vždy aj kúsok z nás. Nevládzeme už na bicykli do prudkého kopca ako kedysi. Sme však sebavedomí chlapi a nepriznáme sa, že sily ubúdajú. Radšej  hovoríme, že sa nám nechce. Kúpime si e-bike a predĺžime si pekné cyklistické túry na horách. Aj tých sa raz budeme musieť zriecť.

Hermann Hesse napísal: „Potrebou mladosti je vedieť brať vážne seba samého. Potrebou staroby je vedieť obetovať seba samého, lebo nad ním je niečo, čo berie vážne…” Aj Anselm Grün krásne vysvetľuje, ako sa človek postupne zrieka mnohých vecí, ktoré počas života dostal – majetku, zdravia, vzťahov, moci alebo vlastného ega. Sedel som nedávno medzi mladými ľuďmi na univerzite. Mnohí z nich majú plány ako získajú vedecké tituly a rôzne pozície v práci. Aj ja som ich mal a spomenul som si, na pocit, keď mi na konci minulého roka priniesli nové vizitky. Čisté a krásne – nie je na nich žiaden titul ani funkcia. Cítil som veľkú úľavu a oslobodenie. Už som to zase iba ja – žiaden profesor ani prezident, či konateľ. Občas sa ma niekto spýta – a čo ste? Majú na mysli názov nejakého okienka v organizačnej schéme, frčku na výložke alebo nejaký papier s okrúhlou pečiatkou. Taký je tento svet. Zriekať sa je krásna súčasť starnutia. Akoby človek zo seba a zo svojho okolia dával preč mnohé veci, ktoré mu život priniesol, ale už ich nebude potrebovať. Áno, je smutné keď odchádzajú blízki ľudia, ale veríme, že raz sa všetci stretneme. Angelius Silesius hovorí: „Človeče, ak ešte niečím si, niečo vieš, niečo miluješ alebo máš, potom si sa, ver mi, ešte nezbavil svojho bremena.”

A tak môžeme rozdávať majetok, ktorý sme tak usilovne hromadili, obľúbené predmety alebo knihy, ktoré sme mali radi. Odchádzame z miesta, kde sme si vychutnávali uznanie a obdiv. Postupne sa zriekame rolí, ktoré už nikdy robiť nebudeme. Dostávame sa k podstate nášho života. Skutočnej slobode a odovzdaniu sa Bohu. Odchádzame tak, ako sme prišli. To, čo sme dostali sme odovzdali ľuďom, ktorí si prejdú podobnou cestou ako každý človek na tejto zemi. Všetko je tak ako má byť. Iba my to občas nedokážeme pochopiť. Nerozčuľujme sa, ak sme niečo nedostali a tešme sa, že môžeme dávať. A zmierme sa s tým, že sa postupne musíme zriecť úplne všetkého, aby sme mohli dostať to najcennejšie.

0