Narcis

Podľa gréckej legendy sa Narcis utopil v jazere, v ktorého odraze obdivoval svoju krásu. Oscar Wilde tento príbeh rozvinul ďalej a hovorí, že sladká voda jazera sa premenila na more slaných sĺz. Lesné Oready hovoria jazeru, že chápu jeho smútok nad stratou krásneho Narcisa a jazero prekvapene hovorí, že smúti za Narcisom, ale nikdy si nevšimlo, že je pekný. Plače preto, že v očiach skláňajúceho sa Narcisa, videlo odraz svojej vlastnej krásy. Práve tento príbeh spomína vo svojej knihe Alchymysta Paulo Coelho. V tejto knihe andalúzsky pastier Santiago putuje za pokladom zo svojho sna zo Španielska až do Egypta. Je to cesta plná nástrah na konci ktorej sa Santiago rozplače a pochopí, že život nám dáva to, čo, potrebujeme a nie to, čo chceme.

Všímam si niekedy ľudí na vysokých pozíciách. Niektorí z nich sú takí zahľadení do seba, že nielen, že nevidia svoj obraz očami druhých, ale nevidia okolo seba nikoho, kto by stál za pozornosť. Stretávam aj ľudí, ktorí hovoria o tom, že sú výnimoční a ich okolie im nevytvára dostatočné podmienky na prácu. Poznal som veľa výnimočných ľudí, ale nespomínam sa, že by to niektorý z nich hovoril o sebe sám. Ani sa nepotrebovali stále prezentovať a byť stredobodom pozornosti. Skôr naopak – stáli v pozadí, tešili sa, keď sa ich spolupracovníkom niečo podarilo a vedeli zobrať na seba aj chybu druhého. Ich výnimočnosť nebola v tom, že boli v centre obdivu. Oni mali znalosti, charakter a vedeli slúžiť druhým. Stretávam občas narcisov, ktorí majú pocit dôležitosti a výnimočnosti, predvádzajú sa a vyžadujú neustálu pozornosť. Točia sa okolo seba a ak v ich okolí vyrastie nejaký konkurent, ktorý dostáva obdiv okolia, začnú ho nenávidieť. Chcete vidieť narcisov? V jednej blízkej krajine majú už dosť dlho takýchto „týpkov“ v prezidentskom úrade. Vyskytujú sa však všade – medzi kuchármi, profesormi, politikmi aj manažérmi.

Niekedy sa do pozície “výnimočného” tlačia ľudia, ktorí sú výnimoční iba svojim egocentrizmom, nedisciplínou, nedostatkom citu a schopnosti spolupracovať. Tvrdia o sebe, že sú iní a majú pravdu. Niečo im chýba. Preto ich netreba odsudzovať. Možno nedostali v detstve dosť pozornosti a citu, alebo boli v centre nekritického obdivu od narodenia. Kto vie? Možno majú nejaký komplex, ktorý si takto liečia. Nikto sa nesmeje z človeka, ktorý sa narodil bez ruky alebo bez nohy. Nemali by sme sa preto smiať ani narcisom a nemali by sme ich ani nenávidieť, aj keď je to s nimi občas poriadne peklo a niekedy zase zábava.

Sedeli sme nedávno s obchodníkmi a diskutovali o tom, ako správne komunikovať so zákazníkmi. Jeden pán hovoril o tom, že keď dlho premýšľa, tak akoby preukazoval neistotu pred zákazníkom. “A čo keď nepremýšľate a máte okamžite odpoveď na všetko? Ako to asi pôsobí na zákazníka?” pýtam sa ho. Myslím si, že okamžitá odpoveď na všetko môže byť prejavom narcisizmu, psychopatie alebo úplnej hlúposti. Normálny človek predsa premýšľa a niekedy povie – neviem, musím sa poradiť, preštudujem si to, dajte mi, prosím čas, aby som sa lepšie zorientoval, prepáčte, ale na toto nie som odborník…

Narcis ma problém, že v odraze vidí iba seba. Spätná väzba alebo kritika, ktoré pomáhajú normálnym ľuďom naprávať svoje chyby, učiť sa a posúvať sa vpred, na neho často neplatia, pretože ich nevie prijať. Reaguje protiútokmi a namiesto korekcie svojho správania sa uťahuje do ústrania, sebaľútosti alebo depresie. Nie som psychológ ani psychiater, ale je mi takýchto ľudí ľúto. Boj s nimi nepomáha a situáciu nezlepší ani to, že im budeme každý deň prikyvovať a chváliť ich. Môžeme od nich odísť, alebo im môžeme trpezlivo pomáhať bojovať so svojou chorobou. Priznajme si však aj to, že narcis drieme v každom z nás a buďme opatrní pri prezeraní sa v jazere či zrkadle.