Nedávno som videl prieskum rôznych generácii – od našich starých rodičov až po naše deti. Prieskum ukazoval, že v každej generácii sa predlžuje čas kedy mladí opúšťajú svojich rodičov, zakladajú si rodiny a majú deti. Mama hotel dnes poskytuje mnohým mladým komfortné prostredie na štúdium, koníčky a hľadanie svojho miesta na svete. Do zakladania rodiny sa mladí (hlavne chlapci) nehrnú – veď majú toľko iných možností na sebarealizáciu – zaujímavú prácu, cestovanie alebo iné formy užívania si života. Na vlastné deti sa niektorí necítia (môže to byť aj prejav zodpovednosti) ale mnohí majú aj problém priviesť deti na svet a vychovať ich.

Mnohí mladí čítajú veľa múdrych kníh, premýšľajú nad tým, čo ich napĺňa a čo nie, hľadajú zmysel života, skúšajú rôzne práce a projekty. V mnohých smeroch sú vyspelejší a premýšľajú na vyššej úrovni ako my v ich veku. Všímam si však, že si niekedy kladú nízke ciele, preskakujú z jednej veci na druhú a nedoťahujú ich do konca.

Niekedy sa mi ale zdá, že sú akýsi mľandraví. My sme pili vodu z potoka a nežili sme v sterilnom prostredí, ako dnes, ale nemusíme užívať tabletky, keď sa chceme napiť žinčice alebo zjesť chlieb. Tabuľky rôznych intolerancií a alergii sa neustále zväčšujú. Prekvapuje ma aj obrovský nárast mentálnych chorôb a pocitu osamelosti medzi mládežou. Čakárne a ordinácie psychológov a psychiatrov zapĺňajú mladí ľudia. Učitelia telocviku hovoria, že mnohí žiaci a študenti sú nemotorní, nemajú pohybovú kultúru, kondíciu a fyzickú silu. V školách ich povzbudzujú, aby sa vedeli presadiť, učia ich pripravovať pekné životopisy a prezentácie. Podporujú ich aby boli priebojní a draví, lenže čo je to platné, keď sú mľandraví?

My sme prežívali celé dni v lese, na poli alebo v záhrade, dnešné deti venujú veľa času mobilným telefónom, počítačom a tabletom. Nedávno sme spomínali so sestrou ako sme sa vedeli hrať s papierikmi, guličkami a jednoduchými vecami. Rozvíjali sme si tak fantáziu a tvorivosť. Zo starého kočíka som si ako dieťa vyrobil káru a ťahali sme sa na nej s bicyklom. Každý chlapec mal prak, kušu alebo luk. Vedeli sme postaviť pleso v potoku, kolibu alebo bunker v lese. Vedeli sme si v lese upiecť susedovu sliepku s družstevnými zemiakmi, prepravovali sme sa na bicykloch na futbalové zápasy medzi susednými dedinami, jedli sme huby, žaby a pofajčievali stonky z makovíc.

Nechcem zo seba robiť nejakého Mauglího alebo Tarzana. Bol som dieťa z lekárskej a učiteľskej rodiny, ale v prírode sme trávili oveľa viac času ako pri televízore (komunisti sa postarali o to, že tam nič zaujímavé nebolo). Sme starí, ale nie sme mľandraví. Ktovie ako budú na tom v našom veku dnešní mladí a ich deti. Zdá sa, že budú potrebovať veľkú dávku odolnosti a antikrehkosti, aby vyriešili svet v chaose, ktorý im odovzdáva naša generácia. Držím im palce a verím, že to dokážu.

V tomto týždni máme Akadémiu Dobrého pastiera.

21