14.7. sa stretneme na našej konferencii v Žiline. Na druhý deň pozývam ľudí, ktorí by bolo ochotní absolvovať Ignaciánsku spiritualitu pre podnikateľov – so mnou a moji priateľom jezuitom Bernardom. 15.7. bude malá ochutnávka – ročného štúdia s Bernardom a so mnou.

Bernard Mišovič, zmaturoval v 1973 a promoval za geofyzika v 1978 na prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Emigroval do Británie v 1981. V rokoch 1982-88 absolvoval filozofické a teologické štúdia na Lateránskej a na Gregorovej univerzite v Ríme. Medzitým v rokoch 1985-7 absolvoval noviciát v Spoločnosti Ježišovej v Janove. Svoje štúdia ukončil licenciátom na Pápežskej teologickej fakulte v Neapoli v odbore sociálnej morálky. Po návrate na Slovensko v r. 1991 bol vysvätený za kňaza a tri roky pôsobil v Trnave a Bratislave v pastorácii a ako lektor etiky a etickej výchovy na rôznych fakultách. V rokoch 1994-99 bol v Pastorácii slovenskej emigrácie v okolí Toronta, v Mississauge, Ont. Po návrate vykonal tretiu probáciu v Prešove a prebral zodpovednosť štatutára za Jezuitských dobrovoľníkov. Od 2000 bol riaditeľom centra Spirituality v Ivanke, prednášal na Teologickej Fakulte TU, pôsobí ako ekleziálny asistent CVX (laických spoločenstiev kresťanského života) a zaoberá sa problematikou praktickej aplikácie ignaciánskej (jezuitskej) spirituality pre každodenný život.

A tu je Bernardov článok – Čo majú spoločné Toyota a Loyola

Odborníci, jazykovedci tvrdia, že najbližšou rečou k baskyčtine je japončina. V mentalite týchto dvoch etník je tiež čosi zaujímavo spoločné. Skúsme si to ukázať na dvoch ich veľmi typických predstaviteľoch.

=Prvým je Japonec, už 45 rokov zamestnanec a riaditeľ známej automobilky Toyota, Katsuaki Watanabe, ktorý prebral a neustále ďalej aplikuje a rozvíja známy tvorivý ekonomický systém Toyota Way. Tento je postavený na dvoch základných činiteľoch, ktoré vedú k úspechu: rešpekt voči ľuďom a neustále zlepšovanie a evolučné inovácie. Pod ľuďmi má na mysli zákazníkov, zamestnancov a dodávateľov, ktorých sa snažia porozumieť, rešpektovať ich, podieľať sa s nimi na zodpovednosti a vytvárať s nimi vzťahy vzájomnej dôvery ako aj systematickú starostlivosť o osobnostný a odborný rast zamestnancov. Neustále zlepšovanie spočíva vo formulovaní dlhodobej vízie, v spájaní výziev k odvahe a tvorivosti pre uskutočňovanie snov a v základnej životnej filozofii neustáleho zlepšovania podnikateľských procesov s úsilím o rozvojové inovácie.

„Neviem koľko to potrvá kým Toyota príde s autom snov. Chceme aby to bolo tak skoro, ako je to len možné. V mojej vízii budúcnosti sú štyri kľúčové momenty na ktorých naši ľudia pracujú: životné prostredie, energie, bezpečnosť, komfort a vzbudzovanie emócií.“ – hovorí Watanabe.

=Druhým je Bask z podnikateľskej šľachtickej rodiny zo začiatku novoveku, Ignác Loyolský, pred 460 rokmi charizmatický zakladateľ dodnes relatívne úspešne fungujúcej Spoločnosti Ježišovej. Tento úspech tiež stojí na dvoch základných princípoch Ignácovej dynamickej spirituality: magis (viac, lepšie) a cura personalis (rešpekt a osobná starostlivosť o jednotlivca).

Ignác to vyjadruje používaním komparatívu: všetko, o čom sa má spraviť rozhodnutie má byť na väčšiu česť a slávu Božiu -Ad Majorem Dei Gloriam. Slovo más – magis, v nás spôsobuje, že túžime a volíme si len to, čo nás lepšie, viac, plnšie privádza k cieľu, pre ktorý sme povolaní k bytiu. Ignác vsúva do vzťahu k Bohu celú sériu určitých napätí, ktoré nám nedovoľujú uspokojiť sa s tým, čo sa už dosiahlo a tam sa zastaviť preto, aby v nás udržal duchovnú bdelosť a apoštolský dynamizmus v zmysle magis. Na základe týchto napätí, sme pozvaní spraviť viac, alebo skôr: nechať Boha konať viac v nás a s spolu s nami. Toto zámerné napätie môžeme vnímať medzi nadšením sa za všeobecnosť a univerzalitu pre celý svet, keďže pre Ignáca „čím univerzálnejšie je dobro, tým viac je Božské“ a zameraním vlastnej služby pre dobro partikulárne a osobitné.

Ku všetkým týmto napätiam Ignaciánskej charizmy, ktoré nás posúvajú smerom k magis, patrí takisto aj subjekt tohto prežívania a tým je cura personalis ( rešpekt a starostlivosť o jednotlivca). To je aj charakteristika duchovného sprevádzania a tvorí podstatný prvok v jezuitskej formácii, v školstve a vo všetkom čo jezuiti dodnes robia a organizujú.

Napätie, ktoré sa skrýva v starostlivosti o jednotlivca, možno opísať nasledovným spôsobom: na svojej ceste za Bohom Ignác zakúsil, že jednotlivec potrebuje starostlivosť, že potrebuje na ceste spoločníka, že v duchovnom „dobrodružstve“ sa Duch Boží prejavuje vždy celkom osobne a to práve rešpektom a starostlivosťou o jednotlivca. Samozrejme bolo potrebné vyjasniť vzťah starostlivosti medzi Ignácom a osobou exercitanta. Namiesto vypracovania vyčerpávajúcej štúdie o tomto vzťahu, sa Ignác uspokojil s pár poznámkami, ktoré upriamujú našu pozornosť na zásadné body. Na začiatku Ignác trvá na osobnom charaktere starostlivosti o jednotlivca. Daný vzťah, ktorý tu prebieha sa nechápe na báze: duchovný sprevádzajúci – exercitant, ani animátor – exercitant. Osobná starostlivosť je vyjadrená v ľudských činoch dávania a prijímania, je to čin odovzdávania a následne aj prijatia. Medzi tým, kto duchovné cvičenia dáva a tým, ktorý ich prijíma sa na základe rešpektu vytvára vzájomný vzťah.

Preto ten, kto exercície dáva je vyzývaný, aby sa dával bez toho, že by vytváral bariéry a aby sa vyhýbal nepodstatným povrchnostiam, pričom ten kto exercície prijíma je pozývaný, aby jednal a konal osobne, prijímal poskytované dary a nezostal spokojný len na povrchu pocitov a vnímaní, ale vnútorne túžil vychutnávať veci v hĺbkach svojej bytosti.

Hneď na začiatku duchovných cvičení má Ignác tú odvahu požadovať, aby sa exercitátor zriekol prílišnej vedy a vzdelanosti a každého nepotrebného preháňania vo svojom duchovnom sprevádzaní, aby exercitant tak mohol počas cvičení pracovať celkom osobne vzhľadom na svoje vlastné túžby a želania. Autorita exercitátora by mala pomáhať exercitantovi, aby sa sám stával autorom svojich duchovných cvičení, čo naznačuje aj etymológia latinského slovíčka autoritas. Obrátenie sa k druhému o pomoc, s veľkodušnosťou a  úplnou slobodou, znamená paradoxne aj spôsob ako si sám pomôcť. Paradoxne je to práve volanie o pomoc druhého, ktoré by nás malo viesť k tomu, aby sme boli sami tvorivo zodpovední za to, čo chceme a po čom túžime: zlepšenie, zharmonizovanie a zmysluplné zacielenie a riadenie svojho života.

-Obdobne ako Watanabe má pre Toyotu víziu istého univerzálneho dobra pre ľudstvo: vytvoriť taký dopravný prostriedok, ktorý by bol ekologický, neznečisťoval by životné prostredie, konzumoval by minimum energie, bol by maximálne bezpečný a pritom komfortný a dokonca emocionálne príťažlivý pre potenciálneho zákazníka, tak aj Ignác Loyolský má víziu univerzálneho dobra, ktorú ponúka zdieľať s každým, kto sa zaujíma a chce zdieľať jeho spiritualitu, či už si potom vyberie cestu duchovného povolania, alebo sa rozhodne žiť ako laik. Jeho víziou je uskutočňovanie evanjeliového Božieho kráľovstva, večného, vesmírneho, kráľovstva pravdy a života, svätosti a milosti, spravodlivosti, lásky a pokoja, ktoré začína tam, kde sa človek slobodne a dobrovoľne stretá s Bohom v osobe vteleného Krista a rozhoduje sa stať sa jeho učeníkom a nasledovať ho. Túto ustavične novú víziu predkladá návrhom dvoch cvičení: vo volaní Krista kráľa a v meditácii o dvoch zástavách.

Je túžbou a cťou japonských inžinierov a technikov zdieľať, rozvíjať zlepšovať a tvorivo inovovať víziu Toyoty vo fabrike, ktorá zvonku vyzerá ako výrobňa áut, ale v skutočnosti je to vývojové laboratórium na zlepšovanie a inovovanie automobilového priemyslu, kam nechodia len pracovať, ale predovšetkým myslieť ako lepšie vyrábať lepšie autá.

Tým viac je túžbou a cťou jezuitu či každého, kto za svoju prijal Ignácovu spiritualitu, venovať čas a koncentrovať sily na každodennú reflexiu života, spytovaniu svedomia, kontemplácii Božieho slova, meditácii právd učenia Cirkvi, rozlišovaniu a rozhodovaniu sa pre správnu, kvalitnú spravodlivú láskyplnú službu Bohu v blížnych. Túžia stať sa riadiacimi v zmysle magis nečakajú až sa zlepšia podmienky, ale v podmienkach ktoré sú, robia zlepšenia. Hrdinsky idú za niečím väčším, čo presahuje len ich vlastné obmedzené záujmy, ukazujú odvahu, ušľachtilosť veľkodušnosť, idú za magis a sami sú pritom zameraní na cieľ, ktorý ich poľudšťuje a zbožšťuje.

1