Píšem za počítačom a je mi dobre

Niekedy sa človek stretne s tým, že tí najhlúpejší ľudia, si o sebe myslia, že sú múdri. Ťažko sa im oponuje, lebo oni naozaj nevedia, čo nevedia. Keď im dáte funkciu a moc, prichádza katastrofa – v politike aj vo firmách je takýchto príkladov dosť. Zdá sa mi, že tento rebríček hlupákov, ktorí si o sebe myslia, že všetkému rozumejú, celkom dobre dopĺňajú aj niektorí novinári. Hovoria o sebe, že sú strážnymi psami demokracie. Niekedy by stačilo, keby si strážili svoju pýchu, sebastrednosť a pocit výnimočnosti. Česť výnimkám ako napríklad Dag Daniš, Marek Vagovič alebo Lukáš Krivošík. Niektorí novinári sú úplne mimo. Pozná sa to už z toho, ako kladú otázky. Nevedia sformulovať rozumnú otázku, ale často podsúvajú svoju odpoveď. Vôbec sa nevyznajú v problematike, o ktorej chcú písať, články pozliepajú z rôznych odpovedí a informácií na internete. Sú aj takí, čo si odpovede pripravia sami tak, ako sa im to hodí. Vraj aby mali príbeh – svoj vlastný, v ktorom vôbec nejde o pravdu. Novinár sa poslanca napríklad v jednej otázke spýta, čo si myslí o potratoch a v druhej chce jeho názor na Stalinove popravy. Potom napíše článok s nadpisom: „Matovičov nový poslanec: Potraty sú zabíjanie, podobne ako boli Stalinove popravy.“ Zdá sa mi, že niektorí novinári jednoducho plnia zadanie svojich majiteľov a šéfov, ďalší si uspokojujú svoje ego – píšu ako majitelia pravdy, najväčší intelektuáli a moralisti sveta. Niekedy si vyberú obeť a pustia sa do nej – účelovo filtrovanými informáciami a svojimi vlastnými predstavami a názormi. Každý človek má právo na svoj názor, lenže tí, ktorí píšu do tzv. „mienkotvorných médií“ by si mali viac uvedomovať svoju zodpovednosť. Zdá sa mi, že všetky noviny a časopisy sa zmenili na bulvár. Tak, ako sa nedali čítať noviny pred rokom 1989, lebo šírili iba jeden názor, mám pocit, že je to podobné aj dnes – šírenie ideológie, podsúvanie názorov a manipulácia čitateľov od novinárov prezlečených za odborníkov na všetko, moralistov, sudcov a katov. Kedysi som volal ľudí z médií na veľkú konferenciu o podnikaní a inováciách, kde boli slávni ľudia z celej Európy. Povedali mi, že prídu, ak niekto vypadne z balkóna, alebo sa strhne medzi nami nejaká bitka. Nuž čo, ich správy vyzerajú presne tak – blbosti o „celebritách“, kriminálne správy a škandály. V minulosti som sa snažil pripravovať novinárom podklady k rôznym prípadom zlodejstiev a korupcie. Neprejavili väčšinou žiaden záujem, vôbec sa im nechcelo v tom hrabať.

Áno, novinári by mali kritizovať verejných činiteľov a sledovať ich prešľapy. Niekedy však mám pocit, že by ich chceli aj ovládať a riadiť. Na to však existuje iný postup ako písanie článkov – vstúpiť do politiky a vyhrať voľby. Aj ja mám často potrebu kritizovať rôznych ľudí – najradšej politikov. Najskôr sa mi uľaví a potom sa vždy trochu zahanbím a spomeniem si na ponuky, ktoré som dostal a odmietol. Mohol som tam sedieť s nimi a bojovať s kritikou. A ja si sedím za počítačom a mudrujem ako by to malo byť. Nemám rád kritikov a analytikov, ktorí sami nič nedokázali a iba hľadajú chyby na iných. Nemám rád politológov, ktorí rozprávajú čo by mal kto urobiť a sami neurobili nič. Uznávam ľudí, ktorí idú z vlastnou kožou na trh a pokúšajú sa zmeniť svet k lepšiemu.