Preniknúť do tajomstva

Náš učiteľ, jezuitský mních, Bernard Mišovič, SJ mi dnes poslal dobrú správu. Práve vyšla v slovenskom jazyku veľmi potrebná kniha od Monty Williamsa. Kniha je o rozlišovaní, ktoré tak veľmi potrebujeme, aby sme sa nestratili v dnešnom svete.

Tu je ochutnávka

 Monty Williams

PRENIKNÚŤ DO TAJOMSTVA:

ŠTYRI PRÍSTUPY K DUCHOVNÉMU ŽIVOTU

Z anglického originálu

Stepping into Mystery: A Guide to Discernment

Novalis, Toronto 2012

Preložila Marcela Andoková

Zodpovedný redaktor Bernard Mišovič SJ

Návrh obálky Katarína Regasová

Sazbu písmem Baskerville Ten Pro

zhotovilo Refugium dtp

Vydalo nakladateľstvo Centra Aletti

Refugium Velehrad-Roma, s.r.o.

Křížkovského 4, 772 01 Olomouc

e-mail: refugium@refugium.cz

www.refugium.cz

ako svoju xxx. publikáciu

Tlač a knihárske spracovanie

Printo, s.r.o., Ostrava

Prvé vydanie

Olomouc 2019

ISBN 978-80-7412-330-6

Existuje veľa ciest cez temnotu. Ľudský život je tajomstvom stretnutí s tajomstvom, ktorým je svet, ako aj s Tajomstvom nazývaným Boh. Neexistujú techniky, ktoré by premenili našu cestu pútnikov na komplexný program zahŕňajúci všetky eventuality života. Často sa stane niečo, čo nečakáme. Dokonca aj to, čo je očakávané a plánované, má svoje dimenzie, ktoré nevieme obsiahnuť, pretože si ich nie sme vedomí. Čo poznáme, je len veľmi obmedzené. Čo vieme, že nepoznáme, je väčšie, a to, o čom nevieme, že to nepoznáme, siaha dokonca až za hranice našej predstavivosti. Je to súčasť ľudského stavu, ktorý v sebe zahŕňa aj vzťah s Bohom. Ako chápeme a prežívame vzťah, je pochopiteľne u každého iné. Niektorí ho popierajú, iní  chápu čisto na prirodzenej rovine, ďalší ho vnímajú len v medziach zákona a povinností. Našou úlohou bolo pokúsiť sa prostredníctvom tejto publikácie čítať ľudský život z hľadiska túžby a následne vidieť túžbu ako zdroj duchovnej intimity. Túžba Boha po nás ako aj túžba, ktorou my túžime po Bohu, sa stretáva v nerozlučnom vzťahu privádzajúcim na cestu plnosti života. Na nej sa ocitáme neustále pozývaní k tomu, aby sme zistili, kto sme, ako sme, kde sme a čo musíme ďalej robiť. To všetko sú navzájom súvisiace otázky. Vzájomne ovplyvňujú odpovede, a preto ich od seba nemôžeme oddeliť, či niektorú z nich uprednostniť. Kto sme, závisí od toho, kde sme, ako aj od toho, ako sa v tomto kontexte chápeme. Kontext je však ovplyvnený tým, ako sa vnímame i tým, čo robíme. A to, čo robíme a ako to robíme, zase odhaľuje, kto sme. Tieto formy vzájomnosti sťažujú rozlišovanie, pretože život je miestom, kde sú dynamicky prítomné rôznorodé sily. Niektoré sa uchádzajú o našu pozornosť, iné považujeme za samozrejmosť a sú aj také, ktoré chcú ostať nepovšimnuté.

Súčasnosť

Žijeme v období veľkých premien a dynamické sily, formujúce náš život ako jednotlivcov a členov konkrétnej kultúry či sveta, ponúkajú rôzne pohľady na nás a našu životnú cestu. V rodinách často chýba zdravý sedliacky rozum, o to menej ho môžeme očakávať v národoch či kultúrach, uprostred ktorých žijeme. Tieto konfliktné hlasy, z ktorých sa každý tvári ako nanajvýš dôležitý, nás nútia, aby sme vo svojom vnútri objavili, čo si naozaj ceníme a po čom túžime. Rozlišujeme, aby sme zistili, ako byť prítomnými vo svete. Štyri prístupy, ktoré sme skúmali v knihe, sú pomôckami na rozlišovanie. Nie sú však komplexnými a vyčerpávajúcimi príručkami. Keby sme sa spätne pozreli na históriu dobrých rozhodnutí, ktoré sme v minulosti urobili, mohli by sme zistiť, že sa za nimi ukrýva základná schéma. Môže byť pre rôznych ľudí rozmanitá a môže sa líšiť aj v závislosti od typu rozhodnutia. To isté by sme si mohli všimnúť aj v súvislosti so zlými rozhodnutiami. Rozlišovanie zahŕňa našu spoluprácu s Božou kreativitou v konkrétnych situáciách. Kreativitu nemožno zredukovať len na techniky, pretože ony môžu len disponovať na tvorivosť a naladenie sa na prijatie, kedykoľvek sa prejaví. Podobne to pri jednej príležitosti vyjadril budhistický majster: „Osvietenie je zhodou náhod.” Keď sa ho opýtali, ako je to s dlhou a ťažkou disciplínou prítomnou v zen budhizme, odpovedal: „Techniky spôsobujú len nepríjemnosť.”

Cesta kontemplácie

Prvý prístup skúmaný v knihe je fenomenologickou interpretáciou série pascí, ktoré bránia v dosiahnutí slobody potrebnej pri dobrom rozlišovaní. Aby sme získali slobodu, musíme si uvedomiť, ako veľmi nás strach láka do pasce bezpečia, ktoré bráni rozhodnutiu pre život. Keď si pripustíme strach a skúmame, odkiaľ pochádza a ako formuje náš život, zbavujeme ho sily. Konfrontujeme sa s ním nie preto, aby sme ho v sebe úplne zabili, ale aby sme zistili, ako si ho môžeme pripustiť bez toho, aby sme mu podľahli. Odvaha neznamená, že nemáme strach, ale že sa mu nepoddávame. Keď opustíme bezpečnú zónu, ktorá chráni strach, začneme zreteľnejšie vidieť veci, ktoré sme považovali za samozrejmé a začneme vnímať dynamiku fungovania sveta. Zisťujeme, ako fungujú konkrétne veci, ľudia či situácie. Hoci proces predstavuje rast k slobode, môže sa veľmi rýchlo stať pascou, pretože si začneme namýšľať, že veciam rozumieme. Neuvedomujeme si totiž tajomstvo ukrývajúce sa pod povrchom a neuvedomujeme si ani to, aké obmedzené či obmedzujúce je v skutočnosti ľudské poznanie. Vzdať sa jasnosti neznamená ospravedlňovať hlúposť. V skutočnosti je to istá forma pokory, vďaka ktorej sme schopní uznať, že nie sme Bohom a že podobne ako Jób ani my nerozumieme, čo sa deje vo svete, v ľudskom srdci či v mysli Boha. Jasnosť ponúka systém postavený na skúsenostiach so svetom. Keď sa snažíme o jasnosť, sme ešte stále uväznení v pasci sveta. Vďaka jasnosti vidíme implicitný poriadok sveta, kým vďaka strachu zažívame jeho explicitný či jasne definovaný poriadok. Ale keď si na ceste oslobodenia uvedomíme hranice jasnosti a využijeme dynamiku tajomstva, ktoré je základom duchovnej cesty a nášho sprevádzania, začneme sa cítiť silní a kreatívni. Sily, ktoré sme vyslobodili vymanením zo štruktúr sveta, sa sústredia na jeho pretvorenie. Zistili sme, ako veľmi nás chytá do pasce svet i naše predstavy o ňom. Zrazu zisťujeme, ako ľahko môžeme byť zvedení vlastným poznaním a zmyslom pre slobodu v snahe usporiadať svet tak, ako by podľa nás mal vyzerať. Moc je pascou, pretože posilňuje naše ego a ponúka určité postavenie. Keď sa snažíme prekonať tretiu pascu, učíme sa deliť o moc, respektíve používať ju ako dar v prospech iných. Keď to robíme, stávame sa viac slobodnými. Zistili sme však, že sily sveta ako aj hromadenie ľudského chaosu či neporiadku, môžu zneužiť na sebecké ciele, čo bolo stvorené ako dobré a prospešné pre všetkých. Neraz nás to pripraví o ilúzie a často v snahe byť dobrí a prinášať dobro do sveta, v ktorom žijeme, vyhoríme. Môže sa nás zmocniť cynizmus a zúfalstvo. Vtedy čelíme poslednej pasci. Potrebujeme sa naučiť, ako žiť s pocitom integrity a radosti uprostred násilia a zloby, ktoré objavujeme vo svete i v situáciách, v ktorých sa nachádzame.

Pri pohľade na pasce, ktoré bránia pri rozlišovaní, si všimneme, že každá z nich nás vo vzťahu k svetu orientuje na nás samých. Jediné, čo z pascí ostáva, je vzťah s Bohom. Aj napriek nim je v živote prítomná Božia sila, ktorá oslobodzuje a vedie k plnosti života, po ktorej túžime. Boh nás vyvádza zo strachu tým, že dáva pocit hlbokého zakorenenia v ňom samom. Sme vyslobodení z jasnosti vďaka zmyslu pre tajomstvo, ktoré otvára pre prijatie daru bázne a úžasu. Dary uvoľňujú a rozvíjajú kreativitu, ktorú potrebujeme sústrediť na to, aby sme duchovne oslobodili iných, a nie aby sme zneužívali slobodu na vlastné sebecké ciele. Sloboda vedie za hranice politického pragmatizmu. Disponujeme silou potrebnou na budovanie Božieho kráľovstva podľa Božích predstáv. Jednou z vecí, ktoré si všímame, je, že dobré myšlienky a nápady po nejakom čase neraz stratia silu alebo sú skorumpované bezohľadnými ľuďmi, a tak sa opäť stanú súčasťou štruktúr, ktoré sledujú len vlastné záujmy. Tento pohľad nás môže pripraviť o ilúzie a ocitneme sa v pokušení vzdať sa boja o plnosť života pre všetkých. Vtedy sa snažíme uspokojiť s vlastným zúfalstvom a hľadať útechu u podobne zmýšľajúcich spoločníkov ignorujúc pozvanie do spoločenstva, ktoré zahŕňa aj tých, s ktorými nesúhlasíme. Ale ako tí, ktorí sú povolaní stať sa živým slovom Otca, aj my sme vždy pozvaní, aby sme prekročili hranice vlastného zúfalstva a žili v hlbokej dôvere v Božie milosrdenstvo, ktoré premieňa smrť na vzkriesenie.

V rozlišovaní nám často bráni strach, jasnosť, moc a zúfalstvo. Uvedomovanie si ich dynamiky v živote je jedna vec, druhou je schopnosť požiadať Boha o milosť, aby sme ich prekonali. Naše vedomie ako aj konkrétna milosť sa nutne stretávajú s naším negativizmom. Preto si musíme byť vedomí, čo pomáha pri rozlišovaní a následne požiadať o milosť potrebnú na rozvíjanie tohto daru. Pri rozlišovaní pomáha zakorenenosť v Božej láske, ktorá nahrádza potrebu bezpečia; zmysel pre úžas, ktorý otvára pre tajomstvo a vedie za hranice systémov, ktoré ponúka svet; slobodu, ktorá je vyjadrením vzťahu s Otcom a umožňuje vzdať sa občianskych slobôd v prospech väčšieho dobra; a napokon fungujúci vzťah vychádzajúci z dôvery v milosrdenstvo Božej prozreteľnosti, ktorá nedopustí, aby nás premohla deštruktívnosť sveta. Namiesto uzavretých a rozpadnutých mýtov, ktoré svet ponúka ako spôsob života, sa môžeme rozhodnúť žiť otvorený mýtus, ktorý umožňuje Bohu vstúpiť do ľudských dejín i do nášho osobného života.

Plán cesty

Druhá časť knihy ukazuje, čo sa stane, keď žijeme z otvoreného mýtu. Poháňaní túžbou po Bohu prechádzame istými stupňami duchovného rastu, ktoré stále viac vedú k prehlbujúcemu sa vedomiu nášho meniaceho vzťahu s Bohom. Prejavuje sa to rôznymi spôsobmi, v ktorých žijeme osobnú pozornosť voči tomu, ktorý nás miluje a túži po našej plnosti bytia. Začíname si uvedomovať nespokojnosť s momentálnym životným rozpoložením a tento náročný nástroj používame ako prostriedok rozlišovania v procese uspokojovania túžby po hlbšom a zmysluplnejšom živote. Experimentujeme, aby sme zistili, čo nás vedie k uspokojeniu. Objavíme okamihy útechy, ktoré ukazujú, že sme na správnej ceste. Snažíme sa ich posilniť tým, že si zvolíme životnú cestu, ktorá danú voľbu uľahčuje. Keď prežívame voľbu, zisťujeme, že musíme byť disciplinovaní podobne ako športovec počas svojho tréningu, aby sme neusporiadané a nerozvinuté časti v nás mohli uviesť do súladu s našou životnou voľbou. Prestávame sa znepokojovať nad tým, čo máme robiť so životom a namiesto toho zameriavame svoje obavy na to, ako čo najlepšie žiť našu voľbu. Keď sa návyky dokonalosti stanú súčasťou nášho každodenného života, začíname zabúdať dokonca aj na seba. Túžba, ktorá nás volá, nás posúva na hlbšiu úroveň odovzdanosti láske tým, že z nás v hĺbke bytia odstraňuje závislosť od štruktúr, na ktorých sme postavili život. Prežívame radikálnu chudobu ducha, ktorá sa prejavuje v pocite ničote. Láska, ktorú žijeme, sa otvára duchovnej intimite. Medzi nami a Bohom nestojí viac nič a my sme zakorenení v Bohu na úrovni ničoty, ktorá siaha za hranice vnímania, pociťovania i nazerania. V zen budhizme sa to môže považovať za okamih osvietenia. Vtelenie stavu osvietenia výrazne ovplyvňuje, čím sme vo svete a toto prispôsobovanie sa často vnímame ako úzkosť. Kierkegaard nazýva túto úzkosť závratnou skúsenosťou slobody. Duchovná sloboda nie je luxusom postaveným na vlastnom egu, keď si robíme, čo chceme. Nie je ani pocitom sebauspokojenia z toho, že máme prístup k občianskym slobodám a ešte menej je náboženskou ľahostajnosťou skorších etáp duchovného vývoja, kde sme boli otvorení jedine Bohu a tomu, čo chce on. Dokonca aj v takýchto situáciách je ľudské ego v súlade s Bohom. V tejto fáze pozornosti strácame zmysel pre ego ako konkrétnej entity, čím strácame okruh vzťahov so všetkým ostatným aj napriek tomu, že stále zostávame vo svete a zaoberáme sa každodennými záležitosťami. Keď pomaly prijmeme stav nášho bytia, začíname vidieť veci, ľudí a vzťahy také, aké sú vo svojej pominuteľnosti. Vidíme, ako sa vynárajú z ničoty, ktorú prežívame a ako sa do nej naspäť vracajú. Učíme sa ako oslavovať to, čo prichádza bez toho, aby sme žiadali menej či viac, než dostávame. Keď žijeme slobodu, môžeme sa angažovať vo svete ako duchovní pútnici. Prostredníctvom našej prázdnoty môže Božie milosrdenstvo vstúpiť do sveta. Prostredníctvom nej môže bolesť a utrpenie sveta stretnúť Boha. Prostredníctvom tej istej prázdnoty sa môže oslavovať radosť, ktorú má Boh v stvorení a skrze tú istú prázdnotu môže byť Bohom uznané a upevnené to, čo je vo stvorení dobré.

Techniky rozlišovania

Kým putujeme svetom, sme stále v procese formácie a pretvárania. Keďže nie sme dokonalí, uvedomujeme si, že nemôžeme dospieť k plnosti lásky, preto potrebujeme rozlišovať. Tretia časť knihy ponúka pohľad na rozlišovanie ako cestu kráčania skrze tajomstvo, ktoré nás vždy pozýva za naše hranice. Existujú štyri typy rozlišovania. Možno budeme chcieť urobiť rozhodnutie; porozumieť tomu, čo sa deje; spoznať ducha, ktorý za tým stojí, alebo v duchu rozlišovania spoznať spôsob, ako si zlepšiť každodenný vzťah.

Každé rozlišovanie predpokladá živý vzťah s Bohom. Skutočné  rozlišovanie ponúka cestu ako žiť vzťah s Bohom. Dialóg s Bohom a vzájomné naladenie sa milujúceho a milovaného neodhaľuje len to, čo sa deje a prečo sa to deje, ale poskytuje spôsob, ako prekonať zmätok a zistiť, ktoré stratégie sú najlepšie pri budovaní Božieho kráľovstva. Rozlišovanie sa začína rozhodnutím stať sa pozorný. Vtedy si môžeme všimnúť veci, ktoré nás privádzajú bližšie k Bohu i to, ako ich prežívame. Zároveň môžeme lepšie vidieť aj veci, ktoré nás od Boha oddeľujú. Keď sa odvrátime od Boha, zvádzanie k sebauspokojeniu býva zvyčajne naplnené falošnými prísľubmi, ktoré však nemôžu dať skutočný život. Keď sa im oddáme, zvyšuje sa len naše odcudzenie. Keď sa odvrátime od Boha, volanie k obráteniu pociťujeme ako vinu, výčitky svedomia či strach. Podobne keď prichádzame bližšie k Bohu, môžeme pociťovať radosť, pokoj, trpezlivosť, tvorivosť či súcit. Zlý duch sa snaží rozvrátiť útechu prostredníctvom rozličných podvodov zdanlivo ponúkajúcich dobro, ktoré ak je akceptované, vedie k zničeniu a oslabeniu viery, nádeje a lásky. Ide o všeobecné pravidlá, ktoré fungujú na princípe, že ak je človek zakorenený v Božej láske a ak sa angažuje v Božom diele, môže vďaka pocitu prepojenia a intimity odolať útokom zla. Dobro v nás podporuje a udržiava samotný Boh. Čo je však dobré len zdanlivo, nemá svoj koreň v Božej láske a ak sa tomu poddáme, vedie nás k rôznym formám deštruktívneho správania.

Jedným zo spôsobov, ako sa môžeme naučiť rozlišovať, je pozrieť sa na svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Pri spätnom pohľade na minulosť vidíme, aké dobré rozhodnutia sme v živote urobili i to, aký mali základ. Následne sa môžeme pozrieť na rozhodnutia, ktoré boli zlé, na vzorce správania, ktoré k nim viedli či vnútorné sily, ktoré ich obyčajne sprevádzali. V druhom prípade je dôležité objaviť, čo vedie ku konaniu zdanlivo dobrých, no v konečnom dôsledku neužitočných rozhodnutí. Môže ísť napríklad o spontánnu reakciu, kvôli ktorej sa vrhneme do nepremyslených projektov bez toho, aby sme zvážili ich bezprostredné dôsledky. Alebo môžeme byť naopak tak opatrní, že len zriedkakedy niečo podnikneme, a tak vedieme de facto akýsi umenšený život. Avšak vo všetkých prípadoch nám kritický pohľad na minulosť poskytne hlbší pohľad na naše zvyčajné správanie.

Rozlišovanie je k dispozícii aj v prítomnosti, keď si robíme osobitné či všeobecné spytovanie svedomia. Osobitné spytovanie svedomia predstavuje to, čo denne robíme, aby sme v živote napravili chyby. Keď sa staneme pozornými a sústredenými voči konkrétnym chybám – napríklad voči sklonu k negatívnym myšlienkam či poznámkam – môžeme to napraviť tým, že si začneme uvedomovať, kedy, prečo a ako často upadáme do tejto pasce. Tento úkon sebauvedomovania má nápravnú funkciu a pomáha vidieť našu prítomnosť v pozitívnejšom svetle. Veľmi užitočné je aj všeobecné spytovanie svedomia, ktoré pomáha v napredovaní na duchovnej ceste. Raz denne môžeme zotrvať v Božej prítomnosti a dovoliť vďačnosti, ktorú získavame z intimity s Bohom, aby nám ukázala veci, ktoré nás v bežnom živote priviedli bližšie k Bohu i tie, ktoré nás od neho vzdialili. Oslavujeme dobro a prosíme o pomoc, aby sme dokázali prekonať zlo. Týmto sa opätovne vydávame na duchovnú cestu v neustálom vedomí, že sme držaní a nesení láskou Božieho milosrdenstva, ktorá túži po plnosti života pre všetkých.

Ak chceme plnšie vstúpiť do duchovného života, musíme urobiť dôležité rozhodnutia týkajúce sa budúcnosti. Aby sme to dokázali a nechytili sa do pasce zdanlivého dobra, potrebujeme byť náležite disponovaní, aby sme sa vyhli rozhodnutiam, ktoré vychádzajú z narcizmu. Preto si musíme byť vedomí mechanizmov, ktoré nás chytajú do pascí ako aj tých, ktoré nás z nich vyslobodia. Nikto nie je počas života zbavený tohto napätia. Musíme skutočne túžiť v pravde nasledovať cestu oslobodenia a v tejto túžbe robiť príslušné rozhodnutia. Sme si však vedomí, že niekedy sa túžby ocitnú v konflikte. Čas, keď nerobíme žiadne dôležité rozhodnutia, je pokojný a dobrý. Keď sa však pri rozhodovaní ocitneme v konflikte, pociťujeme nepokoj a zmätok. Ignác odporúča, aby sme skúmali všetky dôvody pre a proti, kedykoľvek sa rozhodujeme pre nejakú konkrétnu voľbu. Tento proces sa podobá súdnemu prípadu, kde obidvaja, obhajca aj žalobca, pozerajú na obe strany prípadu. Keď to budeme robiť, objavíme skrytý poriadok vecí či perspektívy, ktoré nás v modlitbe za konkrétne rozhodnutie môžu priviesť do stavu útechy alebo neútechy. Tiež môžeme použiť iný prístup či stratégiu hry. Prvý scenár je ponúknuť poradenstvo niekomu, kto je v podobnej situácii ako my a jeho radu následne aplikovať na seba. Alebo si môžeme predstaviť seba na smrteľnej posteli a položiť si otázku, akú metódu by sme použili, aby sme dospeli ku konkrétnemu rozhodnutiu a vzápätí ju aplikovali na prítomné rozhodnutie. Napokon si môžeme predstaviť, že sme mŕtvi a obklopení Bohom, svätými, anjelmi a celým stvoreným dobrom. V tomto kontexte vše-objímajúcej lásky sa pýtajme, čo by sme v túto chvíľu urobili, keby sme boli ešte nažive. Rozhodnutie, ktoré by sme vtedy urobili, aplikujeme následne tu a teraz.

Obe metódy, ktoré nás v stave pokoja privedú k vykonaniu voľby a konkrétneho rozhodnutia, nás majú podnietiť, aby sme pri rozlišovaní využívali pocity.

Rozlišovanie nám umožňuje kráčať v tajomstve a prostredníctvom tajomstva. K nemu dostávame sprievodcu na cestu. Boh stále ponúka potrebnú pomoc, aby sme sa nestratili alebo si nepomýlili cestu. Keď kráčame v živote s Bohom, zisťujeme, že Boh nedáva hotové odpovede. On dáva skúsenosti. Naučili sme sa čítať skúsenosti prostredníctvom porozumenia, ktoré dáva naša minulosť i tým, ako žijeme prítomnosť a vytvárame budúcnosť.

Vykúpenie času

Naša výzva vo vzťahu s Bohom je vykúpiť čas. Čas je vykúpený vtedy, keď objavíme súcitné Božie milosrdenstvo, prijmeme ho, žijeme a oslavujeme. Pre väčšinu z nás je minulosť zmesou pozitívnych a negatívnych zážitkov. Pozitívne skúsenosti ponúkajú zdravý obraz o nás samých ako aj vnútornú silu, ktorá umožňuje byť s druhými bez toho, aby sme porušili hranice, či sa uchýlili do ničivých vzťahov. Sme schopní žiť v neistote a pritom mať dôveru v Boha, ktorý je naším sprievodcom. Pozitívne skúsenosti vychádzajú zo zmyslu pre vďačnosť, ktorú prežívame pri spomienkach na ne. Skúsenosti boli darmi, ktoré nás otvorili pre život, druhých i Boha. Je užitočné pripomínať si ich a oslavovať ich tak, ako zvykneme oslavovať narodeniny, svadby či iné významné udalosti života. Dávajú totiž pocit, že sme milovaní a povolaní k životu.

Rovnako máme skúsenosti, ktoré v čase prežívania neboli životom. Svet, ktorý sme poznali, nám bol vzatý a my sme zostali zranení, krvácajúci a zdanlivo uväznení v chaose. Až o mnoho rokov neskôr, keď sa obzrieme späť, zistíme, že skúsenosti nás v skutočnosti vyslobodili z falošných a obmedzujúcich predstáv, ktoré sme mali o sebe a o tom, čoho sme schopní. Boli to zážitky prechodu. Podobne ako Izraeliti, aj my sme sa ocitli v otroctve, avšak súcitné Božie milosrdenstvo vstúpilo do našich situácií a vyviedlo nás z pascí, do ktorých sme boli zamotaní. Zo začiatku sme museli zápasiť s formami správania a presvedčenia, ktoré sme si z nich priniesli. Museli sme sa naučiť reagovať novým spôsobom, rozvíjať nové hodnoty či vidieť veci inak. To všetko trvalo nejaký čas, no napokon nás to zmenilo. Keď sa v súčasnom okamihu obzrieme späť, vidíme požehnanie plynúce z týchto ťažkých okamihov. Aj tieto chvíle sa však stali okamihmi zmluvy, kde sme sa našli, keď sme sa stratili. Boli sme vyslobodení z pascí väzníc a zamilovania, pričom jediné, čo sme vtedy prežívali, bola bolesť a utrpenie. Pripomenutie týchto okamihov je kľúčové, pretože dovoľuje, aby sme sa videli ako tí, ktorí sú neustále formovaní Bohom.

Boh netúži, aby sme žili obmedzeným životom. Ak sme úprimní sami voči sebe, musíme pripustiť, že sú v našej minulosti veci, ktoré neboli vyriešené do tej miery, aby sme boli schopní vidieť ich a oslavovať ako vykúpené. Možno sme sa naučili nejakým spôsobom vyrovnávania sa s týmito skúsenosťami, ale ich dôsledky ostávajú a formujú naše správanie v prítomnosti. Stále sme traumatizovaní tým, čo sa nám stalo. Keď sme zranení, máme tendenciu uzavrieť sa do seba a vypnúť. Zamrzneme a ak sme veľmi zranení, zostaneme stuhnutí a okolo tohto citlivého a zraneného miesta vyrastie tvrdá ulita, ktorá pod pancierom bolí a hnisá. Uzdravovanie môže začať až vtedy, keď sa tento bod stretne s láskou. Nebyť stuhnutým tiež trvá nejaký čas a vyžaduje si trpezlivosť. Tak, ako sa na svojej duchovnej ceste učíme čakať na Boha, podobne sa potrebujeme naučiť trpezlivo čakať aj na seba. Súčasťou procesu uzdravovania je nutnosť odpustiť tým, ktorí nás zranili. Skôr ako to dosiahneme, musíme sa naučiť odpustiť sebe samým. Musíme si v prvom rade pripustiť, že sme boli zranení, potrebujeme spočinúť v láske, aby sme boli schopní vidieť škodu, ktorú nám zranenie spôsobilo. V modlitbe sa môžeme pýtať, či časť nášho zranenia nespôsobilo aj naše ego. Uvidíme, či sú v našom živote nejaké mechanizmy, ktoré z nás robia obeť. Pomocou osobitného a všeobecného spytovania svedomia môžeme s Božou pomocou pracovať na premene týchto návykov. Nie sme však zranení len sami sebou, zraňujú nás aj iní…

Keď zotrvávame v Božej láske, zisťujeme, že sa v nás uvoľňuje napätie spôsobené zraneniami, a tak viac neprechovávame odpor k sebe či k iným, ani sa im nesnažíme pomstiť či iným spôsobom ublížiť. Inokedy pri spočívaní v Božej láske udržiavajúcej nás pri živote zisťujeme, že sme neschopní odpustiť sebe i druhým. Cítime sa bezmocní a uväznení. Podobne ako žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a nik jej okrem Ježiša nedokázal pomôcť, aj my sa na neho môžeme obrátiť s prosbou o pomoc. Poslaním Ježiša je prinášať odpustenie. Pri obrátení sa na Krista sa priznávame k vlastnej zraniteľnosti, potrebám i bezmocnosti. Práve forma otvorenosti umožňuje vstúpiť Bohu do života a všetkých oblastí, ktoré boli narušené. Tu sa naplno odovzdáme do rúk Božej prozreteľnosti i milosrdenstva a čakáme, kým nás vyslobodí. Môžeme si všimnúť, že sme súčasťou trpiaceho tela Krista, ktorý čaká na Otca, aby ho spolu s nami priviedol ku vzkrieseniu. Všímame si, že Ježiš na kríži neodpúšťa svojim nepriateľom, ale prosí Otca, aby im on odpustil. Jeho úlohou v úkone odpustenia je predostrieť nepriateľov Otcovi, aby im Otec ponúkol cestu k životu, ako aj pocit prináležania k ľudskej rodine.

Podobne ako Kristus na kríži môžeme aj my pri hľadaní oslobodení požiadať Otca, aby urobil pre nás to, čo urobil pre svojho Syna. Podobne ako Kristus po zmŕtvychvstaní aj my budeme až do konca života niesť na svojom tele jazvy našich zranení. Možno jedného dňa sa stanú znakmi našej ľudskosti a zmluvy s Bohom. Môžeme sa ne pozrieť a spomenúť si, ako sme boli zachránení. Ale momentálne je všetko, čo vieme, že sme rozpracovaným dielom v Božích rukách. Naše vykúpenie ešte nebolo plne uskutočnené, ale už teraz máme oporu v láske, ktorá nás a všetko vedie k plnosti života.

Cesta k plnosti života začína tu a teraz. Sme pozvaní žiť v prítomnom okamihu, ale zároveň si uvedomujeme, že v prítomnosti žije naplno len Boh. Ako ľudia nosíme svoju minulosť a očakávame budúcnosť tým, že žijeme v prítomnosti. Keď je naša minulosť nevykúpená, zranenia ovplyvňujú spôsob, ako sa pozeráme a ako reagujeme na prítomnosť a spôsobujú, že na budúcnosť napokon hľadíme plní obáv a zúfalstva. Vykúpenie a oslava minulosti oslobodzuje prítomnosť a nás otvára, aby sme boli schopní prijať budúcnosť plní nádeje a očakávania. Keď nás príliš zamestnávajú starosti z minulosti či budúce projekty, nedokážeme byť plne pozorní voči prítomnosti. Oboje je súčasťou prítomnosti, ale nie je to prítomnosť sama osebe. Podobne ani prítomný okamih nie je plnosťou prítomnosti. Žiť plne pozorní v prítomnosti znamená prepojiť prítomnosť s minulosťou a budúcnosťou, čo znamená prežívať všetky tri dimenzie času integrovane. Ak izolujeme prežívanú prítomnosť od minulosti a budúcnosti, upadneme do pasce nezodpovednosti. Budeme ako deti vnímať iba bezprostredné veci, a tak budeme ignorovať ich príčiny a následky. Potom nebudeme schopní rozlišovať medzi tým, čo sa nám zdá byť dobrým a tým, čo cenné naozaj je. Ide o duchovnú nezrelosť preoblečenú do šiat osvietenstva.

Ak prežívame čas ako kontinuum, žiť duchovne v prítomnosti znamená mať priestor toho kontinua nazývaného prítomnosť, presahujúcim do toho, čo sa normálne považuje za minulosť a budúcnosť. Prítomný okamih sa duchovne rozširuje, aby obsiahol dimenzie minulosti a budúcnosti v celistvej jednote. Tým, že sa neustále približujeme k Bohu, zisťujeme, že prítomnosť v sebe stále viac zahŕňa realitu. Stále viac si uvedomujeme súvislosti medzi vecami, ako aj náš vzťah s nimi. Zakorenenosť v Bohu poskytuje tento dar. Nestaneme sa stredobodom vesmíru a život v egocentrickej prítomnosti nespôsobí, že všetky veci budú priťahované akoby gravitačnou silou. Nie, budeme sa cítiť, akoby sme plávali cez rozľahlý oceán s obmedzeným výhľadom avšak s pocitom, že medzi nami a oceánom času nestojí nijaká prekážka. V tejto perspektíve zisťujeme, že každý okamih času ponúka stretnutie s Bohom, ktoré oslavuje život alebo je v súlade s láskou, ktorú sme pozvaní žiť. Každý okamih sa otvára k večnosti a plnosti času.

Žiť vykúpenú prítomnosť znamená žiť s týmto vedomím. Dokonca aj v ťažkých situáciách si človek môže byť vedomý poznania, že stvorenie je dielom v procese pretvárania. Aj navzdory bolestivej prítomnosti zla vo svete či vlastnom živote, je vždy prítomná hlbšia realita Boha, ktorý drží v láske celé stvorenstvo aj s jeho sklonom k sebazničeniu. Hoci máme poznanie, môžeme byť v pokušení spýtať sa, prečo existuje zlo, prečo ľudia trpia a prečo sa zraňujú. Ako ľudia s obmedzenými perspektívami nepoznáme odpoveď na vyššie položené otázky. Neschopnosť poznať odpovede je totiž súčasťou ľudského stavu – nie sme Bohom. Čo môžeme urobiť, je položiť si inú otázku: Ako môžem nájsť, zdieľať a oslavovať život v situáciách, v ktorých sa nachádzam?

Nastolená otázka súvisí s rozlišovaním a žiada, aby sme sa pozreli na našu predstavu reality. Predstavivosť formuje videnie. Ako poznamenáva britský básnik William Blake: nevidíme očami, ale pomocou nich. Vidíme našou predstavivosťou. A práve ona vyžaduje zmenu. Potrebujeme oči, ktoré vidia, ako je možné žiť ľudsky v terajšej situácii. Pritom máme na pamäti, že Kristus neprišiel na tento svet, aby z nás urobil bohov, ale aby nám ukázal, ako máme naplno žiť ľudský život. Chcieť byť Bohom by totiž znamenalo podľahnúť rovnakému pokušeniu, akému podľahla Eva v rajskej záhrade. Aby sme mohli žiť životom Krista v ľudskom tele, musíme sa podobne ako on naučiť čakať na Otca. Jeho rozlišovania sa na ľudskej úrovni dejú skrze pozornosť voči Otcovi. Reaguje na radosť, ktorú má Otec vo svojom stvorení. Aj my žijeme čo najviac v prítomnosti a oslavujeme, čo je v našom konkrétnom živote dobré. Zároveň spolupracujeme s Božou milosťou na premene toho, čo je v dnešnom svete deštruktívne. Tým nerobíme v podstate nič menej a nič viac než to, čo robí vo svojej pozemskej prítomnosti samotný Kristus pred dvetisíc rokmi, dnes i v priebehu celých dejín. Ale ani Kristus, ktorého sme spoznali vďaka evanjeliám, nerobí všetko. Práve v tomto bode je sklamaním pre tých, ktorí chceli, aby zvrhol rímsku nadvládu, obnovil starú náboženskú prax a podriadil sa očakávaniam tých, ktorí si želali utópiu na zemi. Pre nich je Kristova pozemská misia zlyhaním. Pozemskými očami hľadia na jeho život a hľadajú v ňom konkrétne výsledky. Ježiš však žil svoj život inak. Bol pozorný voči Otcovi a zároveň bol preňho vždy prítomný. Keď prežívame vlastnú  prítomnosť, sme pozvaní byť prítomní pre Otca, nech už to znamená čokoľvek. Rovnako to vystihla pri istej príležitosti Matka Tereza z Kalkaty, keď povedala: „Nie sme povolaní k úspechu, ale k vernosti.” Žiť v prítomnosti znamená byť svedkom vernosti. Čakáme na Otca, kým príde, aby nás oslovil po mene a aby dal nám konkrétnu misiu. Rozlišovania nás disponujú pre túto misiu.

História spásy ukazuje, že aj k nám prichádza zvestovanie, Ježišovo narodenie, krst, Petrovo vyznanie viery, Ježišovo zmŕtvychvstanie, Turíce a jeho druhý príchod. Nie my prichádzame k Bohu, ale Boh prichádza k nám. Jediné, čo môžeme urobiť, je disponovať sa, aby sme rozpoznali a prijali dar, keď k nám príde. Môžeme žiť v očakávaní príchodu v prítomnom živote.

Žiť vykúpenú budúcnosť znamená stále viac očakávať Boží príchod a zároveň žiť z očakávania. Boh vždy ponúka plnosť života a duchovná cesta vstupuje do plnosti života na stále hlbších úrovniach. Sme obklopení a preniknutí Božou láskou ako aj spoločenstvom Božích milovaných, ktoré tvoria svätí, anjeli, dobrí a svätí ľudia, ale aj všetky usporiadané časti stvorenia. Všetci sa za nás prihovárajú, chránia nás a bránia, oslavujú, radia a vedú, podporujú a hlbšie včleňujú do Božieho života. Spoločenstvo s nimi je aktívne prítomné v živote každého. Nie vždy si to uvedomujeme a sme voči tomu pozorní, ale napriek tomu to ostáva nemennou pravdou. Putovať do vykúpenej budúcnosti znamená uvedomovať si, čo je vždy a všade prítomné. Keď povieme, že kresťanská eschatológia –  čiže koniec časov – je už teraz a zároveň ešte nie teraz, môže to znamenať, že tento stav je už prítomný, ale ešte potrebujeme osobnú metanoiu, aby sme to boli schopní vidieť. Keď vstupujeme do tajomstva, naša duchovná cesta je cestou prehlbujúceho sa obrátenia.

Cesta konverzie, so všetkým čo dáva a berie, s napredovaniami i návratmi, je cestou do tajomstva. Aj keď sa nám na ceste nášho života neustále odnímajú ilúzie, narážame na nové a nové vrstvy toho, čo nám bráni vidieť, poznávať a milovať očami Boha tak seba, druhých i samotné stvorenie. Tieto bloky sa existenčne prejavujú aj vo svete, v ktorom žijeme. Stretávame sa s vojnami a násilím, s chorobami a chudobou, s hladom a korupciou, ktoré existujú mimo našich predstáv. Sú skutočné v nereálnosti a ovplyvňujú nás i všetko, čo je nám drahé. Zmena perspektívy však nespôsobí, že odídu z nášho života alebo že sa stanú prijateľnými. Cesta k plnosti života nutne naráža na formy deštrukcie. Do akej miery žijeme svoju vykúpenú budúcnosť, do takej sa stávame spoločníkmi zmŕtvychvstalého Krista i jeho spoločenstva a sme odhodlaní premieňať svet, v ktorom žijeme, na spoločenstvo vzájomného zdieľania a rešpektu. Ako sa v tom máme angažovať, zistíme vďaka rozlišovaniu. Keď vstúpime do procesu rozlišovania, zistíme, ako veľmi sme súčasťou Božieho života i spoločenstva tých, ktorí naprieč dejinami dosvedčujú svojou láskou zaangažovanosť v misii, do akej sme zapojení aj my. Objavujeme v sebe stále viac a hlbšie, že nie sme sami. Zisťujeme, že sme milovaní, že môžeme milovať, ba aj to, že milujeme. Láska sa prejavuje v oslave všetkého, čo je na našej ceste dobré. Tiež sa prejavuje spôsobom, akým žijeme život tvorcov pokoja. Cesta blahoslavenstiev v Matúšovom evanjeliu vedie k tejto forme bytia. Cesta do vykúpenej budúcnosti je životom blahoslavených. Tým Ježiš hovorí:

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.” (Mt 5, 3–12)

Keď kráčame v ústrety vykúpenej budúcnosti, ktorá nás očakáva, stále viac objavujeme vlastnú chudobu ducha a našu radikálnu závislosť od Boha. Žialime nad tým, čo bolo stratené alebo zničené a zaväzujeme sa k pokore, ktorá je protiváhou padlého stvorenia. Vo svete zdanlivo vydanom napospas pokrytectvu a vlastnej spravodlivosti zažívame vo vlastnom tele vášnivú túžbu po tom, aby sa všetci stali súčasťou spoločenstva lásky. Robíme všetko, čo sa dá, aby sme s druhými zdieľali lásku, ktorú sme zažili a ktorá nás vyslobodila z pascí. V záujme o druhých stále viac objavujeme nutnosť zbaviť sa narcizmu, aby sme na druhých mohli hľadieť tak, ako Boh hľadí na nás. Avšak nestačí len hľadieť očami lásky, sme pozvaní žiť lásku reálnym a praktickým spôsobom. Čakáme na Boha a sme pozorní voči tomu, čo nám posiela, aby sme mohli nasledovať Kristov príklad služby. Nezáleží na tom, ako nás vníma svet. Našou úlohou je kráčať po ceste k vykúpenej budúcnosti. Je to cesta, ktorá vedie k plnosti života. Keď tak robíme, Ježiš nám v Matúšom evanjeliu hovorí, že sa stávame soľou zeme a svetlom sveta (porov. Mt 5, 13–14). Vtedy žijeme vykúpenú budúcnosť tu a teraz a vo vlastnom tele oslavujeme Božie kráľovstvo medzi nami. Uvedomujeme si, že sme sa stali Božím kráľovstvom.

Preniknúť do tajomstva, Stepping Into Mystery, je ideálnou knihou pre každého, kto hľadá hlbšiu spiritualitu. Monty Williams rozdeľuje knihu do štyroch častí, aby podobne ako cesta viedli čitateľa v štyroch okruhoch:

  • Cesta nazerania, kontemplácie: kde putovanie musí začať predieraním sa v strachu k zrozumiteľnosti a ďalej za jeho hranice.
  • Byť zakorenený, byť pozorný: vrstvenie princípov zen budhizmu a ich premeny do kresťanského kontextu, kde sa vedomá pozornosť ďalej rozvíja.
  • Pravidlá rozlišovania, rozpoznávania: používanie ignaciánskeho spôsobu ako robiť dobré rozhodnutia, ktoré umožnia čitateľovi priblížiť sa k Bohu.
  • Vykúpenie času: prechod od dennej sebareflexie k prístupu, ktorý sa viac orientuje na vonkajšie prostredie.

Williams_Tajomstvo_OBALKA