V jednej firme sa neustále menia ľudia. Niektorých vymieňa „majiteľ – personalista,“ aj keď presne nevie čo a ako robia. Ostatní radšej odchádzajú sami. Najhorší sú tí, ktorí si myslia, že sú neomylní, majú vo všetkom pravdu a šliapu po tých, ktorí s nimi nesúhlasia. Firma pripomína starú železničnú stanicu – nič sa na nej roky nezmenilo, staré rušne stále meškajú a spolupracovníci sa menia ako cestujúci vo vlaku. Prisadnú si, prehodia pár slov a vystúpia. Jedného z nich sa spýtal zákazník: „Čo sa deje vo vašej firme?“ Chcel ho upokojiť a odpovedal: „Nič.“ Žiaľ, povedal pravdu. Keď sa firma mení pomalšie, ako jej okolie, tak dlhodobo upadá. Keď sa v nej nedeje nič, je v kóme. U pacienta je kóma zjavná – leží a nehýbe sa. U firmy to také jednoznačné nie je. Organizujú sa porady a schôdze. Prezentujú sa analýzy a grafy. Neuspokojivé výsledky sa vždy nejako zdôvodnia. Prípadne sa znížia náklady a niekoho vyhodia. Simulovaná aktivita maskuje nečinnosť. Menia sa priestory, nástenky, webové stránky a grafika letákov. V zúfalstve sa niekedy „inovujú“ produkty a služby – zákazníkom sa ponúknu staré veci v novom obale. Občas sa niekto ozve, že mu chýba smer, pohyb a energia. Zhora mu vysvetlia, že smer, pohyb aj energia nie sú problém, len on sa ešte nezorientoval. A tak sa zorientuje a už nepovie radšej nič.

Tomík Baťa chodieval po roku 1989 do Československa a vždy sa svojich spolupracovníkov pýtal: „Čo máte nové?“ Keď mu odpovedali, že nič, bol to pre neho signál, že sa nič nedeje a dal im to najavo. Keď niečo nové bolo, chcel to vidieť. Nie na obrázku alebo v prezentácií, ale reálne. V tomto bol podobný na svojho otca Tomáša.

Bavili sme sa v tomto týždni o tom, ako baťovci pracovali s ľuďmi. „Nehovor, že to nejde“, hovorieval Tomáš Baťa, „radšej povedz, že to nevieš.“ V čom je dnes iná doba? Svet okolo nás je komplikovanejší, nároky na znalosti, výkony a rozhodovanie ľudí sú vyššie a všetko prebieha oveľa rýchlejšie. Baťovci preferovali u svojich spolupracovníkov tieto vlastnosti – proaktivita, spolupodnikateľstvo, schopnosť vyriešiť problém, empatia, komunikácia a schopnosť dohovoriť sa, negatívny postoj k ohováraniu, finančná gramotnosť (nič nie je zadarmo, ani v podniku), vášeň, správanie sa mimo komfortnej zóny, zvládnutie zmeny a krízových situácií, schopnosť nebyť hluchý a slepý k prostrediu, zodpovednosť voči ľuďom a celej firme, skúsenosti, charakter, zdieľanie a spolupráca, vyváženie života a práce, sebarozvoj a učenie.

Brandon Brown, ktorý nás učil o systéme Toyota Kata a neustálom pohybe vpred, povedal „Zamerajte sa na ľudí a čísla prídu. Zamerajte sa na čísla a ľudia odídu.“ Navštívil som v posledných týždňoch niekoľko firiem, ktoré potvrdili prvú časť Brandonovej myšlienky. Mám však pocit, že stále je viac tých, ktorí idú podľa druhej časti výroku. Nemyslím si, že firmy musia míňať veľa peňazí na biliardové stoly a hojdačky v kanceláriách, ani na animátorov a zabávačov. Baťa mal osobárov, ktorí sa zaujímali o ľudí – o ich starosti a radosti, problémy v práci a živote. A pomáhali im ich riešiť. Myslím si, že ľudí firmy pritiahnu a udržia vtedy, ak sa v nich robia zaujímavé projekty, ak sú v nich osobnosti, slúžiaci lídri a slobodné prostredie, ak umožnia ľuďom dosiahnuť vo svojej práci majstrovstvo a nachádzať zmysel. Slúžiaci lídri neposluhujú, ale zmocňujú (v angličtine je na to slovo – empowerment). Nevyvyšujú sa a nepoúčajú, ale vytvárajú podmienky. Sadia stromy, v ktorých tieni už sedieť nebudú. Nehľadajú na ľuďoch to, čo im nejde, ale pomáhajú im objaviť talent a rozvinúť ho – získať moc na sebou a nájsť radosť v živote a v práci.

Ak sa „zmeny“ vo firme odohrávajú iba verbálne, v prezentáciách a zmenách obalu, tak je to vidieť – na výsledkoch a nespokojnosti ľudí. Koleso ZIPF sa zastaví – prestali sme sa starať o Zákazníkov, nerobíme Inovácie, zdegenerovali nám Procesy a neprichádzajú Financie. Rozum udáva smer a emócie dodávajú energiu. Keď chýba smerovanie a radosť, nastáva frustrácia a zmätok. Aj hádky sú lepšie, ako ticho a rezignácia. Najhoršie je však, keď sa nedeje nič –  prichádza ničota, nebytie, opak bytia. My veríme, že život pokračuje aj po smrti. Firmy bez duše a života však končia na cintoríne. Firmy nemajú svoje nebo, peklo ani raj.

Čo by sa teda mali diať vo firme, ktorá ochorela nečinnosťou?

1. Uvedomiť a priznať si svoju nemoc. Začať hovoriť o jej prejavoch, následkoch a príčinách a naštartovať pud sebazáchovy.

2. Zostaviť tím odhodlaných ľudí, „sedem statočných,“ ktorí sa postavia bande démonv ako sú ego, pýcha, lenivosť, akédia (niekedy sa označuje aj slovami žiaľ, skleslosť, malomyseľnosť, únava alebo beznádej), lakomstvo, márnivosť, užívanie si, nemiernosť alebo hnev.

3. Vytvárať kultúru otvorenosti, dôvery, rešpektu, zodpovednosti, učenia sa a doťahovania vecí do konca.

4. Definovať spoločné smerovanie a kľúčové priority, na ktoré sa treba sústrediť.

5. Sústrediť sa na správnych zákazníkov, inovácie a procesy, ktorými doručujeme hodnotu zákazníkovi.

6. Vyčleniť si čas na to, aby sme sa mohli venovať bodom 4 a 5.

7. Neprestať a vytrvalo sa držať Baťovho: „Nenechajte sa odradiť.“

nic

Obr. Prof. Myrup Andreasen

1