Svet prázdnych rečí

Deti sa rodia slobodné a kreatívne. Každé má nejaký talent. Deti si vedia predstaviť hocičo, hrajú sa a rýchlo sa učia nové veci. Až kým nezačnú chodiť do školy, kde im ukazujú na čo talent nemajú. Postupne ich radosť z objavovania nových vecí a učenia prejde. Pre mnohé deti nie je väčšia otrava ako chodiť na nudné hodiny, kde sa učia množstvo nepotrebných vecí. Vrcholom poškodzovania mládeže sú slovenské univerzity. Sebavedomí profesori, ktorí si budujú svoje kráľovstvá a ambiciózni doktorandi a asistenti, ktorí im posluhujú. Učia to, čo sami uznajú za vhodné a často tomu ani riadne nerozumejú. Každý sa hrá na svojom vlastnom piesočku, naháňajú sa za čiarkami za publikácie a peniazmi z grantov. Oháňajú sa Hirschovými indexmi, Scopusmi a teóriami, ktoré nikto nepotrebuje. Takmer vôbec nepripravujú študentov na to, čo ich v živote čaká.

Na vysokých školách by mali mladí ľudia spoznávať seba, svoje talenty a svet, ktorý sa výrazne mení. Hovorí sa, že by ich školy mali pripraviť na pracovné pozície, lenže tie masívne zanikajú a na novú prácu ešte študijné osnovy nevznikli. Pripravujme radšej študentov na život a podnikanie so svojimi talentmi. Namiesto vzorov stretnú študenti na univerzitách často plagiátorov, intrigánov a egocentrikov. Neučí sa to, čo budú potrebovať študenti pre život, ale hlavne to, čo vyžadujú ich profesori. Sú aj výnimky, učitelia, ktorí zapaľujú, pomáhajú študentom objaviť svoj talent, prepájajú rôzne disciplíny a otvárajú okná k poznaniu. Myslím si, že sú v menšine. Mnohí učitelia na vysokých školách sa menia na manažérov získavania grantov a bodov za publikácie. Kam privedú naše školy nezmyselné kritéria na prideľovanie peňazí? Čo má študent a spoločnosť z toho, že profesori generujú množstvo článkov, ktoré nikto nečíta a registrujú si patenty, o ktoré nikto nemá záujem? Žiaci a študenti na školách sú obeťami svojich učiteľov a učitelia majú pocit, že sú obeťami systému. A čo je „systém?“ Len všetko nehádžme na Európsku úniu. Naše deti odchádzajú študovať do zahraničia. Na našich vysokých školách pribúdajú podpriemerní pracovníci, ktorí viac poškodzujú, ako rozvíjajú svojich študentov. Za to si môžeme sami, nie Európska únia. Vysoké školy si dnes vytvorili svoj vlastný svet. Je plný prázdnych rečí a plytvania. Treba ho poslať do minulosti a vytvoriť niečo nové a perspektívne. V zahraničí, kam mnohí profesori tak radi cestujú, je príkladov dosť.

Prázdne reči pribúdajú aj v podnikoch. Premnožili sa tam salónni manažéri, ktorí vedia všetko pekne zabaliť do tabuliek a prezentácii. A neurobiť nič. Vyžadujú hlavne od druhých. Hodnotia ich, kritizujú, zadávajú im úlohy. Ale oni sami väčšinou len vedú prázdne reči za celkom dobrý plat. Keď ich nikto nepochváli, pochvália sa sami. Mám rád ľudí ako je Ľubo Švec. Sedeli sme v jeho firme aj tento týždeň a diskutovali o tom, ako dokážeme s priemyselnými dizajnérmi a inovátormi premeniť myšlienku na prototyp, otestovať ho a pripraviť jeho uvedenie na trh a výrobu. Ľubo veľa nehovorí, ale každú diskusiu ukončí jednoduchou vetou – poďme to urobiť. A výsledky hovoria za všetko. Teším sa na spoluprácu s týmto inovačným tímom, v ktorom sú okrem Ľuba Šveca aj Noro Brath, Miloš Olejár, Peter Ballon, Jirka Marek, Martin Tvarůžek, Patrik Paul, Laco Gabčo, Tibor Donič, Martin Rafaj a ďalší odborníci z oblasti vývoja, konštrukcie, technológie, nových materiálov, automatizácie a robotiky, marketingu, obchodu a výroby. Viacerí sa stretneme v septembri na workshope Future Manufacturing v rámci Future Port Praha a 12.9.2019 na fóre Očakávajme neočakávané, ktoré bude venované budúcnosti výroby. V septembri začíname aj Akadémiu Dobrého pastiera na tému systém v živote a podnikaní. Prvé utorky v mesiaci mám vyčlenené na Brain Breakfast v Bratislave. Hosťami v lete boli priemyselný dizajnér Patrik Paul a podnikateľ Juraj Málik. Mojimi najbližšími hosťami budú Andrej Kiska, Vladimír Krčméry, Emil Schultz a Juraj Jordán Dovala.