Svet chorých ľudí

Môj otec je lekár. Celý život k nemu chodili ľudia s rôznymi chorobami, simulanti a hypochondri. Aj za mnou chodia pacienti, aj keď nie som lekár. Majú rôzne choroby – nespia, prejavuje sa u nich strach zo zlyhania, nezvládajú tlak, ktorý na nich vytvára ich okolie, trpia workoholizmom a rôznymi maniodepresiami.

Niektorí trpia schizofréniou medzi tým, čo si myslia a čo musia hovoriť. Iní nezvládajú svoj život ani prácu, potláčajú svoje svedomie, lebo musia prikyvovať na nezmysly. Sú aj takí, ktorí chcú byť v každej situácii perfektní. Aj tak nie sú a zbytočne sa trápia. Veľa ľudí je v strese. Často je príčinou ich boj proti stresu. Veru tak. Vstávajú skoro, aby stihli rozcvičku a raňajky s nízkotučným jogurtom a zdravými zrnami. Majú presný plán, z kníh o šťastnom živote, ktorého sa držia. Meditácia, jogging, čítanie kníh, priority v kalendári s presne vyčleneným časom. A keď to celé nestihnú, tak sú v strese proti, ktorému bojujú.

Občas prídu ku mne na seminár o zjednodušovaní práce a života, o tom, ako sa držať dôležitých vecí a nestať sa obeťou operatívy. Sťažujú sa mi, v akej firme pracujú – takmer polovicu ich práce tvorí balast a zbytočné činnosti (nudné schôdze, zápisy, vypĺňanie dokumentov, ktoré nikto nečíta, riešenie vecí, ktoré riešiť netreba). Vo zvyšných štyroch pracovných hodinách nestíhajú dôležité veci.

Najhoršie sa často majú ľudia s týmito vlastnosťami:

  • Sú schopní a vedia vyriešiť veľa vecí – to znamená, že im každý nosí prácu.
  • Sú ochotní a nevedia povedať nie – neodmietnu žiadnu prácu a tak jej majú vyše hlavy a nosia si ju domov.
  • Vždy hovoria pravdu a to čo si myslia – tak to je vážny problém, ale prvé dve vlastnosti to vyvážia.
  • Rozumejú detailom. Aj to je problém, pretože „tí hore“ frčia na percentách v exceloch a pekných obrázkoch v powerpointe a tých, ktorí rozumejú výkresom a technickým detailom považujú za ľudí, ktorí veci komplikujú a brzdia. Poznáte to. Hovorí sa tomu výzva (vo firmách so zahraničnými vlastníkmi aj challenge alebo Herausforderung). Je to často totálna blbosť, ktorá skrsla v hlave niekoho, kto ničomu poriadne nerozumie a vy si to musíte vedieť predstaviť. A keď si to predstavíte (viem, že je to ťažké), tak definujú projekt a dajú vám to urobiť. No a potom to už poznáte – prvotné nadšenie, sklamanie, panika, hľadanie vinníkov, potrestanie nevinných a odmenenie nezúčastnených.

Drahí šašovia

Vidím veľa ľudí, ktorí tvrdo pracujú – na výrobných linkách, pri posteliach pacientov v nemocniciach, na farmách alebo pri pokladniach supermarketov. Zarobia málo, ale vytvárajú hodnotu pre druhých, ktorá sa dá merať. Ich miesta sa redukujú. Nahrádzajú ich roboty a rôzne počítačové systémy. A pribúdajú šašovia v oblekoch. Jedna skupinka nás zabáva v médiách. Ich repertoár je neuveriteľný – vedia nás rozplakať, rozosmiať, priviesť do zúfalstva, zúrivosti alebo totálnej frustrácie. Berú veľké platy a robia si z nás posmech. Jeden chce byť kapitán, druhý prezident, tretí sudca, ďalší “maznáci” si posielajú SMSky s babami.

Podobných zabávačov však stretávam aj v podnikoch. Vedia pekne prezentovať. Používajú podobný scenár ako šašovia v politike – rozprávajú o sebe akí sú úžasní, svojich predchodcov vyhlásia za neschopných a zrušia to, čo urobili a vymyslia si vlastné projekty, na ktorých pomíňajú zbytočné peniaze (nová konzultačná firma, audity a analýzy, nový informačný systém, nové a nepotrebné technológie). Keď príde ich čas – presunú sa ďalej, aj s vysokým odstupným.

Čudné prístupy – zaujať, získať pozornosť, presvedčiť, schváliť projekt a rozpočet…A neskôr vynaložiť všetok intelekt na to, prečo sa nedostavili výsledky. Všímate si, ako okolo nás praskajú bubliny? Firma, ktorej úžasný príbeh už niekoľko rokov zapĺňa stránky manažérskych časopisov, je v problémoch, z ktorých sa už nedostane. Startupy, o ktorých sa hovorí, že majú budúcnosť, investori do nich pumpujú peniaze, ale výsledok neprichádza. Je to viac marketingová bublina šašov, copywriterov, reklamných mágov a rozprávačov príbehov, ako reálne fungovanie podnikateľského modelu.

A čo sa deje vo firmách?

  • Niektorí ľudia v nich bojujú o tituly a pozície, iní robia „cvičené opice“ a „ozubené kolesá“
  • Ľudia musia niekedy robiť veci, ktoré sú v rozpore s ich hodnotami
  • Mnohí sa naučili, že je pre nich lepšie prikyvovať na nezmysly a klamstvá, ako hovoriť otvorene pravdu
  • „Ľudské zdroje“ sú nútené spolupracovať na zlých veciach a projektoch, nechajú sa manipulovať a ovládať
  • Mnohí sa boja zakričať, že cisár je nahý a nemajú odvahu meniť veci vo svojom okolí

Máme dosť drahých šašov. Niekedy je s nimi zábava, inokedy smiech cez slzy. Kedy niekto zakričí, že cisár je nahý?

saso

Diagnózy a terapie

Kedysi sa ma pýtala moja, vyše deväťdesiatročná, starká, čo robím. Nerozumela mojim rečiam o inováciách a procesoch a tak som jej povedal, že liečim firmy a ľudí v nich. Tomu rozumela. Diagnózy sú rôzne. Napríklad maniodepresia – horúčkovito sa prezentujú rôzne vízie a stratégie, neskôr upadnú do zabudnutia a ľudia do pasivity a letargie. V podnikoch sa pohybujú aj rozdvojené osobnosti. Keby len rozdvojené, aj roztrojené alebo rozdrobené na kúsky – každému hore musia povedať, čo chce počuť a ešte si to musia aspoň pár týždňov aj pamätať. Paranoja a stihomam trápia ďalších – prenasledujú ich audítori, kontrolóri, ale hlavne rôzni votrelci, ktorí by si chceli sadnúť na ich stoličku. Viac ako polovicu pracovnej doby bojujú mnohí manažéri o svoju stoličku. Kleptománia sa tiež rozmohla v niektorých firmách. Ak môžem niečo uchmatnúť, tak uchmatnem – a doma budem premýšľať načo mi to je. Bývam vedľa automobilky a spomínam si ako chlapi v krčme premýšľali načo im bude ukradnutý airbag. Vy, čo máte menšie firmy nesmejte sa. Aj v garážach vašich pracovníkov by ste našli kusy materiálu, skrutiek, farieb, lepidiel a iných vecí. V mnohých firmách existuje aj akási forma virtuálnej reality (nemyslím tu počítačovú). Niektorí ľudia majú pocit, že veci, ktoré sme vyslovili a premietli v powerpointe, prípadne nahrali na server, sa aj urobia. Neurobia. Popis nemôže nahrádzať akciu a prezentácia reálny výsledok.

Sú aj ďalšie diagnózy – strata identity, integrity, zdravého rozumu, frustrácia, vyhorenie, potláčanie svedomia. Keď vidím niektorých politikov, pýtam sa sám seba, či nemajú príbuzných, ktorí by im povedali, že sa za nich hanbia. Ale určite si to vedia nejako zdôvodniť – strach z oligarchov, ktorým slúžia, peniaze, moc alebo „sláva“. V manažmentoch niektorých veľkých firiem to vyzerá podobne.

Kedysi dávno som sa zhováral s riaditeľom veľkého automobilového závodu. Bol to Nemec, fajn človek, mali sme dobrý vzťah. Pýtal som sa ho, ako by dopadol manažér, ktorý by na svojom oddelení vždy hovoril pravdu. Navrhol by napríklad presne taký rozpočet ako treba, spočítal by všetko tak ako má byť, vždy by vyjadril svoj neskreslený názor. Riaditeľ mi odpovedal, že takýto človek by dopadol zle. Najskôr by dostal výstrahu a potom by ho vyhodili. V tejto firme sa všetko najskôr nadhodnotilo (rozpočet, normy, náklady) a potom sa redukovalo. Volalo sa to racio, kaizen alebo KVP. Keď nestačilo KVP, tak dali KVP na druhú. Firemná kultúra vlastne nútila ľudí klamať. Neskôr túto firmu usvedčili z toho, že klamala aj zákazníkov. A dodnes stoja ich autá na parkoviskách duchov. Za mojim učiteľom, benediktínskym mníchom Anselmom Grünom, OSB,  chodia v Nemecku vysokí manažéri z firiem. Aj z automobiliek. Hľadajú ticho a aspoň na chvíľu sa zastavia premýšľajú nad princípmi, hodnotami a zmyslom svojej práce. Keď som sa ho pýtal na automobilku, o ktorej hovorím, tak sa iba usmial a povedal – tí ešte za mnou neboli a asi ani neprídu. Škoda.

struktura

Keď chýba dôvera

Arnold Luknič hovorí: „Dôvera je tkanivo, ktoré spája ľudí navzájom, tvoriac z chaosu a anarchie usporiadanú civilizovanú spoločnosť….“ Dôvera k inštitúciám štátu v niektorých krajinách klesá pod 25%, dôvera k politickým stranám pod 10% a ľudia prestávajú veriť aj veľkým korporáciám (a korporácie im na to dávajú dostatok dôvodov). S. R. Covey píše o vysokej miere podvodov študentov na prijímacích skúškach na magisterské štúdium – prírodné a sociálne vedy (43%), pedagogika (52%), medicína (63%), ekonómia (75%). Nechali by ste sa operovať od lekára, ktorý podvádzal na skúške?

V roku 2014 OECD zverejnila štatistiku mladých ľudí (15 – 29 rokov) uvádzajúcich dôveru.  Prvé tri miesta obsadili Dánsko (75 percent), Nórsko (73) a Holandsko (67), posledné tri Mexiko, Turecko a Slovensko (12,1). Priemer bol 36%. Pýtam sa ako môžeme spolupracovať, keď si nedôverujeme? Dôvera je funkciou dvoch vecí: charakteru a kompetentnosti. V charaktere sú zahrnuté integrita, motívy, úmysly. Kompetentnosť zahŕňa spôsobilosť, schopnosti a zručnosti, výsledky, všetko čo sme dosiahli.

Kríza dôvery vedie k tomu, že musíme robiť často zbytočné zápisy, audity, kontroly, byrokraciu, každý sa stará iba o seba, šéfovia ľuďom stále rozprávajú do práce a všetko kontrolujú, ľudia sa boja povedať, čo si myslia. Aj napriek tomu vznikajú chyby, nepoctivosť, podvody a korupcia. Nedôvera je nepriateľom produktivity a spolupráce. Namiesto synergie, ktorú spolupráca prináša sme konfrontovaní s bojmi typu „ja“ alebo „ty“, hádkami, dokazovaním si, kto má pravdu, uvažovaním v duchu nedostatku a konaním podľa princípu „víťazstvo/porážka.“

Sme izolovaní, uzatvorení, společenstvo degeneruje a slabne. Nedávno sme v Prahe diskutovali o zahraničnom obchode. Kamarát Tomáš, ktorý žije v Nemecku a má firmy v Číne, rozprával o tom, aké zázemie a spoluprácu majú nemecké firmy v Shanghaji. Hovorili sme aj o tom, ako koordinovane postupujú japonské alebo kórejské firmy. Ľudia, ktorí prišli zo Silicon Valley, nehovorili ani tak o prevratných inováciách, ale o ohromujúcej otvorenosti a spolupráci.

Záver

Svet chorých ľudí. Nechajú sa strnúť okolím. Robia veci, ktoré im škodia. Sú vyčerpaní a majú prázdnu nádrž energie. Lipton a Bhaerman vo svojej knihe Spontánna evolúcia píšu:K tomu, aby sme si uvedomili, čo sa deje, pokiaľ záleží len na hmote, stačí aby sme sa pozreli na západnú spoločnosť a jej monštruózne nevlastné dieťa, ktoré splodila – globalizáciu. Vo Frankensteinovom duchu ľudstvo vytvorilo a vypustilo do sveta čisto materialistickú, mechanickú a života neschopnú entitu, ktorú poznáme pod názvom korporácia. Nielen, že sme stvorili niečo neschopné života, my sme tomu ešte udelili zákonnú nadradenosť nad človekom. V industrializovanom svete majú priania a túžby korporácii obecne väčšiu moc a silu ako priania a potreby verejnosti. Moderná korporácia je entita, ktorá má iba jediný účel – zarábať. Pravda, stále viac podnikov riadia manažéri, ktorí majú svedomie a vedomie. To sú povzbudzujúce zárodky budúceho sveta, v ktorom firmy slúžia ľuďom, ale ten je zatiaľ na hony vzdialený dnešnému svetu, v ktorom ľudia slúžia korporáciám.“

Veru tak. Myslím si, že dôvera, spolupráca a dodržiavanie princípov (aj Tomáš Baťa hovoril o mravnosti) sú pre ďalší rozvoj výkonnosti podnikov dôležitejšie, ako technológie a táraniny o priemysle 4.0.