Stretol som rodičov sedemnásťročného syna. Majú s nim problém. Chlapec sa venuje športu, hudbe a ďalším veciam, ale v ničom nie je „výnimočný“. Nevie sa s tým vyrovnať. Hovorím im, že výnimočná je každá ľudská bytosť. Už to, že chlapec zvláda toľko disciplín je pozoruhodné. Výnimočnosť možno časom objaví jeho okolie. V sedemnástich rokoch je ešte priskoro. Chlapcovi to nestačí, túži po tom, aby svet ocenil jeho výnimočnosť.

Problém je, že výnimočnosť meriame metrikami tohto sveta – známkami v škole, víťazstvami v súťažiach, diplomami a certifikátmi, titulmi a vyznamenaniami, peniazmi, slávou, rôznymi rebríčkami, klikmi, lajkami, linkami alebo zdieľaniami. Stretol som veľa výnimočných ľudí. Nebudem ich menovať, lebo nikdy netúžili po publicite a sláve. Robili si svoju prácu. Žili svoj život. Na nič sa nehrali. Boli autentickí a cítili sa dobre vo svojom tele – aj s nedostatkami, ktoré si každý z nás nesie so sebou.

Skutočná výnimočnosť sa nemeria silnými slovami, prezentáciami a víťazstvami, ale neviditeľnosťou, miernosťou, tichosťou a pokorou. Každá mama, ktorá privedie na svet dieťa a v láske ho vychová je výnimočná. Rovnako ako otec, ktorý statočne žije, pracuje a učí to svojich potomkov. Učiteľ, ktorý robí s láskou svoje povolanie, aj keď to spoločnosť neoceňuje, málo zarába a niekedy pracuje v prostredí rezignácie a frustrácie. Výnimoční sú lekári a sestričky, ktorí nestratili cit a slúžia chorým. Športovci, ktorí športujú pre radosť a nie pre peniaze. Výnimoční sú nadšenci a dobrovoľníci, ktorí opravujú tento svet – v rôznych spoločenstvách a komunitách. Aďka z Martina, ktorá pomáha ženám a deťom v núdzi alebo Juraj z Ružomberka, pomáhajúci mladým z detských domovov zaradiť sa do života.

Aj v Cirkvi máme kňazov a rehoľníkov, ktorí sa milosrdne a s láskou skláňajú k núdznym a hodnostárov, zatvorených vo svojich úradoch a nekomunikujúcich s obyčajnými ľuďmi. Pápež František hovorí: „Preferujem viac Cirkev doráňanú a špinavú, pretože vyšla do ulíc, ako Cirkev, ktorá ochorela uzavretosťou a pohodlnosťou a drží sa vlastných istôt. Viac ako strach z pochybenia, dúfam, že nami pohne strach z uzavretosti do štruktúr, ktoré nám dávajú falošnú ochranu, do noriem, ktoré nás menia na neľútostných sudcov, do zvykov, v ktorých je nám dobre, zatiaľ čo vonku je množstvo hladujúcich a Ježiš nám bez prestania opakuje: Dajte im vy jesť. (Mk 6,37)“

Je zaujímavé, že tí, ktorí sú za niečo zodpovední a platení, míňajú veľa peňazí a ich výsledky veľmi nevidieť (štátna správa, politici, úradníci) a tí, ktorí to za nich robia „len tak a bez peňazí“, sú úspešní.  Týka sa to sociálnych služieb, práce s mládežou a ľuďmi na okraji spoločnosti, vzdelávania, zdravotníctva a pod. Mnohí úradníci nielen, že nerobia to, za čo sú platení, ale ešte komplikujú život tým, ktorí to robia za nich. Možno ich znervózňujú, lebo im nastavujú zrkadlo. Tak ako ho nastavoval Ježiš farizejom a zákonníkom. A oni ho ukrižovali. Kto bol výnimočný v tomto príbehu? Pilát, Herodes, Kaifáš, veľkňazi, alebo Ježiš, s Máriou Magdalénou a s obyčajnými ľuďmi, ktorí sa k nemu pridali na ulici a boli plní pochybností, strachu a chýb?

0