Kamenárov syn

Kamenár budoval svoje remeslo a firmu. Jeho syn kúpil nové stroje a podnikanie svojho otca rozšíril. Syn mladého kamenára vyhlásil, že ho stredná škola nebaví, opustil ju a chce programovať počítače. Takto je to dnes. Kedysi otec naučil syna svoje remeslo a on po tom ňom prebral žezlo. Aj keď dnes pokračuje v otcovej práci, veci sú iné. Otec osekáva kameň kladivom, syn vodným lúčom a vnuk bude možno tlačiť kamenné výrobky na 3D tlačiarni. Otec môže pripraviť syna na budúcnosť v tom, čo sa nemení – poctivosť, slušnosť, princípy sveta. Technológie aj spoločnosť však budú iné a mnohé otcove skúsenosti synovi veľmi nepomôžu. Otcovia už nebudú učiť synov ako kráčať po ceste, ktorú vybudovali. Budú im pomáhať nájsť svoju vlastnú cestu.

Ak zovšeobecníme vzťah otca a syna na učiteľov a žiakov, tak potrebujeme iné školy, ako boli doposiaľ. Budeme v nich menej učiť to, čo bolo a budeme sa viac pripravovať na to, čo bude – nové, neznáme a neočakávané. Škola bude viac o hľadaní, ako učení. Deti v nej budú objavovať seba a svoj talent, svet okolo nich a svoje miesto v ňom. Základom nebude množstvo informácii, ale schopnosť premeniť ich na akciu a výsledok.

V starom svete bola škola postavená na príkazoch, poslušnosti a šírení informácií. “Zopakuj, čo som ti včera povedal a vykonaj, čo som ti prikázal”, povedal učiteľ alebo majster a žiaci to vykonali. V novom svete budú vykonávať príkazy stále viac stroje a počítačové programy. Informácie sú dostupné pre všetkých, len sa ich musíme naučiť kriticky triediť. Od ľudí budeme vyžadovať viac kreativitu, slobodu a zodpovednosť. Spoznaj sám seba, nájdi si svoju rolu a úlohu, zober za ne zodpovednosť a presvedč nás o tom, ako dobre si to zvládol. Staň sa podnikateľom, objav svoj talent a nájdi si miesto, kde môžeš byť užitočný. U detí treba rozvíjať empatiu, riešenie nových problémov, kritické myslenie, sebapoznávanie, spoluprácu, kreativitu, schopnosť vykonať akciu, agilitu a proaktivitu.

A vzniká veľa ďalších otázok: Je stredobodom triedy učiteľ, ktorý učí, alebo je v úzadí, počúva, sleduje a inšpiruje? Majú byť deti delené do tried podľa veku, schopností alebo etnického pôvodu? Sú vôbec potrebné učebne, kde sa vo vyhradenom čase vyučuje? Potrebujeme ešte predmety a učebnice? Čo s tradičným prístupom – ticho, disciplína, skúšanie pri tabuli, hodnotenie individuálneho výkonu, neodpisovanie, zákaz ťahákov?

Veľa vecí sa mení. Aj to, že kamenárov syn už nekráča po otcovej ceste, ale hľadá si svoju vlastnú. Nenúťme naše deti chodiť po vyšliapaných chodníčkoch. Pomôžme im objavovať ich vlastné cesty.