Počúvam niekedy ľudí ako rozprávajú o svojich obráteniach a stretnutiach s Bohom. Väčšinou hovoria o chorobách, ťažkých životných situáciách, stavoch beznádeje a zúfalstva. Je zaujímavé, že v obdobiach, keď sa nám všetko darí, sme plní sily a užívame si všetky dary od nášho Otca, nevnímame Ho, nemáme potrebu ďakovať mu a hľadať k Nemu cestu. Všetko sa mení, keď padneme na dno, sme bezmocní a zúfalí. Vtedy si znovu nachádzame cestu do Božieho chrámu, kľačíme na kolenách, spomíname si na modlitby z detstva a zisťujeme, že Boží chrám nosíme v sebe, len sme ho roky nevyužívali.

Majitelia firiem sa mi niekedy sťažujú, že si ich spolupracovníci nevážia čo všetko, pre nich robia. Podobne sa občas vyjadrujú aj rodičia o nevďačných deťoch, lekári o pacientoch alebo učitelia o žiakoch. Nerobíme dobré veci kvôli vďačnosti, ale preto, lebo ich robiť treba. Predstavme si nášho Stvoriteľa, ktorý od nepamäti svojou nekonečnou láskou a milosrdenstvom sprevádza svoje nevďačné dcéry a stratených synov.

Keď sa nám darí, sme často obrnení pancierom pýchy. Máme pocit, že všetko je v našich rukách a závisí len od nás. Až keď padáme a nemôžeme vstať, prosíme o pomoc. Aj v podnikoch je to podobné – inovačná aktivita stúpa často až keď je zle. Človek zmení životný štýl keď mu prestane fungovať zdravie.

Je to zvláštne. Zvieratá sa správajú racionálne, lebo sú tak naprogramované ich inštinkty. Človek má slobodnú vôľu, rozum a dokáže tvoriť úžasné veci. A často skĺzne k tomu najhoršiemu, aby sa mohol stať lepším. Choroby a pády zobúdzajú ľudí a krízy aktivizujú podniky a podnikateľov. Úspech a pohodlie nás vedú k bezstarostnosti a lenivosti.

Často sa stretávam s tým, že za svoje pády obviňujeme druhých ľudí, ktorí nás priviedli k moci, dávali nám ocenenia a tituly, pochlebovali nám, lákali nás na nesprávne cesty. Ani peniaze a bohatstvo nemôžu za to, že sme im začali slúžiť, namiesto toho, aby oni slúžili nám. Veľa sa pozeráme do zrkadla, počúvame sami seba a rozprávame druhým. Chceme, aby sa vyvíjali podľa našich predstáv, ale nevieme sa pokoriť, nevypýnať sa, zjednodušiť svoj život a prijať Božiu vôľu. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Matúš 5,8)

Lipton a Bhaerman vo svojej knihe Spontánna evolúcia píšu: „To, čo ohrozuje svet a vychádza z newtonovského zaujatia hmotou, je túžba po zhromažďovaní hmotných statkov. Ešte nikdy v celých dejinách neexistovala na svete spoločnosť tak posadnutá materiálnym vlastníctvom a tak zahltená konzumným spôsobom života.“

Svet nás vedie k priebojnosti a asertivite, podnikanie je niekedy prezentované ako súperenie a boj. Našu prácu a životy meriame peniazmi a inými pomýlenými metrikami. Každý bojuje proti niekomu a niečo svoje. Potrebujeme viac empatie, porozumenia, dôvery, rešpektu, zmierenia a zjednotenia. Arcibiskup Vasiľ nedávno povedal: „Pokrok a úroveň rozvoja spoločnosti sa nemerajú len v sile armád, tonách odliatej ocele a vylisovaných plechov, ani v miliónoch zjedených hamburgerov, pretože kultivovanie ľudského ducha je trvalejšie a hodnotnejšie ako rinčanie zbraní, či lisovanie plechov a pojedanie hamburgerov, pretože prispieva k pokroku jednotlivca i celého ľudstva zveľaďovaním všetkých ľudských schopností, ktoré sa tak – či už priamo, alebo nepriamo – stávajú prostriedkom služby blížnemu.“

obrázok: Stano Lajda

Včerajšie obrázky spod Rozsutcov

IMG_1754

IMG_1755

a ešte dve fotky od Mirka Sanigu

rozsutce

rozsutce1

0