Renesančný človek

Ako dieťa som hltal knihy o Michelangelovi Buonarroti a Leonardovi Da Vinci, osobnostiach, tvoriacich v rôznych oboroch. Dnes stretávam veľa špecialistov, ktorí nevidia napravo ani naľavo. Žijú vo svojej „jaskyni“ a opakujú si svoje pravdy a múdrosti. A poznám aj ľudí, ktorí jaskyne prepájajú. Inovácie dnes nevznikajú v jaskyniach ale medzi nimi a nad nimi– prepájaním prelomových technológií a rôznych disciplín. Mnohé veľké veci nevznikajú objavom niečoho nového ale novým prepojením a aplikáciou toho, čo už existovalo. Bolo mi ľúto, že na štúdiu strojárskej technológie, sme nemali možnosť vybrať si napríklad lekcie z maliarstva, umenia, literatúry alebo filozofie. Súdruhovia nám tam síce natlačili rôzne marxisticko – leninské ideológie, ale nepomohlo to. Dnes už je možné, aby sme sa prepájali, vzájomne ovplyvňovali a diskutovali nielen o technike a technológii, ale aj o človeku, morálke, životnom prostredí a pokúšali sa pochopiť okolitý svet vo svojej komplexnosti. Myslím si, že aj dnes potrebujeme renesančných ľudí. Predpokladal som, že by sa mali koncentrovať hlavne na univerzitách, výskumných centrách alebo biskupských úradoch. Nenašiel som ich tam veľa. Zistil som, že ľudia, ktorí prekračujú hranice svojho odboru a špecializácie sú často predmetom nepochopenia, vylučovania z komunít „ortodoxných špecialistov,“ alebo dokonca prenasledovaní. Za renesančných ľudí považujem napríklad Steva Jobsa alebo Elona Muska. V mojom okolí sú to napríklad – Milan Zelený, Dano Hevier, Anselm Grün, Štefan Kassay, Jirka Marek, Staňa Martinec, Martin Tvarůžek, Vladko Maslák, Janko Šlinský alebo Noro Brath. Viacerí z nich spôsobujú problémy „špecialistom,“ ktorí ich nevedia správne zaradiť. Som si vedomý toho, že snaha byť polyhistorom, môže spôsobiť, že sa človek stratí v množstve informácií a znalostí, že pôjde po povrchu a nebude vlastne odborníkom v ničom. Páči sa mi kvalifikačný model T – strieška písmena hovorí o prepájaní rôznych disciplín a nožička o tom, v čom sa chceme byť najlepší na svete. V Podnikateľskej univerzite sa snažím prepájať podnikateľov z rôznych odvetví a vidím, že sa od seba môžeme veľmi veľa naučiť. Už vyše desať rokov sa ako podnikatelia stretávame aj s kňazmi, mníchmi, pracovníkmi z charity, zdravotníctva alebo ochrany prírody. A všetkých nás to obohacuje. Veľmi ma oslovili myšlienky Ľuba Martina Ondráška o verejnej teológii, ako protiklade „sektárskej teológie, ktorá nie je schopná vyprodukovať kresťanov, ktorí sú svetlom sveta a soľou zeme.“ Páči sa mi tento odstavec z Martinovho článku: „Verejný teológ je schopný hovoriť viacerými jazykmi, dialektmi a prízvukmi, uvedomujúc si, že jazyk kostola ani katedry nebude fungovať v širšom verejnom priestore. Sedí na viacerých stoličkách, hrá súbežne na viacerých šachovniciach a usiluje sa, aby jeho hlas vo verejnom priestore bol súčasťou symfónie, a nie kakofónie. Jeho agendu určuje dianie vo svete, na ktoré sa snaží zodpovedne reagovať. Nemá záujem svet len pozorovať a opisovať, chce ho pretvárať.“

V článku Devatero řemesel Milan Zelený uviedol: „Pochopil jsem, že lidská bytost, aby byla lidskou, musí umět, musí znát, musí vědět, musí se učit, stále se musí učit. Všechno. Nebo, při nejmenším, jak jen nejvíc zmůže. Lidská bytost musí být ucelená a komplexní, ne částečná, atomizovaná, rozškatulkovaná – jinak by žila životem hmyzu. Brrr, jaká to představa! Zatoužil jsem stát se lidskou bytostí.“ Nebojme sa byť ľudskou bytosťou, nebojme sa byť renesančnými ľuďmi. Špecializácia niekedy oddeľuje a izoluje, multidisciplinarita spája a vytvára synergiu.