Hľadanie vlastnej cesty

Je mi ľúto, keď vidím bezmocných a frustrovaných ľudí, nadávajúcich na svet. Niektorí sa cítia byť obeťami svetovlády iluminátov a mimozemšťanov, iným stačí nadávať na miestnych politikov, kapitalistov, prípadne futbalových rozhodcov. Najviac mi je však ľúto tých, ktorí lamentujú nad premárneným životom. Aj vo firmách stretávam skupiny ľudí, ktorí kritizujú chyby v minulosti alebo ich obhajujú. Nič však na tom nezmenia. Namiesto toho, aby urobili niečo pre budúcnosť sú paralyzovaní minulosťou a vlastnou bezmocnosťou voči nitkám, ktoré ovládajú celý svet.

Lenže tu nejde ani tak o to, kto ovláda svet, ako naše miesto a úlohu v ňom a ovládanie seba samého. Sú deti, ktorým vytýčili cestu vlastní rodičia, študenti, ktorých nasmerovali profesori, alebo pracovníci, ktorých šéfovia sa rozhodli, že „z nich niečo urobia.“ Sú aj celé štáty, ohradené ostnatými drôtmi, kde sa diktátori rozhodli naplánovať život všetkým svojim občanom. A ja som sa narodil do takéhoto režimu, kde chceli komunisti rozhodovať o našich životoch a rozkazovať slnku, vetru aj dažďu.

V Biblii sú príbehy o tom, ako Ježiš uzdravil malomocných, slepých, chromých alebo vzkriesil mŕtvych. Aj medzi nami sú mnohí, ktorí síce žijú, chodia a vidia, ale v skutočnosti sú mŕtvi, bezvládni a slepí. Nemajú silu žiť svoj vlastný život, nájsť a prešľapať si v ňom svoju vlastnú cestu. Nevidia okolo seba príležitosti na to, aby svojim talentom obohatili svet. Myslím si, že úlohou rodičov nie je vytyčovať a zametať deťom cestu. Ani učitelia im nemajú vtĺkať do hlavy informácie a poučky o živote. A šéfovia “implementovať” správne praktiky a štandardy. Úlohou nás všetkých je pomáhať druhým ľuďom nachádzať vlastnú cestu – viac spätnými väzbami a otázkami ako odpoveďami a radami. Viac hľadaním toho, v čom sú ľudia dobrí a čo dokážu, ako poukazovaním na to, čo sa im nedarí.

Cesta každého z nás je iná a jej časť musí prejsť každý sám, bez pomoci druhých. Každý z nás dostal iné talenty a môže obohatiť svet niečím iným. Dnešný svet sa nám často javí, že je dobrý pre silných, mocných, bohatých a priebojných. Ale možno najviac mu dávajú práve slabí, bezmocní, chudobní a mierni. Ich príspevky sa nemerajú peniazmi alebo súťažami slávy ale súcitom a láskou.

Rád počúvam môjho mladého spolupracovníka Marcela, keď mi rozpráva o svojom putovaní v Compostele a pozrel som si k tomu aj pekný film Púť. Aj som putoval v Malej Fatre, v Tatrách, Himalájach alebo Andách. Človek tam stretne seba, občas aj iných pocestných. Tak ako v živote. Každé stretnutie nám môže byť malým zrkadlom sebapoznania aj smerovkou ďalšej cesty. Putovanie preverí aj naše sily a posilňuje nás. Život je cesta, na ktorej objavujeme seba a svoje povolanie. Stretávame a rozchádzame sa s priateľmi a učiteľmi, zastavujeme na križovatkách a nevieme sa rozhodnúť. Niekedy sme v slepej uličke a musíme sa vrátiť.

Občas ku mne príde človek na vrchole kariéry a hovorí mi: “Neviem, čo chcem a čo budem ďalej robiť, ale už viem, čo nechcem.” Dal výpoveď zo zlatej klietky. Inokedy sedíme s vysoko postaveným manažérom, ktorý je znechutený z vecí vo svojej korporácii, ale nechce opustiť svojich spolupracovníkov a pokúša sa aj pre nich kliesniť cestu, na ktorej nájdu zmysel a zdravý rozum. A takmer každý týždeň príde ďalší pocestný, ktorý rozbieha nejaký zaujímavý projekt. A tak chvíľu kráčame spoločne. Je pre mňa krásne hľadať svoju cestu, stretávať pritom zaujímavých ľudí a prepájať sa s ich príbehmi. Asi najlepšou „zoznamkou“ je naša Podnikateľská univerzita, v ktorej objavujeme svoje životné a podnikateľské cesty.

O hľadaní vlastnej cesty budeme zajtra spoločne diskutovať v našej Akadémii Dobrého pastiera v Kláštore pod Znievom. Mojim hosťom je Denis Blaho. Teším sa na vás. Tu je krátke video dvoch hľadačov, Ivana Baťku a Milana Zeleného, s ktorými sme prešli kus spoločnej cesty.

ziak