Počúvajme Františka

Keď vidím, čo deje biznise som z toho niekedy smutný. Mnohí odsudzujú politikov za to, že rozkrádajú štát. Tí, čo ich kritizujú však často rozkrádajú firmy, v ktorých pracujú. Pracovník vo firme na nábytok má doma v garáži podobnú firmu a občas si pomôže nejakým tmelom alebo kovaním od svojho zamestnávateľa. Stavebný podnikateľ zamestnáva desiatky ľudí a oni mu berú materiál zo skladov a konkurujú nižšou cenou na „fuškách bez papiera.“ Mnohí manažéri z nadnárodných firiem sa mi sťažujú, že už nemajú silu neustále znižovať náklady – na úkor svojich spolupracovníkov, dodávateľov a zákazníkov. Vybavujú štátne dotácie, úľavy, tlačia na ľudí, aby dosiahli ciele produktivity. Dosiahne sa rekordný zisk a keď majú dať ľuďom koncoročné odmeny, tak zahraniční šéfovia povedia, že na to peniaze nemajú. Keď ciele nesplníte, tak vám ich na ďalší rok ešte zvýšia. Najvyšší manažéri musia uspokojiť akcionárov, inak by prišli o svoje miesta a bonusy. Tí pod nimi sú na tom rovnako. A tak sa všetci snažia, aby si splnili svoje ciele a udržali miesta – žmýkaním ostatných. Na jednej strane produktívne vyrábame a na druhej strane neproduktívne vyhadzujeme – potraviny a výrobky, ktoré sa kazia. Na jednej strane redukujeme ľudí vo výrobe, na druhej strane pre nich vytvárame umelé zamestnania v službách – robíme z nich otváračov dverí, nosičov kufrov a reklamy. Bohatstvo v rukách malej skupiny ľudí rastie a reálne mzdy väčšiny ľudí klesajú.

Stretol som kňazov, ktorí kritizovali pápeža Františka – za to, že odsudzuje zlaté ornáty, kríže, honosné budovy a drahé autá. Niektorí ho obviňujú z juhoamerického socializmu. Len preto, že im nastavuje zrkadlo. Pýcha je v každom z nás. Zdá sa mi niekedy, akoby sme mali dve cirkvi. Tá jedna je milujúca, milosrdná a otvára bránu k Ježišovi. Sú to mnísi, rehoľníci, kňazi a dobrí pastieri, ktorí sa denne skláňaju k trpiacim. Tá druhá je plná pozlátených predmetov, kariéry, bojov o moc a peniaze. Hierarchia s kráľmi, ktorí viac rozkazujú ako slúžia a správajú sa ako colníci na ceste k Bohu.

Bol som nedávno u Petra Gombitu v kaplnke. „Keď budú vonku hladní a mrznúci ľudia, tak ju nimi celú zaplním, lebo ľudské životy sú dôležitejšie,“ povedal tento kňaz. „Keď v dnešnom svete banka čelí bankrotu, okamžite sa nájdu škandalózne vysoké sumy na jej záchranu,” hovorí pápež František. Staviame chrámy, obchodné centrá a banky, ale nemáme peniaze a čas pre trpiacich ľudí. Koľko času a energie venujú najlepšie mozgy tejto planéty tomu, aby sa ešte produktívnejšie vyrábali výrobky a zarábali peniaze? Mnohí ľudia však aj dnes bojujú s problémami z minulých storočí – choroby, ktoré nepoznáme, hlad, otroctvo a zneužívanie ľudí, chýbajúca strecha nad hlavou.

Pápež František hovorí: „Preferujem viac Cirkev doráňanú a špinavú, pretože vyšla do ulíc, ako Cirkev, ktorá ochorela uzavretosťou a pohodlnosťou a drží sa vlastných istôt. Viac ako strach z pochybenia, dúfam, že nami pohne strach z uzavretosti do štruktúr, ktoré nám dávajú falošnú ochranu, do noriem, ktoré nás menia na neľútostných sudcov, do zvykov, v ktorých je nám dobre, zatiaľ čo vonku je množstvo hladujúcich a Ježiš nám bez prestania opakuje: Dajte im vy jesť.(Mk 6,37)“

Keď chceme prežiť vo svete, kde sa všetko okolo nás rýchlo mení, musíme hľadať a držať sa toho, čo je nemenné. O tom hovorí Svätý otec. Počúvajme pápeža Františka a konajme tak, ako nám hovorí.