Lopata v Božích rukách

Rozhovor s kňazom a správcom OZ Dobrý Pastier, Vladimírom Maslákom

Vladko, koľko ľudí dnes pracuje v “tvojej firme” OZ Dobrý pastier a čo všetko robia?

Máme 350 ľudí, ktorí prišli z ulice, väzenia, detských domov alebo z liečby rôznych závislostí. Robíme všetko možné podľa schopností a zdravotného stavu každého človeka. Práca je terapiou, ale aj zdrojom našej obživy. Zatiaľ sme nanarazili na soľné bane, takže soľ si musíme ešte kupovať :). Kupujeme si aj cukor, ale kamarát robí med, má 50 úľov, a chlapci mu pritom pomáhajú. Boli sme nedávno na púti u Svätého otca v Ríme a sestričky z Afriky nám hovorili, že u nich ženy robia šišky z múky a banánov. My sme prišli domov a dostali sme z Potravinovej banky 25 krabíc banánov, ktoré už boli trochu “povolené.” Volal som do Ríma, ako sa to pečie. Zmiešali sme 20 kg múky, 25 kartónov banánov, pridali prášok do pečiva a vysmažili sme si výborné šišky aj bez cukru, vajec a mlieka. Takže okrem soli a cukru si vyprodukujem takmer všetko sami a naśe výrobky predávame aj druhým. Mame vlastnú pekáreň, výrobu mäsových výrobkov, kde robíme tlačenku, huspeninu, klobásy, údené mäso. Máme dve údiarne – elektrickú aj klasickú domácu. Vyrábame syry, korbáčiky, tkáme koberce, maľujeme, pletieme ozdoby, pestujeme si cesnak, cibuľu, zemiaky, zrno, vlastnú zeleninu, ale ovocie a zeleninu dostávame aj z Potravinovej banky.

Často spomínaš Potravinovú banku a máš tu veľký sklad potravín, ktoré ďalej distribuuješ tým, ktorí to potrebujú. Ako to funguje?

Potravinovú banka, založil jeden kňaz vo Francúzsku. Pôvodná myšlienka bola zameraná hlavne na znižovanie odpadov a na to, aby sa zbytočne neplytvalo a nevyhadzovali sa potraviny. Až neskôr sa ukázala aj možnosť pomáhania ľuďom v núdzi. Potravinovej banke dávajú výrobcovia rôzne potraviny, ktoré nemôžu ísť do predaja. Nevydarí sa napríklad výroba instantnej polievky, lebo sa halušky príliš zoschli a čas varenia by sa predĺžil oproti návodu na obale. Záruka aj kvalita sú v poriadku, len výrobok nezodpovedá popisu – musí sa napríklad variť dlhšie. V každej krajine je prezident Potravinovej banky, u nás je na východe. Zavolá mi, že treba napríklad v stredu vyskladniť kamión minerálky. My musíme ten kamión zohnať, zaplatiť a dovezieme si potraviny do nášho skladu. Máme tam bujóny, polievky, kaše, jablká, minerálky aj iné veci. Moji chlapci potom z týchto potravín pripravujú balíčky pre ďalších ľudí – napríklad pre stretnutia seniorov, keď nám zavolá starosta z nejakej dediny, alebo pre deti v detskom domove a pod. Nesmie sa za to platiť a musí sa to robiť dobrovoľnícky.

Je smutné koľko surovín a práce sa vloží do výrobku a potom sa to vyhadzuje, nehovoriac o tom, že niekde ľudia hladujú.

Presne tak. No a my sa takto prihlásime do reťazca v Potravinovej banke, podpíšeme zmluvy, ktoré sú oštetrené tak, aby sa s tovarom neobchodovalo a nikoho sme nepoškodili. Keď v tejto chvíli preberám tovar, tak o sekundu zaň už zodpovedám ja. Keď sa chodí do tých obchodných reťazcov a berú sa od nich potraviny, im to na konci roka ukáže, aké mali úniky a plytvania a snažia sa tento odpad redukovať. Možno by niekedy stačilo, keby pracovník včas znížil ceny alebo zavolal nám. Iný príklad: Dnes končí záruka mäsa. Keby to mal kto urobiť a dali by ho zamraziť, tak by záruku mohli predĺžiť o 10 dní a dalo by sa ešte spotrebovať. Takto ho musia zaviesť na likvidáciu do kafilérie a zaplatiť 60 centov za kilo. Nedávno zabudli v jednom logistickom sklade dve palety bonboniér Ferrero Rocher. Boli iba jeden deň po záruke a oni ich nakladačom vyhadzovali do kontajnera. My sme tam boli pre iný tovar. Manipulantovi sa nepodarilo správne vysypať nakladač s paletou, bonboniéry popadali aj po zemi a my sme si vtedy mohli nazbierať niečo aj pre seba. Aj naši chlapci mohli ochutnať Ferrero Rocher. Existujú aj iné formy pomoci od podnikateľov a rôznych spoločenstiev. Z evanjelických spoločenstiev v Nemecku sme napriklad dostali oltár a kazateľnicu do novej kaplnky v byvalej krčme, ktorú prerábame na dom s opatrovateľskou službou pre ženy. To je tam, čo kde mali v nedeľu omšu. Biskup Tomáš Galis nám daroval sošku Panny Márie do kaplnky, sochu Ježiša Krista sme dostali z Czenstochovej, krížik z onkológie z Nemecka, relikvie Sv. Matky Terezy od sestričiek z Kalkaty.

Cez Potravinovú banku vieme pomáhať aj my druhým, ktorí o to požiadajú, alebo si prídu zobrať od nás potraviny, ktoré máme v sklade.

Mnohí personalisti sa sťažujú, že nemôžu zohnať správnych ľudí na pracovné pozície. Kedysi si mi spomínal, že máš tri “pracovné agentúry” – zavolajú z väzania alebo liečebne, že prepúšťajú človeka, ktorý nemá kam ísť, človeka privedú policajti alebo príbuzní, alebo príde sám, keď už je úplne na dne. A u teba títo, spoločnosťou odpísaní ľudia, fungujú, pracujú, niektorí splatia svoje dlhy a začnú nový život. V čom to je? Ako to robíš?

Ľudia, ktorí k nám prídu, majú rôzne diagnózy. Keď sa vylieči duša, tak ostatné veci sa veľmi rýchlo dajú do poriadku tiež. Hneď na začiatku sa snažím dať prichádzajúcemu človeku také duchovné ozdravenie. Buď sa pripraví na svätú spoveď alebo sa s nim porozprávam a umožním mu také očistenie. Vieš, aj naši starí rodičia a rodičia nám hovorili: “bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.” Keď on získa takéto oslobodenie sa od hriechu a ešte sa spolu pomodlíme, tak ten človek nájde znova chuť žiť. Oni niekedy trpia rôznymi psychózami, trápia sa, nesú si so sebou všelijaké traumy z toho minulého života. Človek tu nájde taký zmysel života, chce byť užitočný. Veľmi často sa vraciam k evanjeliu o Petrovej svokre, ktorá bola chorá, mala vysoké teploty a všetci ju obsluhovali. Ale keď sa jej Ježiš dotkol, ozdravela a ona potom osluhovala ich. Aj ja takto hovorím mojim chlapcom – pokiaľ nás niekto obsluhuje a musí nám všetko dávať, tak sme chorá spoločnosť. Ale ak už začne ten dotyčný niečo tvoriť aj pre druhých a pre týchto chorých, varí, roznáša jedlo a tak, potom začína proces ozdravenia. Videl si aj pri obede, že všetci sedia a len niektorí roznášajú jedlo, lebo tam mnohí majú Parkinsona a iné choroby a porozlievali by to. Tak radšej tí mladší a šikovnejší všetko poroznášajú. Je to teda taký proces ozdravovania s pomocou Pána, v ktorom treba byť veľmi trpezlivý s každým človekom. Lebo každý človek ma nejaké dary a schopnosti. Niekedy mám taký pocit, že niektorí tí chlapci má obiehajú v tej svojej originalite, sú už lepší ako ja. Príde k nám niekedy kôpka nešťastia a v zápätí vidíš, že ten človek má toľko darov a schopností, že ťa obieha. Dokážu maľovať obrazy, navrhovať vzory a tkať koberce, vymýšľať rôzne syrové výrobky alebo ozdoby z dreva.

Videl som ako pletú z prútia, tkajú, vyšívajú robia syry a majú z toho veľkú radosť. Jožko v dielni na tkanie kobercov, mi ukazoval obrázok, ktorý by chcel vytvoriť. Keď som sa ho pýtal, či sa to dá, povedal, že nevie, ale nejako musí ísť a on to vyskúša. Páči sa mi to ako chlapci vymýšľajú, inovujú – syry s olivami, nové vzory kopercov, ozdoby z prútia. Páči sa mi ak kaviareň, kam si môžu v nedeľu poobede zájsť na kávičku so zákuskom.

Keď má chlapec hendikep, napríklad že nemá nohy, a ten ho nejakým spôsobom položil na lopatky, ale ak ty dokážeš troška postavíť toho človeka, tak on s tými rukami niekedy spraví aj trikrát toľko roboty ako taký, čo ma zdravé nohy a nič mu nechýba.

Videl som pracovisko dvoch mladých chlapcov, ktorí nemajú nohy a šikovne ťahali korbáčiky zo syra a ešte si robili žarty, že ich pracovisko sa volá “ani ma nehne.” Všade vidím silnú motiváciu vstať, aj keď človek nemá nohy.

Ja tu motiváciu mám, nie som nejaký premodlený ani neviem aký duchovný človek, ale vieš, niektoré veci vidím zase tak jednoducho. Celý tento rok sme čítali Lukášovo evanjelium. On bol lekár a maliar a v tom svojom evanjeliu najviac spomína slovo vstal – bol ochrnutý, Pán Ježiš ho uzdravil a on vstal, vzkriesil mŕtveho a on vstal, zobral si lôžko a vstal, bol slepý vstal, Pán Ježiš vstal z mŕtvych. To slovo “vstal” je tam tam tak často napísane, že som si povedal, že aj Pánu Bohu ide o to, aby človeka postavil na nohy a nasmeroval ho správnym smerom.

Postaviť znamená vyliečiť dušu, liečiť celého človeka a nie iba časť jeho tela. A ty si ešte povedal jednu peknú vec – byť pritom trpezlivý. Uzdravenie nemusi byť jednorázový moment, niekedy to môže chvíľu trvať.

Ano, tak to napísal aj Svätý Otec Benedikt – aby sme rešpektovali duchovný rast každého človeka individuálne. Ja napríklad vidím, že niekto stagnuje a pomaly napreduje, ale v zápätí pozerám a hovorím si, pánečku, veď ten už je ďaleko predo mnou, už robí veci lepšie ako ja. Vieš, to je proces, ktorý nie je ovplyvnený mnou, ale možno, že tá Božia milosť pôsobí. Veď ja môžem obrátiť túto šunku na tanieri alebo seno na lúke, ale na to, aby som zmenil aj ja sám seba, potrebujem Božiu milosť. My chceme veľa vecí riešiť ľudsky, ale ja si myslím, že vtedy do iba kazíme. Oveľa lepšie je, keď to odovzdáš a rieši to Božia milosť. Nech pracuje tá Božia milosť v tebe a pracuje aj v nich. Mne nejde o nič iné, len aby som umožnil, aby Božia milosť prešla cez toho človeka, ktorý k nám prišiel.

Dalo by sa teda povedať, že ty prijímaš tých ľudí takých, akí sú a pomáhaš im otvoriť sa Bohu.

Hej, ale aj ja sám sa niekedy mýlim v tej Božej milosti. Poviem ti príklad. V Nitrianskom Pravne, kde sme teraz otvorili dom s opatrovateľskou službou, som mal možnosť cez jeden projekt zamestnať päť žien. Medzi nimi bola jedna Rómka. Projekt bol na šesť mesiacov. Myslel som si, že po šiestich mesiacoch zostanú štyri ženy a Rómka asi odíde, veď ktovie, koho mi to tam dali. Prešlo 6 mesiacov a Rómka, ako jediná, zostala a ostatné ženy museli odísť. Jedna si prala v práčovni svoje veci, niektoré si brali, čo im nepatrilo, jedna nechodila ani poriadne do práce. My sa niekedy tak mýlime pri tej Božej milosti, že je naozaj pravdivé to, čo je v Božom slove – to čo je svetu neurodzené, čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil pyšných. Podľa mňa, títo ľudia, ktorých spoločnosť odpísala, sú takí geniálni, úžasní a predbiehajú aj tých, akože “bezproblémových.” A sú niekedy ďaleko pred tými “bezproblémovými” aj v očiach Pána Boha.

Možno nám takto Pán Boh dáva zrkadlo našej pýche a povyšovaniu sa, nemyslíš?

Áno, je to tak. Moji ľudia sú pätnásti na izbách a ešte nikto neprišiel šomrať, že ich je veľa na jednej izbe, alebo prečo má niekto spať v práčovni alebo na vrátnici na zemi. Oni to neriešia a sú s tým spokojní. Keby som tu mal ľudí z obce a dal by som ich dvoch do jednej izby, tak by som mal s nimi možno väčšie problémy. Nechcem si ja žiadne zásluhy pripisovať, lebo ich ani žiadne nemám, ale mne je s týmito ľuďmi ľahšie vychádzať ako s mnohými “bezproblémovými,” ktorí už ani nevedia čo na seba a čo so sebou. Títo ľudia sú takí, životom vybrúsení, že keď mu podám slamku, tak ja viem, že on pôjde po tej slamke a že sa chytí.

Vladko, ty si neštudoval manažment ani podnikanie. Si kňaz, ale pre mňa si najväčší podnikateľ, akého som stretol. Liečiš ľudí prácou, prijímaš ich a dávaš im šancu zvovu dôstojne žiť. Nebeháš za sponzormi, ale viete si s chlapcami sami vyrobiť čo treba. Investujete a opravujete staré budovy a rozširujete svoje podniky. Ty tu dnes máš už veľa ľudí, ktorí si zarobia, nielen jedlo a ubytovanie pre seba, ale ešte aj pomáhajú druhým. Vo firmách majú niekdy problém vybrať manažéra, ale ty si týchto ľudí vychováš sám. Ako to celé organizuješ?

Máme osem prevádzok. V každej prevádzke mám niekoho z týchto chlapcov alebo nejakého zamestnanca, ktorého sme tam postavili. Vyberám takých, čo už prešli všelijakými pracovnými povinnosťami a nie sú konfliktní. Mnohí vedia jednoducho pristupovať k človeku, vedia sa s nim rozprávať, prijať ho a neodsudzujú ho. Spoločnosť je dnes taká, že keď sa teraz s tebou začnem rozprávať, tak hneď ťa začnem s niekym porovnávať a hodnotiť ťa, čo ty v sebe máš, aký si a neviem čo ešte. Ja napríklad každý deň rozdeľujem ráno prácu, každého chlapca sa dotknem a poviem mu, čo bude robiť. Keby som im to iba niekam napísal, bez ľudského dotyku a slova by to nefungovalo.

Nás učili na manažérskych kurzoch rôzne hlúposti ako vytvárať hierarchie, ovládať a manipulovať druhých ľudi a ty hovoríš, že stačí druhého prijať a dať mu šancu rozvinúť sa. Dnešní personalisti študujú životopisy a referencie uchádzačov o prácu, podrobujú ich rôznym testom a nefunguje to. Ty si mi teraz povedal si, že stačí prijať druhého človeka a byť k nemu ako človek.

Sem keď človek príde, tak jeho minulosť skončila pri bráne. Ja ju už neriešim. Oni všeličím rôznym prešli, ale ja sa na nich nepozerám, kde on bol, aký bol a čo bol. Tu je len on a jeho prítomnosť. A tá jeho prítomnosť je taká úžasná, že ľudia z okolia, ktorí sem prichádzajú, tak hovoria, že veľmi radi chodia do nášho kostola, lebo u nás nepodliehajú ľudským ohľadom. U nich v kostole často cítia – aha, čo to má zase oblečené, kto to sem zase prišiel, kde sa tá trepe, a ten čo ide na prijímanie. Tu každý rieši len seba.

Pri obede som si všimol, že sa každý prežehná, poprosí, zaďakuje, pozdraví. To sa nevidí ani v mnohých vyspelých firmách.

Vieš, to je taký proces. My sme kedysi začínali tak, že sme tu desiati sedeli za jedným stolom. Každý z nás povedal jednoduchú vetu, nemali sme nejaké dlhé modlenia, nevysedávali sme nad knihami. Ľudia boli vedení k tomu, že večer, keď bola modlitba, tak každý povedal jednu vetu. Napríklad – “Pane Ježišu, chcem piť a fajčiť, daj aby som to nechcel, prosím Ťa. Ďakujem Ti za dnešný deň, Amen.” A takto sme sa spolu modlili celý rok, my desiati, potom sme už boli dvadsiati a tiež sme sa takto individuálne modlili. Aj v tých ďalších našich pobočkách sa modlíme. Veľmi rád tam chodievam na modlitbu, lebo to nie je taká modlitba, že niečo iba odrapoceme, ale každý povie v tej svojej skrúšenosti to, čo cíti. A tým, že sme vždy mali vzťah ku Pánu Bohu taký úprimný a vždy sme poďakovali aj poprosili, tak to sa prenieslo aj na ľudí, ktorí k nám postupne prichádzali z ulice. Lebo keby som zobral z ulice všetkých naraz, tak by sme ich asi nezmenili. Takto je to, ako keď prijímeme niekoho do rodiny. Keď máš dobre vychované deti a príde ďalšie, tak tie staršie ho už vedú.

Vás je 11 súrodencov a ty si najmladší. Priniesol si si tento prístup k ľudom a práci s nimi zo svojej rodiny?

Mal som to z rodiny. Ja som videl mamu aj otca kľačať na kolenách, večer sme sa spoločne pomodlili, ráno sme sa pomodlili. Nie dlho, krátku modlitbu, Anjel pána. Pri práci aj pred spaním sme si spievali nábožné pesničky. Otec nás zobral na koňa, na voz a išli sme spolu robiť. Mama bola doma, nebola zamestnaná a ja som sa vždy na ňu tešil zo školy. Pamätám si, že v prvom, druhom, možno až do štvrtého ročníka, som v kuse bežal so školy až domov, čo bolo asi kilometer, lebo som chcel byť čím skôr doma, lebo som vedel, že mama je doma. A teraz si poviem, tak k čomu sa tie deti majú ponáhľať – k počítaču, ale počítače majú aj v škole. A tak sa túlajú, neťahá ich to domov, lebo to zázemie rodinnej pohody doma nezažili, Mama sa s nami hrala, my sme sa spolu hrali – na schovávačku alebo na slepú babu, na richtára, hociaké hry, večer aj cez zimu. Zažil som krásu rodinného života.

Myslíš si, že chlapci, ktorí sú u teba sú obeťou toho, že toto nepoznali?

Asi áno, mnohí z tých, ktorí sú tu, krásu rodinného života nikdy nezažili a ja im to nechcem vyčítať. Chlapci z detských domovov sa to nemali kde naučiť. Ale keby som ti ich sem teraz došikoval, chlapcov z detského domova, a spýtal by si sa ich, za čo sú vďační, tak by povedali, že za to, že sa u nás naučili robiť, za robotu. Tým, že u nás nadobudli návyky, tak mnohí sa už aj zamestnali. Aj toho, čo si teraz stretol – robí v Coop Jednote za pokladňou a je z detského domova. A je tam perfektný, robí tam už piaty rok.

Ako sú teda ľudia rozdelení a čo robia?

V Kláštore pod Znievom máme základňu, kde je 150 ľudí. Všetci noví prichádzajú k nám. Keď niekoho odliečia v resocializačných zariadeniach a on nemá kam ísť, tak príde k nám. Podľa situácie, akú má, do takej služby ho zaradíme. Ak príde 18 ročný chlapec z detského domova, tak ja ho nemôžem zaradiť do útulku, lebo to by bol o schodík nižšie. Útulok je nízkoprahovka, za ním je už len ulica. Ja ho teda dám do služby “dom na pol ceste”, kde človek zvláda pracovné návyky a ja mu môžem dať nejaké zamestnanie alebo mu nájsť prácu napríklad v pekárni. Keď je vo vážnom stave, tak ho dáme do zariadenia s opatrovateľskou službou. Ak je dôchodca, ktorý nemá zarobené na dôchodok a nechcú ho zobrať do žiadneho zariadenia pre dôchodcov, alebo má veľa dlhov a exekúcii, tak ho dáme do zariadenia pre seniorov tu u nás. U nás sú mnohí ľudia aj 2 – 3 roky a nedostávajú žiadnu finančnú podporu od štátu.

Máme tu aj mužský starobinec pre 50 ľudí. V Polerieke máme 15 chlapcov, 2 maštale a 50 kráv, ktoré dojíme ručne. My sme za ručnú prácu, používame kone, z Kovošrotu vykupujem staré sejačky, vozy a stroje a opravujeme si ich. Pre nás je práca dôležitá terapia. V Polerieke chováme všetko. Keď som bol minule v Zoologickej záhrade v Bojniciach, tak sa mi zdalo, že okrem slonov a levov už máme v Polerieke všetko, čo aj oni. Pávy, bažanty, morky, kačky, husi, sliepky, liliputky, jelene ani neviem všetko tam tí naši majú. Aj niekoľko druhov papagájov, rôzne korely a neviem čo všetko možné. Vieš, ich to baví a odo mňa chcú už len súhlas a požehnanie a oni si to už potom pozháňajú a vytešujú sa z toho. V Borcovej máme velké hospodárstvo, 500 oviec, kone, hovädzí dobytok, prasiatka. Tam je asi 30 chlapcov. Prevádzku máme aj v Bzovíku. Pri Krupine je malá hospodárska usadlosť, asi 30 hektárov, celé centrum je zasvätené Jánovi Pavlovi II a postavili sme tam kostol Sv. Františka zo slamy. Staviame tam aj slamené domy pre rodiny v núdzi. Zvieratá musíme mať evidované a na konci roka máme dotáciu, z ktorej potom investujeme do nových projektov. Celkovo máme 500 oviec, 100 kôz, 200 prasiat, 170 kusov hovädzieho dobytka, mali sme 50 koní, ale 17 z nich sme tento rok predali.

V tomto roku prerábame bývalu krčmu, v pivnici už máme aj sväté omše, tam si v nedeľu bol. Je tam zatiaľ 10 chlapcov a bude tam opatrovateľská služba pre ženy. Vo dvore chystáme autodielňu a pneuservis. Potom je ešte na Vrícku útulok pre 20 žien. Na Vrícku máme aj salaš. V Nitrianskom Pravne je zariadenie opatrovateľskej služby, kde máme 40 žien. U nás nevyberáme ľudí podľa toho, aký má dôchodok. U nás je skôr opačná snaha – ak nemá na nič alebo má veľké dlhy, tak môže u nás byť. Ak má veľký dôchodok, tak mu ponúkame možnosti v iných zariadeniach.

Keď sa rozprávam s ľuďmi z charity, tak mi hovoria, že mesačná opatera imobilného starého človeka stojí 850 až 1000 euro mesačne a príspevok od štátu pokryje možno tretinu z tejto sumy. Z čoho to financuješ ty?

Napriek tomu, že máme 4 služby a vyše 300 ľudí, len na 140 z nich, máme nejaký príspevok od štátu. Ostatné veci si musíme zabezpečiť sami. Celkom sa nám darí získavať od ľudí 2% z daní. Ale nie je zase až také dôležité, aby sme mali veľkú pomoc a iba dostávali, lebo naši ľudia majú zdravé ruky. Čo sa týka opatrovatelstva aj inej práce, keďže je to pracovná terapia, tak tí ľudia sú veľmi nenároční a ešte si aj niečo zarobia. Tí chlapci, ktorí sú u mňa už 5 rokov sa vypracovali. Jeden si teraz kúpil dom na Vrícku, ďalší si stavia dom, lebo oni si už aj zarobili a odložili peniaze. Niektorí si už našli robotu alebo sú zamestnaní u nás, niektorí si urobili kurzy opatrovateľstva. Viacerí sa už aj osamostatnili, jeden chlapec sa oženil s dievčaťom, čo u nás pracuje a majú už syna Viktorka. To už je ďalšia milosť, že sa osamostatnili a môžu krásne žiť ako rodina.

A ako je to celé riadené? Keby som sa mal o zvieratá starať ja, tak by mi možno do mesiaca vyhynuli, treba na to aj odbornosť, organizáciu aj nejaké duchovné vedenie ľudí, ktorí tam pracujú

Tí ľudia, ktorí sú tam, prešli najskôr cez naše zariadenie a tu sa to všetko naučili. Keď viem, že niekto všetko dobre zvláda a je zodpovedný v starostlivosti o dobytok, prasiatka, kone a jej aj fyzicky zdatný, tak tam dáme takéhoto hotového človeka, ktorý ma dobré návyky a ovláda napríklad živočíšnu výrobu. Keď jeho zdravie nalomené, lebo následkom života na ulici si mnohí prinesú so sebou rôzne choroby, takýchto držíme tu v Kláštore pod Znievom

Viem, že nerád pýtaš dary, sponzorstvá a almužny a často pritom spomínaš uzdravenie Petrovej svokry. Ja však však finančnú alebo nefinančnú pomoc ľudí a podnikateľov pre OZ Dobrý pastrier vnímam skôr ako investíciu do dobrého projektu, možno lepšieho, ako investovanie do Sociálnej poisťovne. Aj mňa veľmi teší, ako spontánne mnohí podnikatelia reagujú a chcú v rámci svojich možnosti pomáhať tvojim projektom. Teší ma však aj to, že ste s Mariánom Kuffom začali zapaľovať aj ďalších nasledovníkov.

Máš pravdu. Inšpirovali sa ďalší chlapci, kňazi – Peter Gombita, s ktorým sme boli spoločne u Svätého otca v Ríme. Pekné zariadenie v Jaslovských Bohuniciach rozvíja Marián Vivodík, už tam má zopár klientov. Môj spolužiak z teológie Norbert Ďurdík rozvíja podobnú komunitu na Kolpachoch pri Banskom Studenci. Kňaz, minorita, Roman Gažúr buduje spoločenstvo Konkordia v Levoči a tiež im to tam pekne ide.

Učíte sa to vzájomne od seba, treba však k tomu aj nejaký dar. Nedávno bol v médiách prípad zariadenia pre drogovo závislých mladistvých, kde mali zakladatelia tiež asi dobrý úmysel, ale vyskytli sa problémy. Ako to zvládate vy?

Ja si myslím, že asi je Pán Boh nad tým všetkým. On to tak vedie. Ja to tak poviem – ak je zariadenie postavené na duchovnom pilieri, tak to nemôže nikdy skončiť zle, len dobre, lebo tá Božia sila tam je. Ja mám pocit, že keď som sem prišiel, tak sa mi zdalo, že som to viedol tak prvý rok a po prvom roku som musel ustúpiť, lebo som cítil, že to tu už vedie niekto iný a ja to len kazím. Často si hovorím, Pane Bože, veď tieto veci som ja nezabezpečoval a sú také fantastické a môžem za ne len Tebe ďakovať.

Rozumiem ti Vladko, že ty nechceš nikoho zachraňovať alebo liečiť, ale povedal si si, že sa odovzdáš a budeš Boží nástroj?

Áno, ja mám taký jeden jednoduchý príklad. Viem, že by sa to tak až nemalo povedať, ale hovorím, že uhlie ešte nikdy neďakovalo lopate, že ho odhádzala. Tú lopatu niekto držal v rukách. Ja si teda myslím, že som len tou lopatou, ktorú Pán Boh drží a používa. 

Keď ťa počúvam a premýšľam nad rôznymi manažérskymi a vedeckými knihami, manuálmi, kongresmi, konferenciam, článkami, kde profesori, psychiatri, psychológovia a iní experti píšu a rozprávajú o tom, ako sa majú riešiť problémy, ako to má robiť a možno mnohí z nich sami nevyriešili ešte ani jeden vážny problém. Ty tu máš pod jednou strechou školu terapie, manažmentu, podnikania a Božieho slova. Z toho, čo si povedal, je to jednoduché, lebo všetko robí Ten, čo drží v rukach tú lopatu.

Vieš čo, ja si pripadám niekedy ako taký starý trabant, ktorý ide hore kopcom na Donovaly, za ním kopa dymu a na ňom je napísané – prepáčte, ale robím, čo môžem. Vidím, že aj tu sa stanú chyby, ale snažíme sa naštelovať tých ludí tak, aby tu našli domov, zmysel života a aby sa tu cítili dobre. Ja neviem, či to je dobre, ale potom prichádzajú aj ľudia ako si ty. Nedávno prišiel šéf kriminálky a hovoril mi, že mali poradu. Viete, čo úžasné zaznelo na tej porade, že musí to mať ten Maslák asi dobre naštelované, keď sme 10 rokov nemali k nim ani jeden výjazd, že by sa tam robili nejaké výtržnosti, niekto sa tam bil, kradol, nadával alebo hrešil.

To, čo si teraz povedal, keby sme robili v celej spoločnosti vo veľkom, držali Božieho slova a nechali sa Bohom viesť, tak by sme opravili aj tie staré kláštory a odstránili všetky tie obrovské sociálne problémy, kriminalitu, drogy, alkohol, nepokoje aj vojny. Zdá sa ti to utópia?

Ani nie Janko, aj u nás na Slovensku je dosť kláštorov, ktoré, keby sa otvorili a vzniklo by možno ešte zo päť takých zariadení ako sme my, tak by sme mali vyriešený problém ľudí bez strechy nad hlavou. Ja viem, že je tu problém celej ľudskej civilizácie, ale je tu aj úžasná sila nášho Svätého Otca Františka, ktorému ešte predtým ako vystúpil pred ľudí povedal jeden kardinál: “Otče, nezabudnite na chudobných.” Ja si myslím, že keď tento postoj bude pre nás smerodajný a keď budeme mať aj my takú myšlienku ako pápež, ktorý sa teraz prvý krát stretol so 6000 ľuďmi bez domova v Ríme, tak to bude dobre. Povedal im, že oni sú srdcom evanjelia a naznačil im, že aj oni sú Bohom milovaní a aj s nimi má Pán Boh plán. Z toho sme všetci dostali veľkú silu. Aj to bolo pre nás úžasné, že sme od Svätého otca dostali batohy s označním a s týmto batohom sme mali voľný vstup do baziliky. A každý, kto nás videl, nám dal zadarmo jedlo, nikde sme neplatili a podnikatelia túto výzvu pápeža Františka nadšene prijali.

No vidíš, ale veď my predsa na týchto ľuďoch vidíme, čo potrebujú aj keď sú bez batoha, len nimi niekedy opovrhujeme a vyhýbame sa im.

Svätý otec nám dal ešte ďalších 300 batohov, pre tých, ktorí do Ríma necestovali. Dáme im tam nejaký šampón, ponožky – bude to pre nich dar od Svätého otca.

Rozprával som sa s viacerými podnikateľmi (Brano Group, Kinekus, SHP Group) a myslím si, že k batohom pridajú aj zdviháky, náradie aj ďalšie pracovné miesta a ubytovanie. Romanka Machová sľúbila, že prinesie formičky a naučí chlapcov vyrábať bylinkové cukríky. Keď som bol na pohrebe Otca Antona Srholca, niekto tam povedal, že máme veľký dar, že sme sa v našich životoch mohli dotknúť svätcov. Ďakujem ti Vladko, že môžem byť aj v tvojej blízkosti a že nám všetkým dávaš vieru, nádej a lásku.

cukriky

 

Homília pápeža Františka pri príležitosti

Jubilea ľudí na pokraji spoločnosti

  1. novembra 2016

„Vám však […] vyjde Slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie.“ (Mal 3,20) Slová proroka Malachiáša, ktoré sme počuli v prvom čítaní, objasňujú naše dnešné slávenie. Nachádzajú sa na poslednej strane posledného proroka Starého Zákona a sú adresované tím, ktorí dôverujú Pánovi, vkladajú doňho svoju nádej, ktorí si ho vybrali ako najlepšie dobro v živote, a ktorí odmietajú žiť len pre seba a pre svoje osobné záujmy. Pre takých: chudobných, ale bohatých v Bohu, vychádza slnko spravodlivosti: to sú chudobní v duchu, ktorým Ježiš sľúbil nebeské kráľovstvo (porov. Mt 5,3), a ktorých Boh skrze ústa proroka Malachiáša nazýva „moje vzácne vlastníctvo“ (porov. Mal 3,17). Prorok ich stavia do protikladu povýšeným, tým, ktorí sa spoliehajú sami na seba a na materiálne dobrá z tohto sveta. Na tejto poslednej stránke Starého Zákona sa skrývajú otázky o poslednom zmysle života: kde máme hľadať bezpečie/istoty? U Pána alebo u iných istôt, ktoré sa Bohu nepáčia? Kam sa uberá môj život, kam smeruje moje srdce? K Pánovi života alebo k veciam, ktoré sú pominuteľné a nikdy nás neuspokoja?

Podobné otázky sa objavujú aj v dnešnom úryvku z Evanjelia. Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme kvôli poslednej a najdôležitejšej stránke svojho pozemského života: kvôli jeho smrti a zmŕtvychvstaniu. Je v blízkosti chrámu, ktorý je vyzdobený „krásnymi kameňmi a pamätnými darmi“ (Lk 21,5). Ľudia, ktorí boli pri ňom, sa akurát chystajú hovoriť o vonkajšej kráse chrámu, akurát čo Ježiš hovorí: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni.“ (Lk 21,6). Pridáva, že prídu konflikty, hlad, zemetrasenia a hrôzy a veľké znamenia na nebi. Ježiš nás nechce vystrašiť, ale nám chce povedať, že všetko, čo vidíme, neľútostne pominie. Aj najmocnejšie kráľovstvá, najposvätnejšie stavby, aj tie najstabilnejšie veci sveta nebudú trvať večne. Skôr či neskôr sa zrútia.

Tvárou v tvár voči týmto tvrdeniam dávajú prítomní Učiteľovi dve otázky: „Kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?“ (Lk 21,7) Vždy sme hnaní zvedavosťou: chceme vedieť kedy a chceme znamenia. Ale táto zvedavosť sa Ježišovi nepáči. Naopak, vyzýva nás, aby sme sa nenechali zviesť falošnými hlásateľmi konca sveta. Ten, kto nasleduje Ježiša, nepočúva zlovestných prorokov, nesleduje márnivosť horoskopov, nepočúva predpovede, ktoré vzbudzujú strach a popritom všetkom nezanedbáva to, čo je dôležité. Pán nás pozýva, aby sme uprostred mnohých hlasov, ktoré sa ozývajú, rozlišovali, čo pochádza od neho a čo od zlého ducha. Toto je dôležité: rozpoznať múdre pozvanie, ktoré nám Boh adresuje každý deň od kriku tých, ktorí v mene Boha naháňajú hrôzu, podnecujú rozdelenia a strach.

Ježiš nás skutočne pozýva, aby sme sa nebáli zoči voči hrôzam všetkých čias, ani pri tých najvážnejších a najnespravodlivejších skúškach, ktoré prichádzajú na jeho učeníkov. Žiada nás, aby sme zotrvali v dobrote a v plnej dôvere voči Bohu, ktorý nás nesklame: „Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí.“ (Lk 21,18) Boh nezabúda na svojich verných, na svoje vzácne vlastníctvo, ktorým sme my.

Ale dnes sa na nás obracia, aby poukázal na zmysel našej existencie. Ako prirovnanie by sme mohli povedať, že dnešné čítania sú ako „sitko“ v priebehu nášho života: pripomínajú nám, že skoro všetko na tomto svete plynie – tak, ako tečie voda; ale sú tu aj vzácne skutočnosti, ktoré zostávajú – tak, ako vzácny kameň, ktorý sa zachytí na sitku. Čo zostane? Čo má v živote hodnotu? Ktoré bohatstvo sa nestratí? Určite tieto dve: náš Pán a náš blížny. Tých máme milovať najviac. Všetko ostatné – nebo, zem, najkrajšie veci, aj táto bazilika – pominú, ale nemôžeme z nášho života vylúčiť Boha a ostatných ľudí.

A predsa, práve dnes, keď hovoríme o vylúčení, hneď nám prichádzajú na myseľ konkrétni ľudia; nie nepotrebné veci, ale vzácni ľudia. Ľudská bytosť, ktorú Boh postavil na vrchol stvorenia, je často odmietaná, pretože sa dáva prednosť pominuteľným veciam. A to je neprijateľné, pretože človek je najvzácnejší tvor v Božích očiach. Je to vážne, ak si zvykneme na toto odmietnutie; mali by sme byť znepokojení, keď je svedomie mŕtve a nevenuje viac pozornosť bratovi, ktorý trpí v našej blízkosti alebo vážnym svetovým problémom, ktoré sa stávajú len frázami v televízii a v novinách.

Dnes, drahí bratia a sestry, dnes to je vaše jubileum. A skrze vašu prítomnosť nám pomáhate, aby sme sa naladili na Božiu vlnovú dĺžku, aby sme sa starali o to, o čo sa on stará: on totiž nepozerá iba na výzor (porov. 1Sam 16,7), ale svoj pohľad smeruje na „pokorného a zroneného duchom“ (Iz 66,2), na mnohých dnešných chudobných Lazárov. Nech nám spôsobuje bolesť predstieranie, že nevidíme odmietnutého a vylúčeného Lazára! (porov. Lk 16,19-21) Je to obrátenie sa Bohu chrbtom. Je to symptóm duchovnej sklerózy, keď sa zaujímame viac o to, čo vyprodukujeme ako o ľudí, ktorých by sme mali milovať. Tu nachádzame tragický problém našich čias: čím viac rastie pokrok a možnosti, (čo je dobré,) tým je viac tých, ktorí k nim nemajú prístup. Je to veľká nespravodlivosť, ktorá nás musí znepokojovať oveľa viac ako vedieť kedy a ako príde koniec sveta. V skutku, nemôžeme zostať spokojní, kým je Lazár pred dverami; ten, kto dobre žije nemôže mať pokoj, kým nežije každý v spravodlivosti.

Dnes sa v katedrálach a v sanktuáriách na celom svete zatvárajú Brány Milosrdenstva. Prosme si milosť, aby sme nezatvárali oči pred Bohom, ktorý na nás pozerá a pred blížnym, ktorý sa na nás obracia. Otvorme oči a pozerajme na Boha, očisťme si pohľad srdca od falošných a desivých predstáv, od boha mocného, ktorý trestá, od plánov, ktoré vychádzajú z pýchy a zo strachu z ľudí. S dôverou sa pozerajme na milosrdného Boha s vedomím, že „láska nikdy nezanikne“ (1Kor 13,8). Obnovme si nádej v pravý život, ku ktorému sme povolaní, ktorý nepominie, a ktorý nás čaká v spoločenstve s Pánom a s ostatnými, v radosti, ktorá bude trvať naveky, bez konca.

A otvorme svoje oči pre blížneho, zvlášť pre zabudnutého a odmietnutého brata. Na nich sa zameriava zväčšovacie sklo Cirkvi. Nech nás Pán chráni od toho, aby sme toto zväčšovacie sklo namierili na seba samých. Nech nás vzdiali od pozlátka, ktoré rozptyľuje, od záujmov a privilégií, od náklonnosti k moci a k sláve, od pokušení ducha tohto sveta. Naša Matka Cirkev pozerá „najmä na túto časť ľudstva, ktorá trpí a plače, pretože vie, že títo ľudia jej patria podľa evanjeliového práva.“ (Pavol VI, úvodný príhovor k druhej sesii Druhého vatikánskeho koncilu, 29. septembra 1963). Skrze evanjeliové právo a tiež aj skrze evanjeliové povinnosti, pretože je našou úlohou starať sa o pravé bohatstvo, ktorým sú chudobní. Jeden starodávny príbeh o svätom rímskom mučeníkovi Vavrincovi nám to dobre pripomína. Ešte pred tým, ako podstúpil príšerné mučenie pre lásku k Pánovi, rozdelil všetok spoločný majetok chudobným, ktorých nazval skutočným pokladom Cirkvi. Nech nás Pán vedie k tomu, aby sme sa bez strachu starali o to, čo je dôležité – aby sme nasmerovali svoje srdce k Pánovi a k našim pravým pokladom.

Amen.

zdroj: https://docs.google.com/file/d/0B0mJCRSDlEMIMXhESmc2djdNZWhrRWZ5UHZFazQzRjdva0Vz/edit?filetype=msword