Múdrejší ustúp!

David Dunning a Justin Kruger, psychológovia z Cornellovej univerzity urobili koncom 90. rokov výskum, ktorého výsledky sa označujú za ako D-K efekt. Vyšlo im, že neschopní ľudia, ktorí nevedia, že nevedia preceňujú svoje vlastné schopnosti, nedokážu rozpoznať schopnosti druhých a aj pri konfrontácii s realitou si nepriznajú chybu a nezmenia svoje hodnotenie. Najschopnejší ľudia mali naopak tendenciu podceňovať sa (vedia, čo nevedia).

Princíp „múdrejší ustúpi,“ vraj patrí medzi ľudové múdrosti. Neviem, či je to múdrosť, ale zdá sa, že reálne funguje a D-K efekt to čiastočne potvrdzuje. Ovídius Publius Ovidius Naso povedal pred vyše 2000 rokmi niečo podobné – Cede repugnanti; cedendo victor abibis (Ustúp pred tým, kto ti vzdoruje a zvíťazíš). Tento básnik však nemyslel hlupákov ale ženy, ktoré s touto taktikou zvádzal. Ja vnímam radu o to, aby „múdrejší ustupovali“ tak, že keď mi niekto jednu vrazí, nemusím mu ju hneď vrátiť. Keď mi niekto urobí niečo zlé, môžem mu odpustiť, tak ako Boh odpúšťa nám. Keď má niekto názory alebo správanie, ktoré sa mi nepáčia, nemusím proti nemu bojovať, ale môžem sa snažiť pochopiť skutočné príčiny. Ustúpiť však neznamená rezignovať a uvoľniť hlupákom a neschopným cestu k moci a na výslnie. Múdrejší nevráti ranu, ale neopustí cestu

Poznám dvoch skúsených a špičkových dizajnérov, ktorých nenájdete v médiách ani na internete. Práce majú dosť, aj keď nie vždy dostatočne zaplatenej. Za sebou stovky úspešných projektov a oni necítia potrebu prezentovať sa. Zo skromnosti nechcú prezentovať seba a o svojej práci hovoria, že ešte nie je dosť dobrá na prezentovanie. A tak ich svet nepozná, nemôže im dať navrhnúť krásny výrobok a ani mladé talenty zo sveta sa nemôžu prihlásiť na prácu v ich štúdiu.

A poznám aj mladíkov, ktorí ešte neskončili školu a už majú vytvorené profily na internete ako slávni dizajnérski majstri. Hovorím si, že je škoda, keď sú pokorní majstri skrytí a drzí amatéri na výslní. Poznám podobných umelcov, podnikateľov, vedcov, technikov – robia úžasné veci a nepotrebujú sa nikde predvádzať. A keď sa ich spýtam na výstavu ich diel, povedia, že ešte nie sú dosť dobré. A mnohí ďalší, ktorí ani nevedia, čo je dobré podobné zábrany nemajú.

Niekedy sa však sám seba pýtam: Keď niekto hovorí, že jeho práca ešte nie je dosť dobrá aby ju prezentoval verejnosti, je to prejav pokory, alebo pýchy. Ani Bob Dylan si neskladá piesne sám pre seba vo svojom štúdiu, maliari, spisovatelia a inovátori netvoria pre svoju dokonalosť, ale pre ľudí. Ak to nie je pýcha, nie je to strach z kritiky? A nie je strach z kritiky zamaskovaná pýcha?

Občas sa mi ozvú ľudia z politiky a zháňajú schopných ľudí do verejných funkcií. Mnohí sa zasmejú a mávnu rukou, iní sa zatrasú odporom, väčšina z nich odmietne – veď našli svoje povolanie, v ktorom môžu uplatniť svoje talenty.

Žijeme v zvláštnom svete. Múdrejší ustupujú hlúpym, schopní neschopným a slušní neslušným. Tí prví sú skrytí a robia si svoju prácu, tí druhí nám vládnu, prezentujú sa na verejnosti a získavajú pozície, na ktoré nemajú. Svet je karikatúrou toho, čo by sme chceli mať. Hlúpym a neschopným ľudia vytvárajú koridor k moci, múdri a schopní pochybujú sami o sebe. Zdá sa však, že sa ľudia zobúdzajú a už nechcú mať na čele skorumpované mafie. Volia proti.

Občas sa hovorí, že nemáme elity a lídrov. Máme, len ich nie je vidieť, pretože médiá nám prezentujú často ľudí s D-K syndrómom a tí ostatní o médiá nestoja.