Ad Maiorem Dei Gloriam

Rozhovor s bratmi jezuitmi – Milanom Hudáčkom SJ a Bernardom Mišovičom, SJ

  • Veľa sa hovorí o technickom pokroku, zrýchľovaní inovačných cyklov, raste produktivity a bohatstva v ekonomike. Ja sám som fanúšikom nových technológii, ktoré môžu ľuďom uľahčiť prácu, pomôcť vo vzdelávaní a komunikácii. Zároveň však vidím nerovnomerné rozdeľovanie vytvorených hodnôt, intenzívne využívanie prírodných zdrojov aj ľudí, ktorí majú viac peňazí, ale menej času na seba. Nedávno sme sa rozprávali o tom, ako v afrických baniach ťažia ľudia v otrockých baniach materiály, z ktorých sa vyrábajú nové technológie, ako sú zneužívané deti na prácu vo firmách, ktoré produkujú materiály pre módne značky a pod. Nezdá sa Ti, že strácame fundament a zmysluplný cieľ celého nášho snaženia – milovať blížneho svojho?

Milan: Myslím si, že tento problém je stále opakujúci. Kedysi na riešenie protestov vymysleli revolúcie, protestné hnutia, pochody, hladovky. V cirkvi, vo svete teológií máme mnoho doktrín, ktoré sú protestom (teológia oslobodenia, čierna teológia, pokusy o indickú teológiu, feministická teológia, a pod.). Je pravda, že o všetkom sa nepíšu knihy, ale aj tie doposiaľ vytvorené sú známkou životaschopnej kritickej odpovede.

father-milan-sj2

Bernard: Otázkou je, čo v konečnom dôsledku je dôležitejšie: hmota jej zvládnutie a ovládnutie a premena segmentov života, uľahčenie života skrze hmotu, – alebo duch, duch života, duch služby životu, ktorý jedine oživuje a poľudšťuje.

Snímka obrazovky 2015-07-13 o 12.33.20

  • Bernard, nedávno si organizoval duchovnú obnovu na tému “Šľachetný spôsob pomsty – milosrdenstvo” a povedal si toto: “Milosrdná láska je jedinou cestou, ktorou treba ísť. Ako len všetci potrebujeme byť trochu viac milosrdní, neohovárať iných, nesúdiť, neošklbávať druhých kritizovaním, závisťami, žiarlivosťami. Nie! Odpúšťať, byť milosrdní, prežívať náš život v láske a v dávaní.” Krásne slová, ale keď sa pozrieš okolo seba, akosi sa ich ľuďom nedarí uviesť do života. Čo sa musí zmeniť? Čo potrebujeme urobiť, aby sme dali našu prácu a životy do súladu s princípmi, na ktorých je postavený tento svet? Nezdá sa to, že sme ako slepí a hluchí, ako ľudia, ktorí vôbec nevnímajú signály, ktoré im hovoria, že zišli zo správnej cesty a mali by sa vrátiť? Musíme padnúť až na dno a zažiť totálny kolaps, aby sme sa spamätali?

​Milan: Dávať do súladu prácu a životy s princípmi sa ​usiluje na nižších i stredných úrovniach Cirkev. Na vyššej to robí súčasný pápež, ktorý stále viac prekvapuje svojou pohotovosťou reagovať jasne. Najnovšie opakuje slovo: skartácia. Ním kritizuje odpísanie veľkých skupín ľudí, ktorí sa dostali mimo spoločenského diania nie vlastnou vinou.​.. Verím, že na (kvalitných) univerzitách vo svete sú odborníci, ktorí poukazujú na komplex problémov (sú za to aj dobre platení).  Svet často, ako spomínaš, nereaguje a ukazuje sa hluchý a slepý. To nás ale nemá odradiť od úsilia pokračovať ďalej. Padnúť nemusíme, keď si podržíme indiferentný prístup k veciam i dávku rozvážnosti.

Bernard: Po voľbe Donalda Trumpa sa mi po silne „nemilostrdnej“ US volebnej kampani, ktorá rezolútne rezonovala donekonečna opakovanými ideologickými lžami a premývaním takmer na celom svete, som si uvedomil že Boh neopustil ľudí: dáva im ustavične túžiť, prahnúť po pravde, ktorá by mala silu oslobodzovať nielen od falošnej politickej korektnosti, ale od každej formy zneslobodenia človeka akoukoľvek ideológiou, ktorá je vždy chorobou ducha. Iba Pravda Pánova vás urobí slobodnými, iba Ježiš Kristus je Pán, lebo naozaj vstal zmŕtvych.

  • Niekedy mám pocit, ako keby sme sa vrátili do obdobia, keď súdruhovia chceli rozkazovať vetru a slnku, opájali sa pokrokom v technike a z ludí urobili úderníkov a hrdinov socialistickej práce. Dnes hovoríme o Priemysle 4.0, ale z človeka sme urobili výrobný zdroj, niekedy pomalého a nešikovného babráka, ktorý nestíha rýchlym robotom a počítačom. Spiritualita ako keby patrila do starých čias a my sme ešte väčší materialisti, ako sa z nás snažili urobiť komunistickí ideológovia. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí organizujú konferencie kresťanských podnikateľov, ale dá sa podnikať “nekresťansky?” Je to ešte podnikanie, alebo iba zneužívanie moci a podvádzanie? Ako sa na podnikanie pozeráš cez učenie Sv. Ignáca z Loyoly?

​Milan: Pripúšťam, že odborné inštitúcie nedržia krok s univerzálnymi trendmi. Peniaze i odborníci sú nedostatkovým problémom a pozornosť sa často odvádza inde. Buď sa za to viní minulosť, alebo sa premršťujú vízie do budúcnosti. Podnikatelia sa ešte spovedajú, čo naznačuje, že ešte uplatňujú aj kresťanské princípy v ich práci. Ignác niektoré veci (praktiky) po svojej konverzii zanechal, ale iné si osvojil, aby našiel pokoj svedomia. Rehoľa stále zápasila s dobrodruhmi, ktorí subjektivizovali pre výhody všetko, ale ducha svojho konania, vtesnaného do hesla AMDG (Ad Maiorem Dei Gloriam, k väčšej Božej sláve), si rehoľa ponechala.

Bernard: ​Je to myslím stále tá stará otázka čo bolo skôr: vajce či sliepka? Alebo klasickejšie: existuje kresťanský matematik, kresťanský astronóm… alebo len kresťan, ktorý poctivo robí matematiku, kresťan venujúci sa astronómii, no a to isté musí obdobne platiť aj o ekonómovi a podnikateľovi. Iba prax života, konkrétnosť pohľadov, názorov a prax konania ukazujú či tento človek zmýšľa, žije a koná ako praktizujúci kresťan, alebo jeho vyjadrenia majú len falošnú deklaratívnu hodnotu. Mimochodom, Ignác mal vo veľkej úcte podnikateľov a kupcov svojej doby a venoval im veľa pozornosti. V liste jezuitským študentom napísal, – aby si dobre všímali prax a praktiky týchto podnikateľov, aby si dobre všimli a zvážili koľko námahy, času a talentu vynakladajú na to aby získali čo i len desať dukátov zisku – a my by sme sa nemali namáhať oveľa viac, aby sme pre božie kráľovstvo získavali večnú spásu ľudí?

  • Žijeme vo svete, ktorému prestávame rozumieť a tak ho fragmentujeme a špecializujeme sa do stále užších disciplín. Výsledkom je, že celku a súvislostiam medzi jeho časťami rozumieme ešte menej. Máme Božskú vlastnosť tvoriť a boli sme pozvaní na spolutvorenie, pokračovanie stvorenia. Nezdá sa ti, že stále viac pripomíname tesárov, sochárov a remeselníkov, ktorí majú v rukách výkonné nástroje ale stratili obraz projektu, na ktorom pracujú?

​Milan: Izaiáš píše: Ak vzácne sú na horách nohy posla dobrej zvesti…  Ten problém ostáva stále: Kto pôjde ohlasovať?  Izaiáš sa ponúkne a Najvyšší ho sprevádza svojou pomocou. ​

​Tragédiou je, ak dobré rady vplyvní vypočujú, ale nekonajú podľa nich (Rozhovor proroka Jeremiáša s kráľom Sedekiášom)​. Ohlasovateľ ostáva sám…  a dom ktorý chcel brániť pustne. Martin Luther na sneme vo Wormse povedal: Tu stojím inak nemôžem. Tým vyjadril iné zmýšľanie a myslím, že je i dnes mnoho jeho nasledovníkov, ktorí sú podobnou formou mimo mainstreamu.

Bernard: Asi máš kus pravdy; zvykli sme si, že svet okolo nás je akýmsi fraktálovým hospodárstvom, len sme niekde stratili plány. Keď som bol chlapec a chodil na katechizmus, otec mi zvykol pripomínať, že isté poznanie budem potrebovať celý život a tak zopár základných právd musím vedieť naspamäť (aj o polnoci). Okrem toho že nám čítaval z Písma ako súčasť večernej modlitby sme sa pomodli vždy niečo ako opakovanie katechizmu Verím, desatoro, sedem hlavných právd… Možno by nám, v rámci večerných reflexií, neuškodilo zopakovať si občas základné pravdy života.

  • Obklopil si sa mladými ľuďmi a vedieš ich k spiritualite a objavovaniu tajomstiev, ktoré nás presahujú, prenikáš s nimi pod povrch a učíš ich hľadať správny smer, mať cit pre správne a nesprávne veci. Teším sa z toho, že ťa nasledujú už niekoľko rokov. Postupne si však zakladajú rodiny, pracujú a sú vťahovaní do sveta, ktorý ich bude ovplyvňovať. Vydržia?

​Milan: Je potrebná neustála motivácia ľudí ku spolupráci a činom. V každom dobrom diele a v každom smere.

Bernard: Teším sa, ale ja som nikdy nechcel, aby nasledovali mňa, aj keď ma po očku sledovali, vždy bolo mojím cieľom, aby nasledovali Krista, ktorý je pre nich cesta, pravda a život. Život môže priniesť všeličo, ja im verím a verím v silu milosti a tú im denne vyprosujem.

  • Zdá sa, že svetské “autority” v politike sú až príliš prepojené s financiami, záujmami korporácii a rôznych oligarchov. Takzvané štandardné strany a štruktúry sú prehnité a ľudia stále viac volia akúkoľvek zmenu. Schopní a slušní ľudia sa venujú svojej práci, odvracajú sa od verejných vecí a politiky, veriacim ľuďom sa doporučuje, aby si svoju vieru pestovali v kostole a nemiešali ju do práce a spoločnosti. Nie je to nebezpečné? Nie je práve teraz doba, vytiahnuť Kristovu zástavu a postaviť sa do boja, ako o tom hovorí Ignác z Loyoly?

​Milan: Nie každý, kto chodí do kostola je súci pomáhať. Treba sa ozaj venovať formácii mladých a inšpirovať ich správnym smerom a k správnym úmyslom. V Cirkvi vznikajú rôzne prúdy, hnutia, zakladajú sa školy, aby odborníkov pre dobrú vec nechýbalo. Zástavu treba držať stále a nielen keď veci idú dobre.

Bernard: Jednou z prvých zásad, ktoré sa každý “– izmus” snaží nahovoriť ľuďom je, že viera patrí iba do privátnej sféry človeka. Sféru verejnú obsluhuje politika. Lenže toto môže platiť jedine za predpokladu, že je štát dokonale laický a slobodne umožňuje ľuďom žiť svoje náboženské vzťahy a potreby, voľne a nerušene. Tak súkromne, ako aj verejne, minimálne zasahuje do tvorby verejného dobra a presadzuje zásady solidarity a subsidiarity.

Nástupom každej formy lži, zvrátenosti, korupcie sa stráca laický charakter štátu, ubúda demokracia a nastupujú totalitné formy zvôle moci a vzniká nutnosť práce za obrodu spoluprácu a pravdu pre dobro všetkých.