Helenka a Ďuro

Stretol som ho na akejsi konferencii. Pevne mi stisol ruku, pozrel priamo do očí a predstavil sa – som Ďuro Salaj zo Žiliny. Neskôr priviedol svoju manželku Helenku. Obaja majú už vyše 70 rokov, ale mladého ducha – tak medzi 25 – 35. Stretávame sa na spoločných akciách a nikdy som ich nevidel hádať sa alebo v zlej nálade. Ďuro je tvrdý chlap – za komunizmu pašoval cirkevné knihy, po revolúcii bol šéfom Štátnej veterinárnej správy, nezlomili ho. Začal podnikať v oblasti veterinárnej farmácie – vždy sa snažil o slušné a kresťanské podnikanie, bez úplatkov, korupcie a iných pokušení. Nemal to ľahké, občas prišli rany aj od blízkych spolupracovníkov.

A Helenka stojí pri ňom. Tak ako sľúbila – v dobrom aj v zlom. Páčia sa mi stretnutia s nimi – ochutnávame víno a ovčí syr. Ďuro robí domácu bryndzu a spolu s Helenkou rozprávajú výborné vtipy. Majú veľkú rodinu a doma veľký stôl, aby sa všetci pomestili. Takto to má byť. Cez leto sadnú do auta a idú do Chorvátska, a tam koštujú vínko a zoberú si domov 10 litrov olivového oleja a figovej rakije. Cez zimu všetko spoločne v zdraví strovia.

Ďuro je veľmi aktívny podnikateľ – stretávam ho na konferenciách a seminároch, kde vášnivo diskutuje. Na konferencii Podnikatelia spojte v Žiline sa alebo medzi Ružovými slonmi v Prahe. Pri citlivej téme mu niekedy zaslzia oči a zmäkne hlas. Je to tvrdý a láskavý chlap. On nepotrebuje rozprávať o slušnosti a kresťanských hodnotách, so svojou manželkou žijú a podnikajú tak, ako sa má. Vlani sme sa v lete vybrali so skupinou podnikateľov na túru v Terchovej. Ďurko mal boľavú nohu a s Helenkou to vzdali už dole pod kopcom. Keď sme sa vrátili na chatu, pokorne hovoril o tom, ako človek musí prijať svoje obmedzenia a bolesti. A na druhý deň si už vykračovali cez Jánošíkové diery, podobne, ako tento rok v Liptovských Revúcach.

Ideme spolu do kláštora k Benediktínom a Ďurko mi píše: „Moja bude so mnou na izbe, hoci v minulosti som bol proti, ale osvedčila sa ako podnikateľka a naviac je aj konateľka. V kolektíve je obľúbená.” Z dovolenky od Salajovcov zase prichádzajú takéto pozdravy: „Posielame srdečné pozdravy z Vinišča. Postupujeme podľa plánu – každý večer koštujeme inú miestnu sortu vína. Myslíme pritom aj na Vás.“ Po konferencii mi napíše toto: „Pre mňa sú všetky, nové stretnutia aj obnovenia starších, trvalé. Preto, ak mi to ešte Pán Boh dovolí, prídem opäť.“ Príďte Ďurko a Helenka, vždy sa na vás úprimne tešíme.

Helenka a Ďuro. Aké krásne je prežiť spolu 50 rokov. Jaro Kybák im vyrezáva darček na pamiatku ich spoločného života. Občas stretnem mladých ľudí, ktorí nadávajú na svet a nenachádzajú v ňom nič pekné a pozitívne. Pri stretnutiach so Salajovcami omladnem aj ja – sála z nich pokoj, pokora, radosť z krásy života a zmierenia sa s tým, čo človeku postupne roky nenávratne berú.

Sedeli sme spolu pred týždňom na obede u môjho syna. Ďurko doniesol čerstvý burčiak a potom išli s Helenkou na hroby. Keď mu napíšem alebo zavolám s prosbou o pomoc, reaguje okamžite – a pomáha. Salajovci sú ľudia, ktorí vás naplnia energiou a prinesú pokoj. Som rád, že mám takých vzácnych priateľov a teším sa budúci týždeň, keď sa na našom seminári v Žiline znova stretneme.