Problém je problém

Každý problém sa dá riešiť vtedy, ak si ho uvedomíme a zistíme jeho skutočnú príčinu. Všímam si niekedy okolo seba, že najväčším problémom je problém samotný. Najskôr ho nikto nechce vidieť. Tvárime sa, že neexistuje alebo si ho niekto vymyslel. Potom sa presviedčame o tom, že problém nie dôležitý alebo človek, ktorý naň upozornil má nejaké negatívne vlastnosti. Problém, ktorý trápi malé dieťa nemusí byť dôležitý v optike jeho rodiča. Ani problém, ktorý rozplače asistentku, nemusí byť v prioritách šéfa na prvých priečkach. Nemali by sme však spochybňovať jeho existenciu. Ak spôsobuje niekomu bolesť, frustráciu alebo pocit nespravodlivosti, treba ho riešiť. Bez ohľadu na to, či má postihnutý človek pravdu alebo nie.

Nedávno sme diskutovali o probléme. Neviem definovať jeho závažnosť, ani jeho skutočné príčiny, ale niekoľko ľudí trápi. Prvá reakcia – je to problém? Druhá – je to nekonkrétne a nemali by sme sa s tým vôbec zaoberať. Tretia reakcia – kto to povedal? Štvrtá – tento človek má najmenej čo kritizovať. Piata – my robíme a ten, čo si ani nenosí domov notebook, nás chce kritizovať? Na záver nasleduje krátka prednáška o tom, ako sa snažíme robiť veci čo najlepšie. A je po probléme. Ako za socíku. Problém vlastne ani neexistoval. A tí, ktorí naň upozornili sa už radšej neozvú. Veď sú to len nejakí rozvracači a provokatéri, ktorí si neustále niečo vymýšľajú My hore najlepšie vieme, čo je problém a ako ho treba riešiť. A tí dole, ktorí si ani poriadne nevedia robiť svoju prácu, iba vyrábajú problémy. Často sa vo firmách stretávam s tým, že sa šéfovia príliš zameriavajú na výsledky, ale nie na spôsob, akým sa dosiahli.

Problém nie je problém, ale naša reakcia naň. Najskôr odmietame spätnú väzbu, zľahčujeme problém a tvárime sa, že neexistuje. Potom začneme útočiť na ľudí, ktorí ho pomenovali. Problémom sme my – naše ego, ješitnosť, snaha pôsobiť bezchybne a odmietať každú kritiku. Naša pýcha je základom všetkých hriechov a problémov. Vedie nás k povyšovaniu seba a ponižovaniu druhých. Máme niekedy pocit, že my sme tí schopní a oni len takí ťarbáci, ktorí nedokážu samostatne pracovať, treba ich riadiť a kontrolovať. My máme svoje zrkadlo, pravdu, predsudky a názory. Nepripustíme, že aj cisár môže byť nahý. A často je, len to nechce pripustiť.

Pýcha nás vedie k tomu, že chceme posudzovať, viesť a poúčať druhých. Nedokážeme sa však niečo od nich naučiť, lebo ich nepočúvame a podceňujeme. Pri vyslovení problému sa obhajujeme, oháňame číslami a tabuľkami. Pýcha nám niekedy hovorí, že sme výnimoční a tí druhí len takí priemerní. Vo svojej „veľkosti“ sa o nich chceme postarať, dať im nejaký balíček. Oni sú však nevďační, iba vyťahujú problémy a kritizujú. Tešme sa z problémov. Dávajú nám príležitosť na zlepšenie, signalizujú nám abnormality, ukazujú nám cestu, vedú nás k pokore. Pokiaľ ich prijmeme.

Aké veľké je niekedy naše ego. A akí sme v skutočnosti bezvýznamní a malí pri veľkosti Stvoriteľa. Akým nepatrným zábleskom je náš život v porovnaní s večnosťou. Ako radi prikrášľujeme naše nedostatky a zveličujeme chyby druhých. Zbavili sme sa detského pohľadu na svet. Sme dospelí, ale dospeli v nás často iba naše hriechy – klamstvo, faloš alebo ohováranie. Už ich za hriechy ani nepovažujeme. V určitom veku prestávame žasnúť a obdivovať svet okolo seba. Začneme vnímať svet vlastnými očami sebectva a pragmatizmu. Myslíme si, že všetkému rozumieme a máme veci pod kontrolou. Namiesto toho, aby sme zaplakali nad svojou pýchou a otvorili sa Bohu. Tak, ako o tom píše Dolindo Ruotola: „Odovzdanosť je heroická, ale zároveň ju zvládnu malé deti. To, čo je pre malé deti úplne jednoduché, je pre nás často až heroické – keď sa máme vzdať svojich predstáv a želaní v našich životoch.“

Ak niekto plače alebo cíti nespravodlivosť, to ešte neznamená, že má pravdu. Rovnako nemusí byť pravda, ak šéf rozpráva o tom, aké dobré výsledky dosahuje, len niektorí neporiadni ľudia mu to komplikujú, sú nesamostatní, nerobia dobre svoju prácu a on im musí ukazovať cestu a kontrolovať ich. Maľuje nové fasády a skrýva za nimi niečo nezdravé. Lenže problém, ktorý nechceme vidieť sa aj tak zväčšuje. A čím neskôr sa mu začneme venovať, tým bývajú následky väčšie. A tak vás prosím, manažéri – nezametajte problémy pod koberec. Budú sa tam rozmnožovať, raz vylezú ako šváby a zožerú vás.