Kedysi po vojne túžili ľudia pracovať vo veľkej firme. Bola to záruka stability, postupného vystupovanie po kariérnom rebríčku, zvyšovania platu a statusu, finančného zabezpečenia rodiny. Dnes sa slovo veľká firma alebo korporácia používa skôr v negatívnom význame. Má to racionálny dôvod – mnohé veľké firmy klamú zákazníkov, zneužívajú svoje postavenie, korumpujú politikov a majú prepracované systémy na optimalizáciu využívania ľudských zdrojov. Keď sa pýtam ľudí na to, čo im vadí na veľkých firmách, tak väčšinou spomínajú – veľkých šéfov (a slovo veľký niekedy nahrádzajú vulgárnejším výrazom), hovoria o pokrytectve, manipulácii, klamaní, obrovskej byrokracii a plytvaní (a to aj napriek intenzívnej snahe o vysokú produktivitu), veľkých peniazoch a nepoctivých bojoch o ne, súperení a iných problémoch. Ľuďom vo veľkých firmách, často uniká zmysel toho, čo robia (vrátane tržieb, zvyšovania pridanej hodnoty na hlavu alebo ziskov) a tento svet často nazývajú matrixom.

Slovo matrix chápem v dvoch významoch

  1. Ako maticu, v ktorej pracujú mnohé veľké firmy. V tejto matici sa kríži operatívne riadenie v danej organizačnej jednotke (napríklad výrobný závod) so strategickým riadením jednotlivých odborných útvarov (marketing, obchod, výroba, nákup, vývoj a pod.). Popísali sa už o tom tisíce strán a usporiadali desiatky konferencií, ale točíme sa stále dookola – zložité riadenie, veľa duplicít a šéfov, frustrácie a byrokracia.
  2. Ako matrix z rovnomenného filmu, kde ľudia žijú virtuálne životy s mozgami napojenými na umelú realitu ovládanú strojmi, ktoré pestujú ľudí ako svoj zdroj množiacej sa energie. A Morpheus začína ľudí zobúdzať a oslobodzovať ich od nadvlády strojov.

Myslím si, že oba tieto významy sa dajú použiť na priblíženie obrazu veľkej firmy. Aby sme boli objektívni, povedzme si aj niektoré pozitívne prvky takýchto korporácií: Majú financie aj infraštruktúru na robenie veľkých projektov a inovácii a môžu významne prospievať tomuto svetu. Nemusia iba vyrábať zbrane, ničiť životné prostredie a zneužívať ľudí v chudobných krajinách, môžu pomáhať ľuďom aj prírode. A niektoré veľké firmy to aj robia. Napriek tomu, že veľa zamestnancov týchto firiem nadáva na „korporáciu,“ je o nich veľmi dobre postarané – majú rôzne finančné bonusy, benefity, školenia, teambuildingy, dobré jedlo v kantíne a veľa ďalších možností. Ani rozprávanie o tom, že sa vo veľkej firme „nič nedá“ neobstojí – tieto firmy majú množstvo programov a súťaží na zlepšovanie, inovácie, zakladanie startupov, vlastné crowdfundingové aktivity alebo rizikový kapitál na realizáciu nových myšlienok.

Buďme úprimní. Nadávame, niekedy len tak zo zvyku. Aj ja kritizujem Európsku úniu, ale nie je nič zásadné, v čom by ma táto inštitúcia obmedzovala a určite by som sa nechcel vysťahovať niekam do Severnej Kórei, Ruska, Sýrie, Sudánu, Afganistanu alebo Somálska.

Myslím si, že aj veľké firmy sa v porovnaní s minulosťou zmenili. Už nie sú také stabilné, často sa menia ich vlastníci, nastupujú noví manažéri, konzultanti a nové pravidlá, prehĺbili sa v nich chamtivosť, podvody a korupcia. Niekedy diskutujeme o tom, ako by mali ľudia prežiť v takejto organizácii. Musíme si však najskôr odpovedať na to, čo to znamená prežiť – vydržať do dôchodku a nestratiť svoju tvár, urobiť hviezdnu kariéru alebo nájsť v práci v korporácii radosť a sebarealizáciu?

psycho

Myslím si, že každý z nás je iný – niekto rád vymýšľa nové veci, buduje, rozvíja svoje vlastné myšlienky a podnikanie, iný zase môže nájsť radosť v práci s mnohými výzvami vo veľkej firme. Sú ľudia, ktorí idú do veľkej politiky, iní sa venujú práci v obci a spoločenstvách a ďalší sa starajú sami o seba a svoje rodiny. Sme rôzni a to, čo je pre jedného zlé, môže druhému vyhovovať.

Moja prvá skúsenosť s „veľkou firmou“ bola vojenská služba. Dostával som sa tam pravidelne do konfliktov, bol som viackrát vo väzení a pravidelne som dostával rôzne tresty. Ale rýchlo som pochopil, že sa to dá prežiť celkom bez problémov, ak človek príliš nepremýšľa a bez odvrávania urobí všetko, čo od neho nadriadení požadujú. Aj tam existovali miesta a čas, kde sme mali svoj vlastný svet a aj keď sme boli zatvorení v kasárňach, hrali sme si pesničky Karla Kryla, popíjali víno a mali sme pocit dôstojnosti aj slobody. Stratený rok bol pre mňa akurát dosť, ale sú ľudia, ktorí v uniforme prežili celý život. A boli spokojní.

Potom som spoznával ďalšie veľké, nadnárodné firmy. Stretol som v nich množstvo veľmi inteligentných a schopných ľudí. Tešili sme sa spoločne aj z mnohých veľkých projektov. Niekedy som prežíval úžasné pocity, podobné ako pri vlastných podnikateľských projektoch. Spomínam si na projekt Colorado, z ktorého vznikol automobil VW Touareg, alebo na úžasné partie ľudí vo firmách PSL, Leoni, Rodenstock, Witte, ACO Industries, Sauer Danfoss, Siemens, Nemak, Continenal alebo v poslednej dobe Embraco. Práve v tomto týždni prežívame výstavu Chillventa, kde sa predstaví časť našej spoločnej práce. Ten projekt nám nikto nepridelil a presadili sme ho ako podnikatelia vo veľkej firme zdola. Sme stále prepojení cez Hangout, Asanu, Realtime a ďalšie nástroje, tešíme sa, keď sa nám niečo podarí a postupne získavame podporu najvyšších šéfov. Práve včera Noro Brath nakladal nový výrobok u Martina Tvarůžka do auta a išiel s nim na výstavu, Poslal nám SMS a fotografie, všetci sa tešíme na spustenie novej stránky a prezentáciu ďalších noviniek, ktoré pripravujeme. Práve mi prišla ďalšia SMSka od Nora – prvý nadšený zákazník. Nie spokojný, ale nadšený! Toto nás posúva ďalej.

img_5407

Noro Brath s Martinom Tvarůžkom nakladajú náš exponát na výstavu

Vo väčších firmách existuje niekoľko situácii, ktoré sa musíme naučiť zvládať:

  1. Nie vždy sedia správni ľudia na správnych miestach a niekedy sa rozhoduje podľa osobných alebo lokálnych záujmov určitého človeka alebo skupinky. Niekedy dokonca v neprospech celej firmy. Musíme sa vyzbrojiť silnými argumentmi, diplomaciou, trpezlivosťou, občas chvíľu počkať na vhodnú príležitosť a nebúchať hlavou proti múru. Dá sa to.
  2. Našimi prvými zákazníkmi zmeny alebo inovácie sú šéfovia nad nami a ostatné dotknuté oddelenia. Až keď prejdeme cez nich, môžeme sa uchádzať o priazeň externých zákazníkov. Aj tu platí to, čo v bode 1 – pokojné argumentovanie, premýšľanie v celom biznis modeli, nielen v perspektíve nášho oddelenia, správna chvíľa a forma prezentácie. Musíme správne vyvažovať odvahu a asertivitu pri presadzovaní svojich plánov s pokorou a empatiou. Spolupracujem s firmou, kde sú vo vedení kórejskí manažéri. Ich slovenskí spolupracovníci pochopili, že je lepšie nepokúšať sa spochybňovať autoritu a schopnosti svojich šéfov, ale „prepašovať im do hlavy“ svoje nápady. A keď sa podaria, prenechať im slávu, keď sa nepodaria, pokorne to zobrať to na seba. Niekto si povie, že je to ponižujúce. Ja si však myslím, že podstatnejšie je, že sa dobré veci podarí presadiť.
  3. Ak by som použil slová „klasika,“ vo veľkých firmách je veľa „gágajov, tárajov a prďúsov.“ No a čo? Sú všade naokolo, v celej spoločnosti. Gágajú, tárajú a smradia. A my si ich nemusíme všímať a môžeme si ísť svojou vlastnou cestou, za svojimi snami a projektmi. Nemusíme byť k nim arogantní, ignorantskí alebo povýšeneckí – jednoducho sa môžeme sústrediť na svoju vlastnú prácu a jej priority, obklopiť sa správnymi ľuďmi a budovať kmeň, ktorý prežije aj v extrémne ťažkých podmienkach. Pred časom prišiel do jednej firmy manažér z nadnárodnej korporácie. Dostal za úlohu rozvoj stratégie. Začal s tým, že si urobil vlastnú analýzu a vyhlásil, že tam majú, napriek dlhodobo dobrým výsledkom, všetko zlé. Začal to meniť. Už je tam vyše roka a pol a zatiaľ nič nové nepriniesol. Organizuje workshopy, lepí na steny farebné lístky, zostavuje tabuľky a katalógy opatrení. Ostatní už začínajú byť z neho zúfalí a premýšľajú ako sa ho zbaviť. Treba ho nechať a robiť si svoju prácu, on sa postupne odstrihne sám.
  4. Veľké firmy fungujú niekedy ako zoologické záhrady. Nosia zvieratkám jedlo, vodu, zabezpečujú čistotu a veterinárnu starostlivosť. Po čase si povedia, že už nechcú mať obyčajných zamestnancov, ktorí iba chodia do práce, plnia si svoje ciele a dostávajú bonusy. Pokúšajú sa v nich vzbudiť podnikateľstvo a inovatívnosť. A výsledok je podobný ako keby ste chceli vypustiť levy po dlhých rokoch v klietke do prírody – niektoré zostanú ležať v klietke, iné si ľahnú pred ňu a budú čakať na žrádlo. Niektoré levy sa možno aj odvážia odísť do džungle, ale nič neulovia a zomrú od hladu. Neporovnávajme veľkú firmu so ZOO, ani ľudí so zvieratami. Ľudia majú schopnosť tvoriť, voliť so svoju cestu, rozvíjať sa. Ak zlenivejú a zdegenerujú, nie je to chyba organizácie, v ktorej sa to stalo, ale ich. Sú to ich životy, talenty, vôľa a disciplína. A ako som už hovoril – veľké firmy dnes majú množstvo programov na rozvoj ľudí, generovanie nových nápadov, ich skúšanie, prototypovanie a rozvoj inovácií. Mnohí z tých, ktorí hovoria, že nemôžu, by si mali radšej priznať, že sa im nechce alebo nevedia.
  5. Ľudia vo veľkých firmách sa sťažujú na to, že majú dvoch a niekedy aj viacerých šéfov. Každý z nich chce iné výkazy a prezentácie, okrem toho sa cez tieto firmy preháňajú davy audítorov, poradcov a školiteľov. Toto je pravda, ale aj tu potrebujeme asertivitu, jasnú argumentáciu a výsledky. Môžeme urobiť prezentáciu na jednu stranu a prezentovať ju 5 minút, alebo môžeme zabíjať čas tabuľkami, grafmi a vysedávaním na schôdzach s kávou a občerstvením. Najradšej väčšinou prezentujú tí, čo urobili najmenej. Keby mali vysvetliť niekoľkými vetami z hlavy svoj prínos, mali by problém a tak si radšej urobia ťaháky v Powerpointe. Myslím si, že nastáva čas, keď si mnohé firmy začínajú uvedomovať potrebu zjednodušovania svojich systémov, odstraňovania alibizmu a formálneho vytvárania dokumentov, ktoré ľudí iba oberajú o čas a ich pridaná hodnota je nulová. Vidím to na tom, ako mi pribúdajú semináre na tému Sila zjednodušovania. Každý, kto trpí podobnými problémami by mal u svojho šéfa apelovať na zákon o zachovaní zdravého rozumu, získavať spojencov, hľadať jednoduchšie riešenia a nemilosrdne likvidovať všetko zbytočné, čo iba zdržuje.
  6. Vo firmách (a nielen veľkých) je často veľa intríg, osobných záujmov, bojov a negatívnej energie, ktorá ľudí oslabuje. Na ľudí sa sype množstvo úloh, neustále sa menia priority, na poradách sa rozpráva o veciach, ktoré nikoho nevzrušujú ani nemotivujú – rast, EBIT, sklzy, reklamácie, náklady. Okrem toho ľudia cítia nespravodlivosť, manipulovanie, klamanie a ďalšie veci, ktoré spôsobujú frustráciu a stres. Ako sa ľudia od nepamäti vyrovnávali s ťažkými podmienkami a bojovali o prežitie? Spomínam si na ťažké situácie na pracoviskách alebo v rodinách, kde sa vždy opakuje jeden scenár. Blízki ľudia sa začnú navštevovať, pomáhajú si, vyjadrujú si spolupatričnosť a súdržnosť, spájajú sa do skupín a vytvárajú kmene s vlastnou kultúrou a pravidlami. Teraz nehovorím o partizánskych alebo teroristických skupinách v korporáciách, ale o oázach pokoja a ostrovoch zdravého rozumu, ktoré vznikajú častejšie práve tam, kde je kríza, nepohoda a ohrozenie existencie. Nehovorím o skupinkách, ktoré nadávajú a ohovárajú druhých pri káve alebo pri pive, ale o životaschopných tímoch, ktoré sa samé sformujú, vytvoria si určitý stupeň autonómie a v rámci definovaných pravidiel bojujú za zachovanie zdravého rozumu, morálky a napredovania vo firme. Ich snaženie môže niekedy okolie dráždiť a preto musia fungovať opatrne, zbytočne nedráždiť a neprovokovať, nevytŕčať. Musia byť ale pripravení na vhodnú príležitosť, kedy môžu zachrániť „kráľovstvo pred rozpadom.“ A ich chvíľa príde.
  7. Viacerí ľudia z veľkých firiem mi hovoria, že ich chýba zmysel v práci, že sa cítia ako ozubené kolieska vo veľkom stroji, že nenachádzajú vo svojej práci radosť. Zmysel do nášho života a práce nám určite neprinesie minister alebo šéf korporácie. Každý z nás si hľadá svoje miesto, kde môže byť užitočný a kde môže nachádzať svoje povolanie (to k čomu sme povolaní). Nepoznám dnes korporáciu, ktorá by ľudí do smrti zabetónovala v nejakom okienku organizačnej schémy. Každý šéf nabáda svojich ľudí na to, aby si rozširovali svoje znalosti, kompetencie a zóny zodpovednosti. Poznám riaditeľov firiem, ktorí začínali ako robotníci, profesorov, ktorí sa pôvodne vyučili za sústružníkov a pod. Aj vo veľkých firmách dnes máme veľa možností na definovanie si svojej práce, pozície, činností. Mnohé firmy majú aj možnosti, ako pomáhať vo voľnom čase druhým ľuďom, spoločnosti, prírode. Keď sa sťažujeme na to, že vo svojej práci nenachádzame zmysel, mali by sme sa spýtať sami seba, či nelezieme po rebríku, ktorý sme si opreli o nesprávnu stenu, či nerobíme nejakú prácu len preto, že je s ňou spojený určitý status a vnútorne nás nenapĺňa. To my sme sa tak rozhodli, rebrík ani stena za to nemôžu.
  8. Veľké firmy sa vyvíjajú podobne ako ľudia – najskôr sú inovatívne a zábavné, neskôr dospelé a nudné a napokon staré a choré odchádzajú do minulosti. Aj starí, zomierajúci ľudia však po sebe zanechávajú rodiny, v ktorých sú deti s podobnými vlastnosťami, návykmi, rituálmi a kultúrou. Dobré firmy žijú dlhšie preto, lebo inovujú samé seba – zbavujú sa vecí, ktoré im škodia a rozvíjajú veci, ktoré im prospievajú. A súčasťou tohto procesu sú všetci ľudia, ktorí vo firme pracujú – nie iba šéfovia. Je to podobné, ako v štáte. Môžeme pri pive nadávať na nečistotu, korupciu a neschopných politikov, alebo sa môžeme pokúsiť s tým niečo urobiť. Korporácia je taký menší štát a tí, čo v nej pracujú majú svoj podiel na tom, ako funguje alebo nefunguje. To, že sú mnohe štáty a korporácie dnes vo vážnej morálnej kríze neznamená, že to tak bude naveky. Píše o tom vo svojom blogu aj Milan Zelený.
  9. Mnohí ľudia majú pocit, že ich korporácie príliš žmýkajú, dávajú im viac peňazí, ale berú im čas a slobodu. Myslím si, že sa to postupne mení. V poslednom období som videl v korporáciách miestnosti v štýle džungle (na podporu kreatívneho myslenia), obleky nahrádzajú tričká, namiesto nábytku v korporátnej farbe pribúdajú stolové hry, komunitné záhradky alebo boxerské vrecia, do ktorých si môžu cez pracovnú dobu ľudia udierať a premýšľať nad svojim šéfom. Pribúda voľná pracovná doba, práca doma, únavné cestovanie nahrádza Hangout, nudné zápisy Onenote, Basecamp alebo Bitrix24. Myslím si, že generácie Y a Z neprepadnú práci a workoholizmu tak, ako ich rodičia alebo starí rodičia. Sme pre nich dostatočne silné odstrašujúce príklady.
  10. Všímam si, ako mnohé korporácie usilovne pracujú na rôznych „cost saving“ programoch a projektoch Lean Six Sigma. Je to dobré, ale niekedy mám pocit, že výsledkom je jeden ušetrený skladník alebo robotník a nahradí ho koordinátor s tabuľkou, ktorý stojí trojnásobok. V posledných rokoch vidím úpornú snahu veľkých firiem prebudiť vo svojom vnútri to, čo už takmer vyhaslo – podnikateľstvo, nadšenie, motiváciu vymýšľať nové veci. Pred chvíľou som mal rozhovor s kamarátom, inovátorom, Peťom Šidlom. Hovoril mi o tom, že v mnohých projektoch ľudia nechcú vymýšľať niečo nové, jedinečné, ale stačí im zobrať a použiť praktiku, ktorá už niekde funguje. Je to mentalita, lenivosť, nedostatok ambícií? Neviem. Viem iba toľko, že nikto z nás sám od seba nevymyslí niečo prevratné. Vždy je to výsledok inšpirácii, nápadov druhých ľudí, kopírovania – a nebojme sa ani slova kradnutia nápadov. Pekne o tom píše Austin Kleon v knihe Kradni ako umelec. Dobrý zlodej vzdáva hold, študuje, berie od mnohých, uvádza odkazy, pretvára a zošíva. Zlý zlodej zneucťuje, odpisuje, berie jednému, chváli sa plagiátom, opičí sa a pára. Nemám chuť opľúvať korporácie za to, že šetria tak, že už tomu niekedy ani sami neveria. Mám chuť vytvárať v nich kmene, ktoré im pomôžu prežiť to čo prichádza – koniec éry dinosaurov.

Nie som priateľ korporácii. Matrixové silá sa buď premenia na siete, tímy a „firmy vo firme“ alebo sa tieto pomalé a ťažkopádne kolosy zosypú s veľkým rachotom a vznikne niečo nové. Napriek tomu si myslím, že môže byť celkom zaujímavé pracovať v korporácii a podieľať sa na jej premene. Je pozoruhodné, ako sa mnohé startupy snažia rozvíjať a rásť, aby sa raz stali korporáciou a ako sa niektoré korporácie snažia priblížiť sa startupovej kultúre. Myslím si, že korporácie budú za pár rokov vyzerať úplne ináč. Veľkú časť práce preberú roboty a automaty a práca, ktorá zostane pre ľudí sa rozdelí v sieti, v ktorej bude stále viac externých expertov (inovátorov a podnikateľov) ako interných úradníkov (koordinátorov a manažérov). Ten svet už prichádza, len niektoré dinosaury ho ešte nevidia. A ja sa naň celkom teším.

Moje najbližšie verejné akcie:

9.11.2016 – v Žiline – pomaly-dalej-zajdes

10.11.2016 v Zlíne – vlastni-cestou_pozvanka

23.11.2016 s Norom Brathom a Milanom Zeleným v Spišskej Novej Vsi – inovacie-embraco

Kresby: Stano Lajda

0