Často vyjadrujeme ľútosť sami nad sebou a máme pocit, že je k nám život nespravodlivý. A žiaden skutočný dôvod na sebaľutovanie väčšinou nemáme. Niekedy vidíme ťažko postihnutého človeka, ktorý nemá zdravie alebo strechu nad hlavou a povieme si – chudák. Zrazu nám je ľúto blížneho, ktorý je pripútaný na lôžko alebo živorí na okraj spoločnosti. Ťažké postihnutie človeka je zrejmé na prvý pohľad. A tento obraz v nás niekedy prebudí súcit, ochotu pomáhať alebo modliť sa za neho.

A potom prichádza obraz z úplne iného sveta. Sebavedomí a mocní muži s drahými autami, hodinkami a množstvom peňazí. Bohatstvo nezískali vlastnou námahou, prácou ani dobrými nápadmi. Aby sme boli spravodliví – zarobili si peniaze vlastnou hlavou, nečestne a nepoctivo. Hovorí sa o nich, že mali šťastie a dosiahli úspech. Nie je to pravda, mali smolu a sú na ceste do záhuby. Tak, ako niekomu amputovali nohy, oni prišli o čisté svedomie. Časť ľudí ich nenávidí, niektorí sú nimi kúpení alebo zastrašovaní. Ich silené úsmevy, naučené gestá a frázy hovoria jasne – klameme od rána do večera, klamstvo je naše remeslo. A keď nie sú v záberoch kameramanov a fotografov, tak sa tľapkajú po ramenách, tešia sa, že ich ešte neusvedčili a nezbavili slobody.

Oni sú menej slobodní ako skutočný otrok alebo ťažký narkoman. Vládne im zlo a peniaze. C.S.Lewis povedal: „Najbezpečnejšia cesta do pekla je postupná – jemný svah, mierne smerom dolu, bez náhlych zákrut, bez míľnikov, bez značiek.“ Veru, aj oni sa vezú, v drahých oblekoch a autách – rovno do pekla.

Odsudzujete ich? Cítite k nim závisť alebo nenávisť? Nerobte to. Práve táto skupina ľudí si zaslúži našu hlbokú ľútosť, súcit a modlitbu. Mnohí z nich dostali do daru talenty, ktoré investovali do zlých projektov. Premárnili veľkú časť svojho života naháňaním sa za kontaktmi, mocou a peniazmi. Márnosť nad márnosť, bohatstvo, ktoré sa premení na prach. A ešte si pritom pošpinili ruky aj svedomie. Tak ako slepý človek nevidí krásu farieb v prírode, oni možno nedostali dar viery, necítia skutočnú lásku a nepočujú Boží hlas. Možno sú na tom horšie ako tí, ktorí trpia malomocenstvom. Vymýšľajú si klamstvá nielen pre svojich kritikov, ale aj pre svojich najbližších, aby sa za nich nemuseli nehanbiť. A o svojich výmysloch presviedčajú svoje vlastné svedomie. Bojujú s tým dobrým, čo v nich ešte zostalo a žijú dva životy, podobne ako doktor Jekyll a pán Hyde. Niektorí z nich majú namiesto kamarátov spolupáchateľov, úctu si kupujú za peniaze. Namiesto radosti z dobrých skutkov, majú adrenalín z toho, že ich neprichytia pri čine. Svoje hriechy si asi neuvedomujú alebo zľahčujú, vyhýbajú sa zrkadlám, krížu a svätenej vode – podobne ako upíri v rozprávkach.

Clayton Christensen, guru prelomových inovácií, vo svojej knihe How Will You Measure Your Life, hovorí o ľuďoch, ktorí boli vzdelaní a naprogramovaní na kariéru a zarábanie peňazí. A prežili zlý život. A hovorí o svojom osobnom poslaní takto: Chcem byť mužom, ktorý je odhodlaný pomáhať zlepšovať život iných ľudí, milým čestným odpúšťajúcim a obetavým manželom, otcom a priateľom, mužom, ktorý nielen verí v Boha, ale ktorý verí Bohu. Aká krásna cesta v porovnaní s chudákmi, ktorí nosia milióny v kufroch, klamú, podvádzajú a zubami nechtami sa držia cesty do pekla. Nezáviďme im peniaze, moc a vplyv. To všetko je iba dočasné. Pomodlime sa za nich a poďakujme Bohu, že nemusíme niesť na našich pleciach utrpenie týchto ľudí.

1