„Náš vek je už len vekom stagnácie a odpočinku. Nemá dokonca ani silu, aby niečo zboril, radikalizmus stratil tradíciu a čas zmeny sa dávno minul. Nastala doba statická, a to preto, že je dobou naprostej neviery. Keď každá viera tak často a rýchlo ochabuje, inštitúcie začnú zahnívať a nakoniec degenerujú. Čím viac sú ochromené výboje ducha, tým viac bude vládnuť mašinéria hmoty.“ Takto písal o našom svete Gilbert Keith Chesterton v roku 1908.

A čo by sme napísali po vyše 100 rokoch my? Zleniveli sme. Nádavame na svet okolo seba, ale už sa nám ani nechce vyjsť na ulicu a hlasno zakričať. Napíšeme svoju frustráciu niekam na internet a ideme na nákup do obchodného centra. Bol som pred pár týždňami v Chile a pri návšteve baní v nás znovu ožil príbeh zasypaných baníkov z roku 2010. Pri spiatočnej ceste v lietadle som si o nich ešte pozrel film. Dráma baníkov zmobilizovala a zomlkla mnoho ľudí. Nielen rodiny, ale celá krajina a svet hľadali spôsoby ako ich nájsť a zachrániť. Aj vďaka médiám, ktoré z príbehu urobili reality show.

Aj nám zahnívajú a degenerujú mnohé inštitúcie. Aj nám vládne viac hmota ako duch. Aj my nadávame na veci, ale meniť sa nám nechce. Bolo by dobré, keby niekto…Najlepšie bez nás a bez bolesti všetko opravil. To, čo zdegenerovalo len pre nedostatok našej viery a ducha, našu nevšímavosť a lenivosť. Presne tak, ako keď sa rozmnoží burina v záhrade.

Majiteľ firmy sa na mňa usmieva a hovorí, že už je na čase robiť niečo s neporiadkom a šlendriánstvom vo svojom podniku. Upratať sa dá rýchlo, ale to, že s tým roky nič nerobil, spôsobilo, že mnohí ľudia v jeho fabrike už majú zaburinené hlavy. Škola, ktorá patrila medzi najlepšie, sa potáca na pokraji svojej existencie. Zdegenerovala, lebo sa v nej stratila energia k prežitiu. Nemajú žiakov a nové vedenie musí prepúšťať. Ľudí, ktorí majú pár rokov pred dôchodkom. Kto je na vine?

Niekedy sa mi zdá, že sme ako prejedení ľudia po veľkej hostine. Je im ťažko, podriemkavajú, ale nechce sa im ani vstať. Spoločnosť nespokojných ľudí, ktorí majú najvyššie materiálne bohatstvo vo svojej histórii. A duchovnú chudobu. Prestali sme veriť zázrakom. Pracujeme iba pre peniaze. A zažívame nudu pred veľkými obrazovkami televízorov. Teraz preháňam. Pred televíznymi obrazovkami sa nedá prežívať nič – ani nuda. A preháňam aj vo svojom zovšeobecňovaní. Nie je to tak. Poznám veľa úžasných ľudí, ktorí veria v lepší svet a každý deň na ňom neúnavne pracujú. Otvárajú sa zmene, nechávajú sa premeniť. A potom zapaľujú druhých. Raz budú odpočívať v pokoji, ale až po dobre vykonanej práci na tomto svete. Cítim sa dobre, keď stretnem niekoho z nich.

Tieto riadky však skôr patria tej druhej skupine. Nadávajúcim, ktorí na svoje nadávanie nemajú dôvod. Nespokojným, ktorí nemajú odvahu a silu veci zmeniť. Ustráchaným, ktorí sa boja vykročiť. Lenivým, ktorým sa nechce vstať. Hlúpym, ktorí majú pocit, že všetkému rozumejú. Zbabelým, ktorí si myslia, že draka korupcie a zla za nich vyženie princ z rozprávky. Nevyženie. Rozmnožila sa nám burina na najvyšších miestach v tomto štáte. A zdá sa, že už na nich nefungujú ani pravidelné postreky. Budeme si musieť vysúkať rukávy a vytrhať ju aj s koreňmi – platených služobníkov v úradoch aj oligarchov, ktorí sa nám vysmievajú do tváre.

Sú ľudia, ktorí sa na tomto svete narobia a raz budú odpočívať v pokoji. A sú aj takí, ktorí odpočívajú v pokoji už za živa. Nesúďme ich. Každý z nás sa občas medzi nimi ocitne. Neviem ako vy, ale moja lenivosť je nekonečná, podobne ako môj boj proti nej. Ešte, že mám manželku, ktorá mi pomáha v vždy v pravú chvíľu na mňa skríkne: „Vstávaj Jano, slnko je už vysoko…“ Tých, čo každý deň odpočívajú v pokoji, chcem povzbudiť. Vy neodpočívate. Vy ste zomreli za živa. Prebuďte sa, ožite, vstaňte a vykročte. A vychutnávajte znova život v celej jeho kráse. Nebojte sa zmien, nebojte sa života. Pred uložením na večný odpočinok sa nás možno budú pýtať čo sme mohli na tomto svete vykonať a čo sme skutočne vykonali. Na čo sme dostali výbavu a čo z nej sme použili. Život je krátky na to, aby sme odpočívali. Prežívajme dobrodružstvo života a radujme sa. Tak ako píše múdry Chesterton: „Človek musí mať takú dávku sebadôvery, aby mohol prežívať dobrodružstvá, ale natoľko o sebe pochybovať, aby sa z nich dokázal radovať.“

0