Okuliare strachu

Nedávno sme rozoberali s kamarátom situácie v jeho firme. Svojho žiaka, šikovného chlapca, vymenoval za šéfa celej firmy. Z normálneho chalana sa zrazu stal postrach ostatných, až ho museli vymeniť. Rozprával mi o mladých manažéroch, ktorí chcú druhým dokazovať, že sú najlepší, kupujú si drahé autá, telefóny počítače, všetko chcú riadiť, kontrolovať a skrývať pred druhými. Na kritiku reagujú protiútokom. Svoje zásluhy zveličujú a chyby skrývajú. Často manipulujú a nehovoria pravdu. Kde sa to všetko berie v mladých a talentovaných ľuďoch, ktorí by mali byť otvorení pre spoluprácu, vzájomný rešpekt a slobodu? Často sa pozeráme na svet okuliarmi strachu. Čo nám chcú tí druhí urobiť? Čo majú proti nám? Ako môže dopadnúť môj projekt? Akú reakciu vzbudia moje slová?

Aj ja vidím občas precitlivené reakcie „mladých pušiek“ na hodnotenie ich práce, ale aj vyberanie si hrozienok z koláča. Z ich slov a činov cítim strach. Boja sa zlyhania, chyby, za ktorú budú musieť zaplatiť, straty pozície alebo odmeny. Možno je to strach, že ich niekto predbehne alebo preskočí, strach, samého zo seba, nedostatok sebadôvery. Premýšľam nad tým, že strach spôsobujeme asi aj my – starší. Možno máme prehnané očakávania, radi kritizujeme a málo chválime. Ja som si vždy myslel, že kritika pomáha a chvála škodí. A s týmto chybným prístupom niekedy vyvolám zbytočný strach.

Strach nám narúša vzťahy, bráni nám prísť s novým nápadom, úprimne povedať, čo máme na srdci, začať podnikať alebo meniť svoj život. Nosíme okuliare strachu, cez ktoré namiesto svetla vidíme iba tmavé tiene. Paulo Coelho napísal niekoľko myšlienok o strachu: „Bojíme sa len, že stratíme to, čo máme. Ten strach ale prejde, keď pochopíme, že náš príbeh a príbeh sveta písala tá istá Ruka. Čo záleží na strachu z odmietnutia, na odkladaní nejakého činu na inokedy, keď najdôležitejšie zo všetkého je žiť naplno a s radosťou?”

Poznáte Seana Stephensona? Narodil sa s chorobou lámavosti kostí. Kosti sa mu polámali už pri pôrode, prežil, trpel bolesťami, obmedzeným rastom a pohybom. Vyštudoval univerzitu, oženil sa, radil prezidentovi, píše knihy a prednáša. Tu sú jeho slová:

„Väčšina z nás ma na očiach „okuliare strachu,“ aby sa chránili pred svetom, ktorý nás zranil. Tento ustrašený prístup k životu však nedáva priestor láske, ktorá nemôže do nášho života preniknúť. Prežil som preto, že som posilňoval svoj srdcový sval. Naučil som sa milovať. Nerastieme tým, že milujeme len osoby, ktoré sú k nám prívetivé. Rastieme tým, že sa naučíme milovať aj osoby, ktoré nie sú také milé, osoby ktoré sú presýtené strachom. Nikto nikdy nepremohol strach ešte väčším strachom. Keď urobím rozhodnutie, ktoré vychádza z lásky, nikdy ho neľutujem. Keď urobím rozhodnutie, ktoré vychádza zo strachu, takmer vždy ho ľutujem.“ Veru, láska nám pomáha zložiť si okuliare strachu, aby sme mohli normálne žiť.

„Láska prekonáva smrť i strach zo smrti. Len jej vďačia ľudia za to, že sú na svete a žijú, “ povedal ruský spisovateľ Ivan Sergejevič Turgenev. Tento týždeň som bol pár dní s mojim priateľom Mirkom Sanigom. Stretnutia s nim sú tiché zastavenia, on nemá strach, láskavo rozpráva o murárikovi a žije pre druhých. Poslal slovenským florbalistkám tričká, kľúčenky a náušnice s murárikom červenokrídlym. Môj druhý kamarát Noro Brath tento týžden prezentoval vedeniu firmy Embraco na stretnutí v Atlante náš “odvážny a partizánsky“ projekt. Mali sme trochu strach z toho, čo na to povedia „tí hore.“ A oni mu zatlieskali a dali zelenú. Aj sobota s Vladkom Maslákom bola radostná. Nebojí sa. S láskou prijíma ľudí, z ktorých mali druhí strach a odsunuli ich na okraj spoločnosti. On im dáva prácu a obživu, niektorí robia na salaši, iní sa starajú o hospodárstvo, ďalší si urobili kurzy a pracujú v domovoch s opatrovateľskou službou. A on, farár, v nedeľu ráno o pol piatej dojí ovečky a o siedmej, priamo na salaši, slúži rannú omšu. Moja mama hovorila Vladkovi, že ho obdivuje za jeho dielo. On sa len usmial a odpovedal: „My sme len také polienka, ktoré zapaľuje Pán. To On dáva cez nás teplo a lásku a my ľudia občas pritom prskáme.“ Vďaka Vladko a ďalší priatelia, ktorí nám pomáhate zložiť okuliare strachu.

IMG_20160529_132551

Dievčatá, slovenské florbalistky v dresoch od Mirka Sanigu

IMG_7954

Vladko Maslák s mojou mamou a Milenou vo svojom kláštore

IMG_7948

Malé prasiatka u Vladka na farme