Bohatstvom k poctám a pýche

Vidím ich ako sa snažia. Začínajú už ako malé deti – zapáčiť sa pani učiteľke, správne odpovedať, dostať pochvalu alebo dobrú známku. Pekne sa obliekať, presvedčivo rozprávať a dosahovať ciele. Jezuita James Martin, popisuje rebrík, po ktorom nás od malička učia liezť:

  1. Mať svoje individuálne ciele, sledovať svoje šťastie a dobro.
  2. Potreba mať, vlastniť, konzumovať a kompenzovať si tým niekedy vlastnú neistotu a prázdnotu.
  3. Postupovať v spoločenskom rebríčku smerom hore.
  4. Preukazovať svoj status cez spoločenské symboly – funkcia, majetok, titul, oblečenie.
  5. Zvnútornenie vonkajších statusov, pocit výnimočnosti a dôležitosti.
  6. Delenie ľudí na „celebrity“, ktoré stoja na vrchole rebríčka a neschopných „chudákov,“ ktorí zostali dole.
  7. Súťaž, ktorá ľudí ženie na rebríku smerom „hore“ a úspech druhých sa pre nich stáva ohrozením.
  8. Presvedčenie, že hore je bezpečie a šťastie a dole neúspech a bieda, vtláčanie tohto spôsobu myslenia deťom a ďalším generáciám.
  9. Vzniká pyramída, na ktorej sa bojuje o miesta na jednotlivých poschodiach, vedomé udržiavanie „tých dole“ v nevedomosti a závislosti na „tých hore.“
  10. Výsledkom tohto všetkého sú boje, nedôvera, strach, frustrácia a osamelosť.

Sv. Ignác z Loyoly hovorí o nepriateľovi človeka takto: „Najprv pokúša ľudí, aby chceli bohatstvá, ktoré následne vedú k márnej svetskej sláve. Tie často vedú k prehnanej pýche, ktoré je bránou k ostatným neprávostiam.“ Jezuiti túto deštrukciu človeka vyjadrujú jedinou vetou: „Bohatstvom k poctám a pýche.“ Poznáte tento rebríček? Ja áno a stretávam tých, čo práve začínajú liezť aj tých, čo sedia hore. Aj ja som tam liezol. Dali mi aj rôzne diplomy s podpismi a razítkami. Na niektoré poschodia pyramídy potrebujete aj tituly. Dnes sú to pre mňa len bezcenné zdrapy papiera. Nepotrebujem ich. Aj mňa občas pokúšajú pocit dôležitosti a pýcha. Povzbudzuje ma, že s tým vraj bojovali aj iní – napríklad spomínaný James Martin, Henri Nouwen alebo aj Ignác z Loyoly.

Predstavte si teraz cestu smerom dole. Nie, nehovorím o tom, že ste zlyhali, že vás degradovali, ponížili a označili za skrachovanca. Nemám na mysli úpadok vašej firmy, rozpad rodiny alebo osobnosti. Hovorím o oslobodení sa od majetku a všetkého, čo nás núti liezť niekam, bez jasného zmyslu. Aké krásne a oslobodzujúce je uvoľnene schádzať dole, a stretávať tých, čo sa trápia šplhaním nahor. Dobrovoľne sa zbavovať zbytočností, odkladať masky, pozície a tituly, oslobodzovať sa od zbytočných fráz a hovoriť len to, čo je potrebné a nie, čo chcú od nás počuť. Obliekať sa ako chceme, byť s ľuďmi, s ktorými je nám dobre a robiť čo nás baví. V tichu počúvať hlas Pána a nechať sa ním viesť. To je tá správna cesta – zhora nadol. Od pýchy, dôležitých pozícií a pôct ku skutočnému bohatstvu, v ktorom už nemusíme vlastniť vôbec nič.

obrázok: Stano Lajda