Pár nadšencov sa rozhodlo, že vybuduje mesto. Študovali nové poznatky a tvrdo pracovali. Prichádzali k nim rôzni učenci a majstri, ktorí vymýšľali nové veci na zlepšenie života. Postavili knižnicu, kde ukladali svoje objavy a skúsenosti pre ďalšie generácie, prepájali sa s inými rozvinutými mestami a zdieľali spolu znalosti. Organizovali spoločné stretnutia, konferencie a vydávali knihy a časopisy. Mesto priťahovalo výnimočných ľudí, umelcov, inovátorov a mysliteľov, ktorí tam prichádzali a ďalej rozvíjali vzdelanosť a kultúru. Bol to úžasný rozvoj, ktorý trval takmer desať rokov a mesto začalo byť vo svete známe a obdivované.

Ako to však v živote býva, popri dobrých veciach, vznikajú aj veci zlé. V meste žili aj ľudia, ktorí boli leniví alebo nemali schopnosti tvoriť veľké veci. Boli medzi nimi aj takí, ktorí neustále nadávali, závideli úspešným, túžili po moci a bohatstve. Psychiatri by medzi nimi objavili aj rôzne diagnózy – psychopatiu, narcisizmus, rozličné závislosti a komplexy.

Budovatelia mesta o nich vedeli, ale zaoberali sa svojou prácou a tolerovali ich. Pokiaľ jedni pracovali, tí druhí mali dostatok času premýšľať o tom, ako uchopiť moc do svojich rúk a ovládnuť celé mesto. Manipulátori a intrigáni začali snovať plány. Tí inteligentnejší z nich využili ostatných ako svoje nástroje a urobili prevrat. Nebola to krvavá revolúcia. Zmanipulovaní a kúpení senátori vymenili vedenie mesta a každý z nich za to dostal sľúbenú pozíciu a odmenu. Nevedeli síce ako sa takéto mesto buduje a riadi, ale neznalosť sa spojila s veľkou odvahou. Mnohým z nich nakoniec zachutila vytúžená moc a stali sa na nej závislí.

Odchádzajúci správcovia mesta vyprázdnili svoje kancelárie a odišli na dovolenky. Keď sa vrátili, čakalo ich veľké prekvapenie. Nielen v podobe smiešnych figúrok sediacich na ich miestach, ale aj v terore, ktorý nečakali. Neboli to gilotíny ani samopaly. Boli to oveľa horšie zbrane. Psychický teror primitívnych psychopatov na citlivé ženy, ktoré s plačom utekali zo svojich domovov. Anonymné udania a ohovárania, sledovanie na každom kroku, surové útoky na najcitlivejších miestach – pretrhávanie dlhodobých vzťahov, ničenie diel pred očami ich autorov, útočenie na slabších a zraniteľných, ktoré spôsobuje rany aj tým najsilnejším. Zabiť človeka jednou ranou je možno milosrdnejšie, ako ho zabíjať dlhodobým stresom, trápením a ponižovaním. Psychické trápenie sa niekedy premení na ťažkú nemoc alebo smrť.

Pred očami tých, čo roky budovali svoje mesto, sa zrazu všetko rozpadá. Niektorí sú z mesta vyhnaní, iní utekajú radšej sami. A sú aj takí, čo zapierajú sami seba , nechajú sa zotročiť a slúžia tejto bande, ktorá nosila v našej histórii rôzne mená – vagabundi, barbari, boľševici, fašisti, komunisti, teroristi, ničitelia, kynožníci, hubitelia, háveď, zberba, svoloč, čvarga alebo chamraď.

Viete, čo je na tomto príbehu smutné? Že nie je vymyslený, neodohral sa pred stáročiami a tisíce kilometrov ďaleko. Je tu a teraz a neúčinkujú v ňom teroristi s kuklami na hlavách, ale vzdelaní a uhladení ľudia, ktorí nosia namiesto kukly masku a vizitku plnú titulov.

A viete, čo je na tomto príbehu pozitívne? Že sa to deje od nepamäti, keď primitívi slúžiaci zlu, ničia dobré diela vzdelaných a osvietených ľudí. A svet aj tak ide ďalej a zlepšuje sa. Aj tieto smutné a tienisté stránky patria do kníh našich životov. Bez nich by sme nemohli dávať jesť hladným, piť smädným, odievať nahých, prichýliť pocestných, navštevovať chorých, poskytovať pomoc väzňom, pochovávať mŕtvych, dobre radiť pochybujúcim, poúčať nvedomých, napomínať hriešnikov, tešiť zarmútených, trpezlivo znášať krivdu, odpúšťať ubližujúcim a modliť sa za živých a mŕtvych. Buďte milosrdní a trpezliví priatelia. Vydržte! Aj zničené mesto sa dá znovu postaviť.

Na povzbudenie pripájam obrázky prírody, ktorá sa okolo nás neustále obnovuje. Odfotil ich v tomto týždni Mirko Saniga.

A-44

A-23 (2)

 

0