Tešiť sa z malých vecí, nemať zlosť a nezávidieť

Rozhovor so Zuzanou Smatanovou a jej manažérom a basgitaristom Palom Smolkom a o hudobnom biznise

Jano: V podnikani existujú rôzne rebríčky, ktoré merajú inovatívnosť, výkonnosť alebo hodnotu firmy či značky. Máte niečo podobné aj vo svete hudby? Ak áno, ako sa to meria a kde sa nachádza vaša kapela a hudba?

Palo: Áno, aj v hudbe existujú atribúty, ktoré sú hodnotiteľné, aj keď, v podstatne menšej miere ako v bežnom biznise, predsa len, hudba narába s emóciou a pocitom. Merateľné sú napríklad miera hranosti pesničky v rádiách, počet návštevníkov na koncertoch, predaj nosičov alebo rôzne ocenenia. Ale sú aj silno nemerateľné a neporovnateľné atribúty, ako napríklad interakcia publika s kapelou. Keď začne tisíc ľudí spievať pesničku alebo keď cítiš, že sa ľudia bavia až takým spôsobom, ktorý človeku na pódiu doslova ježí chlpy a má pocit, že je schopný vyskočiť z kože len preto, aby sa ľudia zabávali ešte viac☺, obľúbenosť, spätná väzba fanúšikov – maily, správy, listy. Existujú teda atribúty viac-menej objektívne, a potom aj úplne subjektívne.

Jano: Moje dcéra je športovkyňa a tam existuje rozdiel medzi podmienkami, ktoré majú muži a ženy. Existuje takáto diskriminácia žien aj v hudbe? Zarábajú takí Žbirka alebo Nagy viac ako Zuzka Smatanová alebo Jana Kirschnerová?

Palo: Nemyslím si, ženy sú v rámci odmeňovania na tom inak, ako muži. To, čo reálne vplýva na výšku ceny, sú skôr veci ako obľúbenosť interpreta, dopyt od organizátorov, schopnosť zaujať publikum, schopnosť ponúknuť program, ktorý strhne aj ľudí, ktorí nie sú primárne nastavení na konkrétneho interpreta, “hitovosť” prejavu, charizma. Je samozrejmé, že interpreti, ktorí majú väčšiu fanúšikovskú základňu a viac hitov, a to často aj vzhľadom na dĺžku ich pôsobenia na scéne, majú vyššie honoráre, ale, nie je to na základe pohlavia, ale, vyššie spomínaných atribútov. Preto môže /a vlastne správne aj musí/ pýtať a aj dostávať Žbirka alebo Nagy viac, ako Smatanová alebo Kirschnerová. Osobne si ale myslím, že ženy to majú oveľa ťažšie a svoje miesto tvrdšie vydreté a zaslúžené, ako muži v hudbe. Vidím to v dvoch rovinách – musia veľmi tvrdo pracovať v jednoznačne mužskom svete a neustále dokazovať, že sú rovnako dobré /90% hudobníkov v pop music sú muži/ a nikto neberie nejaký špeciálny zreteľ na ich ženskosť. V druhom rade musia viac bojovať o fanúšikov ako muži. Jednoduchý príklad – možno až 70% publika tvoria dievčatá a ženy, reagujú emotívne, doslova milujú svoje idoly – mužských interpretov, a ženám interprétkam logicky zostáva najmä mužské publikum, ktorého je výrazne menej a výrazne menej emočne sa aj prejavuje. Preto ženský interpret má oveľa ťažšiu úlohu zaujať aj ženské publikum ako muž. Neviem to podložiť ničím racionálnym, nie som psychológ, je to len moja dlhoročná skúsenosť. A samotném ženy sú k iným ženám kritickejšie ako k mužom..

Zuzana: Ja si tiež myslím, že ženy to majú v hudbe ťažšie pre Palom spomínané dôvody, ale aj všeobecne, ako známe tváre. Mužom sa oveľa rýchlejšie odpustia akékoľvek škandály, alebo omyly, žena tak príde o istú dôstojnosť v očiach verejnosti a “žehliť” si to jej zaberie oveľa viac úsilia, aby ju vnímali opäť rovnako.

Jano:  Zuzka Smatanová patrí už dlho k absolútnej špičke v slovenskej hudbe. Čo všetko je preto potrebné urobiť? Ako vyzerá vaša práca? Niektorí ľudia si možno myslia, že spevák spí do obeda a občas urobí nejaký koncert, muzikanti popíjajú v baroch a chodia vám na účy peniaze z pesničiek, ktoré sa hrajú v rádiu alebo na internete. Ako to vlastne funguje? Koľko koncertov urobí taká skupina za rok? Čo to všetko obnáša – skladanie, cvičenie, cestovanie? Koľko trvá zloženie a nahratie pesničky? Nesmej sa, ja som zo sveta firiem, kde sú na všetko normy a štandardy. Skús popísať ako je to u vás?

Palo: Výborná otázka, vôbec sa nesmejem, pýtaš sa presne tak, ako by sa mali pýtať “hudobní” publicisti, ale, žial, nepýtajú sa, pre nich je naša práca naozaj iba o nejakej ľahkej ceste, náhode, ľahkom živote a neprestajnom žúre☺ Moja bežná práca vyzerá asi tak, že cez týžden, spravidla v pondelok až štvrtok fungujem ako normálny riadiaci pracovník, odpisujem na maily, telefonujem, mávam stretnutia, jednania, plánujem, a zároveň smerujem svoju energiu k víkendu, kedy chodievame hrávať. Spravidla sú to štvrtky, piatky, soboty, nedele, ale, nezriedka hrávame aj napríklad v utorok, alebo stredu. Hranie ako basista a zároveň manažér vnímam ako niečo, čo dostávam ako odmenu za bežnú “kancelársku” prácu☺. Fungujem stále vo viacerých rovinich súčasne. Uzatváram odohraté akcie, dohliadam na úhrady faktúr, riešim spätnú väzbu od objednávateľov, uaztváram mesačné účtovníctvo, vyplácam našich hudobníkov, technikov, dodávateľov. Zároveň sa zameriavam na najbližsie akcie, ktoré nás čakajú v horizonte najbližších týždňov, uzatváram zmluvy s objednávateľmi, konzultujem naše technické požiadavky, aby nás potom na akciách nič nezaskočilo a všetko, čo má byť dodané a nachystané, naozaj tak aj bolo, a najmä v dostatočnej kvalite.

Chystám logistiku a konzultujem ju s našimi hudobníkmi a technikmi /nakládka dodávky v sklade, časové rámce – odchod zo skladu, a tiež kde, koho, a kedy naložiť, vyzdvihnúť cestou na koncert/, je nás 9, pričom traja bývame v okolí Bratislavy, traja v Bratislave, jeden vo Zvolene, jeden v Prešove, a jeden na Kysuciach. Snažíme sa aj cesty plánovať maximálne zodpovedne, a asi sa nám to aj darí, z približne 1700 odohratých akcií sme meškali jeden raz..Plánovanie a buking – v priebehu celého roka sa mi ozývaju organizátori, objednávatelia, agentúry, a rezervujú termíny, a ja sa zasa ozývam im, podľa toho, na akých akciách by sme radi daľší rok hrali. Z desiatich rezervácií je cca tretina aj naozaj realizovabých akcií, samozrejme, ku všetkým ale pristupujem rovnako už v rámci komunikácie, rezervácie. Prejdem si s tými ľuďmi vždy všetko – technické podmienky, honoráre, časy skúšok, vystúpenia, ubytovanie, špeciáne požiadavky, bez ohladu na to, či sa nakoniec akcia potvrdí alebo nie. Tá práca vlastne nikdy nekončí, pretože, napríklad v tychto chvíľach, kedy ukončujeme podarenú letnú sezónu, ja uzatváram buking vianočných večierkov a januárových plesov, zároveň začínam napíňať letnú sezńu 2016, a plánujem a hľadám partnerov pre jarné turné 2016. Bežný PR – komunikácia s médiami, ktoré potrebujú článok, rozhovor, zdravice pre rádiá, účasti na živých vysielaniach a podobne.

Rádiomanažment – ročne vypúšťame do éteru 1-2 single. Znamená to osloviť skoro všetky rádiá, predrokovať ich záujem o pieseň, pieseň im doručiť, dohovoriť prípadné rozhovory k piesni, alebo aj živé odohranie piesne v rádiu. Spravidla si na PR k singlu vzhľadom na množstvo mediálnych výstupov v krátkom časovom úseku /4-6 týždňov/ prizývame na pomoc aj komerčnú PR agentúru. Každá pieseň má svoj vlastný príbeh vzniku, ale, sú to rádovo mesiace, dtto pri nahrávaní, je to proces, ktorý trvá niekoľko týždňov. Čo sa týka koncertov, mali sme aj rok, kedy ich bolo 169, ale, bolo to naozaj na hranici zvládnuteľnosti, v súčasnosti býva ročne cca 60-70 hraní.

Čo sa týka peňazí za hranosť piesní, teda tantiém, sú to peniaze, ktoré SOZA vyberá pre autorov, a keďže v súčasnosti sa v SR hrá približne 8% domácej tvorby, iba 8% z vybratých peňazí sa k autorom aj reálne dostane, dnes sú to teda, naozaj zanedbateľné peniaze, o tom, že by to bolo o živobytí nemôže byť ani reči☺

Odpoviem na Tvoju otázku teda takto: bolo by asi nezvládnuteľné, ak by sme po nociach popíjali a cez deň vyspávali, aby sme stihli a zvládli pracovať, cestovať, a podávať výkony na koncertoch. Fyzicky by sme to asi nezvládli☺.

Zuzana: Ja rozhodne nežijem bohémsky život muzikanta 🙂 Každý, kto ma naozaj dobre pozná vie, že som cieľavedomý, zodpovedný človek a svoju prácu robím s absolútnym nasadením. Od svojich pätnástich si píšem svoje vlastné pesničky, texty aj hudbu, takže sa dá povedať, že na tom, čo som dosiahla, pracujem už veľmi dlho, ale nie s víziou preraziť, zbohatnúť, byť “hviezda”, ale hlavne preto, že ma to naozaj, zo srdca baví.

Podriadila som tomu celý svoj život a aj aktivity. Vnímam to tak, že celých dvanásť rokov, čo som na scéne, som sa vlastne nikdy nezastavila. Vždy som skladala pesničky, nahrávala albumy, hrala festivaly, bola niekoľkokrát na turné, dávala rozhovory, prešla si všetky televízie a rádiá. Znie to rozprávkovo, ale je za tým naozaj drina. Život muzikanta, toho profesionálneho, by mal byť o sebadisciplíne a zodpovednosti voči tomu, čo robí, voči spoluhráčom, ale najmä voči fanúšikom. Ten, ktorý sa začne flákať a prestane byť zodpovedný, určite sa to odrazí na jeho kariére.

Jano: Ako definujete svojich zákazníkov a hodnotu pre nich? Kto je vaša cieľová skupina a čím ju oslovujete?

Palo: Naši “zákazníci” sú všetci ľudia, ktorí počúvajú našu hudbu a chodia na koncerty, ale aj tí, ktorí nás objavia prostredníctvom piesne v rádiu, alebo rozhovoru v nejakom médiu, a majú pocit, že hovoríme a spievame niečo, čo sa im páči, čo ich oslovuje.

Pretavené do reality to znamená poslucháčov od 10 do 60 rokov, návštevníkov letných festivalov, mestá a obce organizujúce mestské a obecné slávnosti, firmy a privátni objednávatelia na firemé večierky a oslavy.

Samozrejme, najdôležitejší sú tí, ktorí si kúpia lístok na koncert a prídu si na dve hodiny zaspievať svoje obľúbené pesničky.

Myslím, že ich môžeme osloviť jedine Zuzaninými piesňami, jej prejavom – charizmou, a naším spoločným profesionálnym prístupom. Fungujeme trinástu sezónu, bez mediálnych káuz, bez bulváru, iba na základe piesní a hudby. Aktuálne je naša pieseň “V dobrom aj v zlom” už sedem týždňov najhranejšou slovenskou piesňou. Za dvanásť rokov bolo v top 10 dokopy 18 našich pesničiek…

Jano: Zuzka, Ty pôsobiš veľmi ticho, skromne a krehko. Nespôsobuje Ti neustály kontakt s publikom, fanúšikmi a pozornosťou médii nejakú únavu alebo vyčerpanie?

Zuzana: Rokmi som sa naučila šetriť si svoju energiu pre seba a čerpať ju z pozitívnych vecí, ktorými sa obklopujem. V začiatkoch som bola naozaj ako vyplašená srnka, ktorá netušila, čo sa to okolo nej deje. Vhupla som do sveta hudby, médií, pozornosti ľudí, bol to veľký tlak na psychiku, ale potom som veľmi rýchlo pochopila, že sa musím držať svojho vlastného názoru, pocitov, vnútorného hlasu, ktorý mi vždy poradil, kam sa vyberiem, čo prijímem, čo ma posunie, čo mi nedá nič. Dnes mám už voči médiám “hrošiu kožu”, pozornosť fanúšikov ma vždy teší, no stále sa musím vrátiť to toho svojho “úkrytu”, kde nie som tomu všetkéhu na dosah a byť len tým obyčajným človekom, ktorý vie, kde má svoj stred.

Jano: Existuje aj medzi hudobníkmi niečo také ako konkurenčný boj medzi firmami? Počet poslucháčov je rovnaký, aparatúra možno dostupnejšia ako kedysi a zdá sa mi, že počet hudobníkov pribúda. Dano Hevier kedysi napísal poviedku o čitateľovi, ktorý si našiel svojho spisovateľa a v telefóne mu vysvetľuje, že počet čitateľov a spisovateľov je 1:1 a on je ten jeho. Už netreba písať knihy a spisovateľ môže príbehy “svojmu” čitateľovi svoje príbehy rozprávať.

Palo: Neviem, neriešim to. My sa staráme o seba, a vždy, keď mám pocit, že niečo nefunguje, ako by som chcel, si skôr kladiem otázku, či som naozaj urobil všetko, čo som mal, a či som to urobil dobre. Či sme naozaj urobili to najlepšie, čo sme v tej chvíli vedeli a mohli. Skôr mám skúsenosť, že si vieme navzájom pomôcť, ak treba. Bežné je, že ak, napríklad, niekto z našich kolegov ochorie a nemôže spievať, tak sa snažíme objednávateľovi dať satisfakciu aspoň tým,že za seba hľadáme náhradu, a ešte sa mi nestalo, že by to niekto za nás nezobral, alebo my za niekoho. Bežné je, že si na festivale, keď sa niekto ponáhľa, alebo nestíha, vzájomne, medzi kapelami požičiame nástrojovú aparatúru.. Bezplatne.

Jano: Nedávno sme spolu hovorili o novom projekte pre rok 2016 – komorné koncerty v spolupráci so slávnym slovenským harfistom. Môžeš mi o tom povedať niečo viac?

Palo: Veľmi radi by sme s našou kapelou prešli Slovenskom a odohrali aspoň 10 koncertov v komornejších priestoroch, ako bežne hrávame, a trošku potichšie a intímnejšie zahrali prierez našou tvorbou, teda aj piesne pomalé a citlivé, ktoré sa nehodí bežne hrať na “veľkých” koncertoch. A chceli by sme si k tomu prizvať aj nášho kamaráta Michala Matejčíka, špičkového slovenského harfistu, ktorý hral po celom svete, žije vo Viedni, a napríklad dve sezóny hral na svetovom turné S Georgeom Michaelom! Je to výnimočný muzikant a zároveň veľmi milý a skromný človek. Napriek svojej úspešnosti.

Jano: Všade prenikajú počítače. Čo dnes v hudbe znamená talent, kreativita a ľudská emócia a čo digitálna technika? Čo sa zmenilo oproti časom, keď sa robila hudba bez počítačov?

Palo: Vyzeralo to, že všetko, ale, ukazuje sa, že sa nezmenilo vôbec nič☺ Dnes sa ukazuje, veľmi silno, že bez talentu, emócie, kumštu, oddanosti a sebazaprenia, sa dobrá pieseň urobiť nedá. Atribúty teda ostali rovnaké ako kedysi. Áno, technika pomáha, ale, môže narábať iba s tým, čo do nej vložíte, sama to urobiť nevie, skôr človeka domotá☺

Zuzana: Počítač je v mojom prípade iba pomôcka na to, aby som zaznamenala nápad, ktorý si hrám na klavíri, alebo na gitare. Robím si takto demá pesničiek už pomerne dlho a výrazne ma to posunulo v tvorivosti. Viem sa pri tom celé dni zabaviť, ale rozhodne počítač nevyužívam na to, aby za mňa vymyslel pesničku. Vždy vychádzam z naozajstného nástroja (gitara, klavír), z melódie a z textu. Pre mňa je pesnička pesničkou vtedy, keď sa dá na niečom zahrať a niečo si z nej môžem zaspievať, hoci len melódiu. A nakoniec, keď má nápad, to je jej bonus, to sa ale stane iba kreativitou človeka.

promo 13

Jano: Priznám sa, že všetci na mňa pôsobíte tak slušne, skromne, rozumne – teda dosť ináč, ako si človek predstavuje bohémov z oblasti hudby. Je to tvrdá práca? Existuje aj vo vašom biznise niečo také ako “nepoctivé” podnikanie, korupcia, podvody?

Palo: Snažíme sa ostať pri zemi, snažíme sa robiť čo najlepšie, a snažíme sa stále mať z hudby v prvom rade radosť a trošku sa aj hrať, veď hudba musí byť aj o hraní sa. Ak by nás to nebavilo, veľmi skoro by nás obyčajní ľudia odhalili. Ale, je to, ako vo všetkom, čo chce človek robiť na špičkovej úrovni a poctivo, vtedy je to vždy aj o drine. A je jedno v akom povolaní, ak chcete napredovať, musíte pracovať a hýbať sa dalej. Čo sa týka nepoctivosti, viem o tom, že niekedy sa “podliezajú” ceny, stáva sa, že niekto na svoju akciu použije meno a podobizeň Zuzany Smatanovej, a pritom ani netušíme, že by sme tam mali hrať, a sú rôzne šumy o všelijakých dohodách a kamarátšoftoch aj smerom k reklamným parterom. My to takto nerobíme, snažíme sa robiť veci poctivo, vlastnými silami, ide to síce ťažšie a niekedy aj pomalšie, ale, zatial sa nám to vracia, a hádam nám to aj dlhšie vydrží.

Jano: Zuzka, Pali – o čom snívate? Peťo Sagan nedávno hovoril, že by sme sa mali meniť a viac žiť ako sa hnať za zbytočnými vecami. Ako sa vy dvaja pozeráte na život okolo? Čo sa vám zdá dobré a zlé?

Palo: Ja snívam o tom, že by som viac hral a menej energie strácal privorganizovaní a hľadaní zdrojov, partnerov. Veľmi by ma tešilo, ak by ľudia, ktorí niečo dokázali v biznise, chápali, že je dobré a možno aj potrebné podporiť aj vlastných rodákov, ktorí, v nie najpriaznivejších podmienkach, vytvárajú tvorivou prácou hodnoty, prinášajú ľuďom radosť, a zároveň zostávajú morálnymi ľuďmi. A potom by som vedel a chcel viac času stráviť odstrihnutý od telefónu a internetu, v horách, s rodinou a knihami. Dobré sa mi zdá, že ľudia, napriek všetkému a ťažkému, stále zostávajú ľuďmi. Za zlé považujem to, ako málo reálnych zážitkov, situácií, emócií, zažívame so svojimi najbližšími, s priateľmi a ako málo sa smejeme. To by som chcel trošku zmeniť☺

Zuzana: Vnímam to podobne ako Palo. Doba sa stále mení, ale hodnoty človeka by sa meniť nemali. Takže snívam o tom, aby pretrvávala v ľuďoch úcta voči sebe samým, k iným, k akejkoľvek práci, ktorú robíme, aby sme sa vedeli tešiť aj z malých vecí, nemať zlosť, nezávidieť… Maľujem si krásny a ideálny svet, ale prajem si to…

Ďakujem vám obom za rozhovor a prajem vám splnenie všetkých snov, plánov a ďalšie krásne pesničky. Jano Košturiak

_DSC5266-2