S Bernardom Mišovičom, SJ o podnikaní a spiritualite

Pripravujeme s jezuitom Bernardom na jeseň semináre pre podnikateľov, kde budeme čerpať uz Ignaciánskej spirituality.

Bernard Mišovič, SJ maturoval v 1973 a promoval za geofyzika v 1978 na prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Emigroval do Británie v 1981. V rokoch 1982-88 absolvoval filozofické a teologické štúdia na Lateránskej a na Gregorovej univerzite v Ríme. Medzitým v rokoch 1985-7 absolvoval noviciát v Spoločnosti Ježišovej v Janove. Svoje štúdia ukončil licenciátom na Pápežskej teologickej fakulte v Neapoli v odbore sociálnej morálky. Po návrate na Slovensko v r. 1991 bol vysvätený za kňaza a tri roky pôsobil v Trnave a Bratislave v pastorácii a ako lektor etiky a etickej výchovy na rôznych fakultách. V rokoch 1994-99 bol v Pastorácii slovenskej emigrácie v okolí Toronta, v Mississauge, Ont. Po návrate vykonal tretiu probáciu v Prešove a prebral zodpovednosť štatutára za Jezuitských dobrovoľníkov. Od 2000 bol riaditeľom centra Spirituality v Ivanke, prednášal na Teologickej Fakulte TU, pôsobí ako ekleziálny asistent CVX (laických spoločenstiev kresťanského života) a zaoberá sa problematikou praktickej aplikácie ignaciánskej (jezuitskej) spirituality pre každodenný život.

Položil Bernardovi pár otázok:

Stretávam Ťa aj medzi manažérmi a podnikateľmi, občas spolu tiež diskutujeme na tieto témy, viem, že okrem duchovných a teologických kníh čítaš aj Stephena Coveyho alebo knihy o Toyote a manažmente. Prečo?

Jedným z prvých poslaní, ktoré som tu na Slovensku ako mladý kňaz dostal, bolo vyučovať rehoľníkov na našej teologickej fakulte etiku. Etika už sama o sebe je praktická, na život priamo aplikovateľná súčasť filozofie. Okrem základnej dialektiky poznania dobra a zla a rozhodovania sa medzi nimi, kladie aj otázku zmyslu ľudskej príčinlivosti a tvorivosti a tie už úzko súvisia s problematikou ekonómie dobra a zla. Konečne je dobré si uvedomiť, že mnohí myslitelia a učitelia etiky, ako Platón, Augustín, Tomáš Akvinský, ale aj Konfucius, Machiavelli, René Descartes, Adam Smith, John S. Mill, Thomas Maltus, John Locke, David Hume, Emanuel Kant boli zároveň aj zakladateľmi rôznych ekonomických teórií. Tak prečo potom nesiahnuť aj k dielam klasikov moderného lídersta a manažementu z dvadsiateho storočia ako Dalea Carneigiho, Petera Druckera, E.F. Schumachera, Stephena R. Coveyho, Jima Collinsa či Chrisa Lowneya a spätne ich myšlienky neprepojiť cez etiku na istý systém aplikovanej spirituality, ktorá by mohla pomáhať k integrácii nášho myslenia? Veď po Druhom vatikánskom koncile  dejiny zjavenia spásy nazývame tiež ekonómiou spásy – a to je už priamy súvis inšpirujúcej túžby Boha s ľudským úsilím o spoločné dobro ľudí.

Aké podnikateľské princípy si našiel v diele a odkaze Sv. Ignáca z Loyoly a ako ich prenášaš do dnešného života?

Časom som pochopil že vzťah medzi praktickou aplikovanou spiritualitou a etikou života je, ako hovorí môj priateľ Mike Maher SJ, profesor dejín z Gonzaga University v Spokain, pomerne priamy.

-Každé rozhodnutie je vlastne implementáciou hodnoty: väčšinu nášho času teda prežívame realizáciou dôsledkov naplnenia hodnoty, ktorú sme si zvolili. Tvorivo žijeme tým, že sa rozhodujeme ako implementovať hodnoty. 

Ignác Loyolský zložil Duchovné cvičenia – Exercície ako prostriedok pre ujasnenie si hodnôt,  pretože naše rozhodnutia plynú z etiky hodnôt, majú základ v hodnotách.  Aký je teda náš vzťah medzi hodnotami a skutočnosťou  zistíme z toho, ako robíme voľby pre implementáciu hodnôt.

Ku každej skutočnej hodnote vždy náleží  systém či štruktúra , ktorou jednotlivci, skupina alebo spoločnosť zavádzajú túto hodnotu do svojho života. (Napr. vážime si bezpečnosť: máme políciu; vážime si spravodlivosť, budujeme kvalitné súdnictvo…)  Spoločnosti majú tendenciu “inštitucionalizovať” hodnoty; teda tvoriť štruktúry tak, aby zabezpečovali implementáciu v spoločnosti. Ak chceme poznať pravú podstatu inštitúcie, skupiny, spoločenstva, skúmajme jej štruktúry a to, na čo sú vo svojej podstate zamerané. 

Kam podniky a organizácie vkladajú svoje T (Time, Treasure, Talent) tam sú ich skutočné hodnoty. Sytém či štruktúra pre implementáciu je úspešná, keď má nasledúce náležitosti:

- Keď je jej hodnota jasná

- Keď ľudia majú zdroje a prostriedky pre dosiahnutie tejto hodnoty

- Keď prebieha formácia ktorou jasne inštruujeme členov prečo je hodnota dôležitá a ako sme sa zhodli na jej dôležitosti: je to inštitucionálna kultúrna formácia.

- Keď talenty, zručnosti a kultúrno-spoločenské schopnosti jednotlivcov a celej skupiny sú použité a začlenené ako prostriedky pre dosiahnutie zvolenej hodnoty

- Keď výkon moci je zdieľaný, rotuje a viaceré typy riadenia v organizácii, podporujú dosahovanie príslušnej hodnoty.

- Keď ľudia čerpajú a majú osoh z hodnoty, pre ktorú sa stali členmi skupiny

Poznám ľudí, ktorí odsudzujú podnikanie a podnikateľov pre “nepoctivú honbu za peniazmi,” ale sami niekedy nerobia nič poriadne iba hľadajú chyby na druhých a kritizujú. Na druhej strane poznám veľa podnikateľov, ktorí podnikajú slušne, podľa princípov a nielen, že tvoria hodnoty pre tento svet, ale dobrým príkladom aj vedú svojich spolupracovníkov. Aký je tvoj názor na podnikanie a podnikateľov, ak podnikateľa definujeme ako toho, ktorý vytvára pozitívne hodnoty poctivým spôsobom?

Biblicky sa podnikateľ nazýva správcom, teda niekým schopným a nadaným, kto v mene a v intenciách majiteľa spravuje a zveľaďuje jeho majetok. Biblia uvádza príklady. Zlým správcom bol Adam – prišiel o raj, Kain, prišiel o zem z ktorej žil, Babylončania, prišli o mesto, pohodlie a bezpečnosť ktoré im poskytovalo. Dobrým správcom je Jozef Egyptský, ktorý zaviedol dvadsať percentú daň a tak zachránil obyvateľov krajiny, kráľ Dávid, ktorý zjednotil krajinu pri kulte jediného Boha, jeho syn mladý Šalamún, ktorý prosil o múdrosť dobrého správcovstva ľudu. V evanjeliách je o správe a správcoch napísaného veľa. Najvýstižnejšie je však podobenstvo o mínach (LK19,11-26) či talentoch (Mt 25,14-30). Problémom výkladu pre mnohých býva, že uvažujú len vonkajšie obvykle ľahko zrátateľné materiálne hodnoty a neuvažujú o vnútorných a medzi osobných, duševných dobrách, ktorými práve môžeme poskytovať mnohé dobro sebe a iným.

Nedávno sme spolu hovorili o vzťahoch človeka k Bohu, druhým ľuďom, veciam okolo i k sebe samému. Tento rámec vytvára dobrý fundament aj pre podnikateľa. Môžeš ho stručne vysvetliť?

Bez toho, aby sme to sami chceli, žijeme v prostrediach inštitucionalizovaného klamstva, ktorému sme sem-tam nevedome či podvedome aj uverili. Uverili sme, že my aj iní sme toľko hodní, koľko produkujeme, tvoríme navonok. Čo však deti, starí, chorí, postihnutí budú len predmetom diskusií o možných formách eutanázii? V čom spočíva skutočná hodnota ľudského života? Filozofia ponúka riešenia v podobe etiky hodnôt a snaží sa ich klasifikovať. Evanjeliová ponuka prináša krátke rozprávania zjavujúce podstatu hodnôt žitých v bežných každodenných vzťahoch. Môj predchodca, zakladateľ Centra spirituality v Ivanke pri Dunaji, profesor psychológie a spirituality z Insbrucku, Vladimír Šatura SJ tvrdil, že ako ľudia síce o všeličom vieme, ale tie základné veci sa musíme neustále učiť a pripomínať si ich. Preto si položil jednoduchú otázku: -Čo podstatné a základné učil Ježiš svojich učeníkov, na čo neustále kládol dôraz?-  Keď svoje poznatky po rokoch zhrnul, zistil, že to čo Ježiš neustále zdôrazňoval je správne preciťovanie a praktické prežívanie tých najzákladnejších životodarných vzťahov. Rozdelil ich do šiestich skupín prežívania vzťahov: k Bohu, k Ježišovi Kristovi, k ľuďom, že nie vonkajšok ale vnútro zjavuje človeka, že nie vonkajšie bohatstvo  ale prvá chudoba, teda závislosť od pôvodcu, a práca pre spoločné dobro vytvára skutočné hodnoty života.

Stretávam sa s mladými ľuďmi, ktorí nevidia pred sebou perspektívu, sú negatívne naladení, majú pocit, že sú obete a  často pasívne očakávajú pomoc zvonka. Ty si prekonal hranicu 60 rokov, prešiel a zakúsil si kus sveta a prečítal množstvo múdrych kníh. Máš nejaké východiská pre to, aby človek prežil hodnotný život, tak, aby si na jeho konci mohol spokojne povedať: “bol to pekný život a mal zmysel?”

Nejako som k tomu „bol“ ešte nedospel. Staré jazyky majú pre život obvykle vyjadrenie priebehového času: bol, je a nastáva. Jeho obsahom je tvorivé napätie, nepokoj, ustavičná túžba a hľadanie zmyslu v dialógu s jeho darcom, pôvodcom a zavŕšiteľom.

Ľudia nadávajú na školy a vzdelávací systém, predajne kníh sú plné odporúčaní pre šťastný a úspešný život, čo sú podľa Teba veci, ktoré by mali ľudia študovať a osvojovať si ako životné postoje a návyky, aby v dnešnom svete nestratili orientáciu a smer?

Študovať a poznávať treba. Treba však aj nájsť spôsob, ako zmysluplne triediť nadobudnuté informácie a poznatky, aby nás nielen nezahltili, ale aby sa premieňali na múdrosť života. Asi pred rokom vyšla zaujímavá publikácia, rozhovor dvoch bývalých trapistov  Karla Satoriho s Marekom Orko Váchom s názvom   Život je sacra zajímavej   o tom, ako nájsť a dať životu krásu, chuť, nadšenie, zápal… Hovoria o tom ako, s akou pozornosťou, vnímavosťou, kontemplatívnym nasadením  treba čítať knihu života, knihu prírody, ako treba prebývať vo vlastnom vnútri a v pohode diskutovať so svojím Bohom. Je to niečo takého, ako keď Miro Saniga po úvodnom rozprávaní povie: -Poďte sa na to pozrieť, ukážem vám to.-  Ignác to zhrnul svojím praktickým, krátkym: -Veľa poznatkov nenasycuje, iba gustar y sentir vychutnávať a preciťovať nasycuje dušu.- Preto kontemplatívne kláštory každého druhu vždy prežijú. Tento druh obety a služby indikujúcej cestu k pravej múdrosti života bude pre zdravý život ľudstva vždy nevyhnutný.

Mladí ľudia, ale nielen oni, vidím to niekedy aj na sebe, odmietajú poúčanie, moralizovanie, zastrašovanie a hľadajú skôr pozitívnu energiu a inšpiráciu. Práve preto sa mi zdá, že prežívame akúsi krízu prirodzených autorít v spoločnosti, skutočných lídrov alebo vzorov. Ako to vidíš Ty?

Asi je to v ľudskej prirodzenosti túžiť po nejakom a hľadať nejakého spasiteľa, od Prométea cez Supermanov a jeho bájne podoby až po všelijaké ideologické spáso-sľubné kreatúry všetkých čias. Oproti nim všetkým  stojí jediná skutočná postava Mesiáša, ktorý síce kladie priam heroické požiadavky, ale ako jediný Boho-človek dáva a garantuje plnosť života. On je archetypom každej skutočnej autority. Nehovorí -choď a urob!- Ale sa nežne prihovára zvnútra: -Poď, urobíme a budeš žiť.-

Veľa ľudí je vystrašených a znechutených z toho, čo vidia okolo seba (korupcia, podvody, zločiny, vojny) a počúvajú v médiách. Mnohí majú chronický strach budúcnosť seba, svojich blízkych, často rozprávajú o tom, že všetko sa vyvíja k horšiemu. Strach ich niekedy až paralyzuje v tom, aby podnikali so sebou, boli proaktívni, založili si rodinu, mali deti a vychovávali ich a pod. Na jednej strane je táto opatrnosť a strach možno prejavom určitej zodpovednosti, na druhej strane v tom vidím aj nedostatok viery. Čo si o tom myslíš Ty?

Strach má dve funkcie – primárnu, ktorá v nás mobilizuje sily k obrane, tá druhá je deštruktívna. Miesto odpovede len odkaz na priamu paradigmu. Hneď na počiatku 13. Kapitoly Lukášovho evanjelia sa hovorí o tom, ako v čase keď v Jeruzaleme padla veža v Siloe a zabila tam osemnástich, prišli za Ježišom ľudia so správou, že miestodržiteľ rímskej okupačnej správy dal pozabíjať nejakých galilejských rebelov. Ježiš odpovedá sucho a pragmaticky. – Myslíte si, že tí mŕtvi boli horší ľudia ako iní? Nie, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.- Praktickosť tejto odpovede je v otázke ktorú kladie. Čo je to vlastne život? Kto mi ho dáva a garantuje? Je život neustálym umieraním v strachu, alebo je obetou z lásky?

Ak by som sa Ťa spýtal ako jezuitu, ktorého spolubratia majú dlhú históriu spojenú s výbornými školami a  podnikaním v misiách a aj v mnohých praktických oboroch vedy hospodárstva a kultúry, majú svojho človeka na čele Katolíckej Cirkvi,  ako vidíš Ty našu prítomnosť a cestu do budúcnosti?

Ústredná myšlienka Ignácovej duchovnej cesty je pomerne jasná a jednoduchá: Keď mal rytier a bojovník Ignác, tridsať a bol ťažko zranený, ležal ako rekonvalescent na hrade v Loyole a len tak tak ušiel hrobárovi z lopaty. Vtedy si začal v úvahách uvedomovať, že Boh ho nepobáda k tomu aby ušiel a stiahol sa zo sveta, ale aby sa v ňom angažoval, že ho nevolá ku konšpiratívnej podozrievavosti ale k dôvere, nie k tomu, aby opustil život, ale aby s láskou objal všetko čo tvorí ľudský život. Postupne si uvedomoval, že všetko čo Boh koná prichádza ako pomáhajúca prítomnosť; naopak, všetko čo od Boha nepochádza sa stáva deštruktívnou prítomnosťou. Takže, keď ideme od lásky a života, tam niet Boha, ak naopak sa hýbeme k láske a k životu tam už Boh je – a Ignác to nazýva rozlišovaním duchov. Vzalo mu to roky vnímaveho pozorovania a rozlišovania, kým prišiel na to, čo ľuďom najviac pomáha:

-Ľudia najviac potrebujú poznať, že ich Boh miluje a preto im to treba neustále ohlasovať.

-Ľudia sa potrebujú naučiť, ako môže láska aktívne vstúpiť do ich života, ako základný spôsob byť naozaj ľudskými.

-Ľudia na to, aby mohli byť sami sebou, majú potrebu zmierenia, lebo ich trápi všeličo, čo vo vťahoch s druhými i vo vlastnom živote zbabrali.

-Ľudia potrebujú byť vzdelávaní, ale myslí sa tým vzdelávanie, formácia mysle a srdca – a Ignác to nazýva službou slova: vyučovanie, kázanie, konverzácie, duchovné sprevádzanie a poradenstvo.

To ignaciánske, k čomu jezuiti pozývame je základná ľudská skúsenosť pomoci druhým. V tom jednoducho je budúcnosť, bez ohľadu na to, či súčasnosť nazývame krízou, recesiou či vojenským stavom.  Je to celkom prehľadne čitateľné v slovách a činoch pápeža Františka. Nielen, že prešiel jezuitskou formáciou, ale ku ignaciánskej spiritualite aj aktívne formoval mnohých, jeho zasadzovanie sa za chudobných a rozličnými formami násilia postihnutých nie je póza. On dôverne poznal realitu diktatúr Južnej Ameriky a priľnul k pozitívnym prínosom teológie oslobodenia. A pre zaujímavosť, keď sa už osedemdesiat ročného Gustava Gutiereza, OP, jedného z otcov teológie oslobodenia pýtali,  čo je v súčasnosti pokračovaním teológie oslobodenia, pokojne odpovedal: – ignaciánska spiritualita.

Tu je článok Bernarda o jeho skúmaní Toyoty:

Čo majú spoločné Toyota a Loyola

Odborníci, jazykovedci tvrdia, že najbližšou rečou k baskyčtine je japončina. V mentalite týchto dvoch etník je tiež čosi zaujímavo spoločné. Skúsme si to ukázať na dvoch ich veľmi typických predstaviteľoch.

=Prvým je Japonec, už 45 rokov zamestnanec a riaditeľ známej automobilky Toyota, Katsuaki Watanabe, ktorý prebral a neustále ďalej aplikuje a rozvíja známy tvorivý ekonomický systém Toyota Way. Tento je postavený na dvoch základných činiteľoch, ktoré vedú k úspechu: rešpekt voči ľuďom a neustále zlepšovanie a evolučné inovácie. Pod ľuďmi má na mysli zákazníkov, zamestnancov a dodávateľov, ktorých sa snažia porozumieť, rešpektovať ich, podieľať sa s nimi na zodpovednosti a vytvárať s nimi vzťahy vzájomnej dôvery ako aj systematickú starostlivosť o osobnostný a odborný rast zamestnancov. Neustále zlepšovanie spočíva vo formulovaní dlhodobej vízie, v spájaní výziev k odvahe a tvorivosti pre uskutočňovanie snov a v základnej životnej filozofii neustáleho zlepšovania podnikateľských procesov s úsilím o rozvojové inovácie.

„Neviem koľko to potrvá kým Toyota príde s autom snov. Chceme aby to bolo tak skoro, ako je to len možné. V mojej vízii budúcnosti sú štyri kľúčové momenty na ktorých naši ľudia pracujú: životné prostredie, energie, bezpečnosť, komfort a vzbudzovanie emócií.“ – hovorí Watanabe.

=Druhým je Bask z podnikateľskej šľachtickej rodiny zo začiatku novoveku, Ignác Loyolský, pred 460 rokmi charizmatický zakladateľ dodnes relatívne úspešne fungujúcej Spoločnosti Ježišovej. Tento úspech tiež stojí na dvoch základných princípoch Ignácovej dynamickej spirituality: magis (viac, lepšie) a cura personalis (rešpekt a osobná starostlivosť o jednotlivca).

Ignác to vyjadruje používaním komparatívu: všetko, o čom sa má spraviť rozhodnutie má byť na väčšiu česť a slávu Božiu -Ad Majorem Dei Gloriam. Slovo más – magis, v nás spôsobuje, že túžime a volíme si len to, čo nás lepšie, viac, plnšie privádza k cieľu, pre ktorý sme povolaní k bytiu. Ignác vsúva do vzťahu k Bohu celú sériu určitých napätí, ktoré nám nedovoľujú uspokojiť sa s tým, čo sa už dosiahlo a tam sa zastaviť preto, aby v nás udržal duchovnú bdelosť a apoštolský dynamizmus v zmysle magis. Na základe týchto napätí, sme pozvaní spraviť viac, alebo skôr: nechať Boha konať viac v nás a s spolu s nami. Toto zámerné napätie môžeme vnímať medzi nadšením sa za všeobecnosť a univerzalitu pre celý svet, keďže pre Ignáca „čím univerzálnejšie je dobro, tým viac je Božské“ a zameraním vlastnej služby pre dobro partikulárne a osobitné.

Ku všetkým týmto napätiam Ignaciánskej charizmy, ktoré nás posúvajú smerom k magis, patrí takisto aj subjekt tohto prežívania a tým je cura personalis ( rešpekt a starostlivosť o jednotlivca). To je aj charakteristika duchovného sprevádzania a tvorí podstatný prvok v jezuitskej formácii, v školstve a vo všetkom čo jezuiti dodnes robia a organizujú.

Napätie, ktoré sa skrýva v starostlivosti o jednotlivca, možno opísať nasledovným spôsobom: na svojej ceste za Bohom Ignác zakúsil, že jednotlivec potrebuje starostlivosť, že potrebuje na ceste spoločníka, že v duchovnom „dobrodružstve“ sa Duch Boží prejavuje vždy celkom osobne a to práve rešpektom a starostlivosťou o jednotlivca. Samozrejme bolo potrebné vyjasniť vzťah starostlivosti medzi Ignácom a osobou exercitanta. Namiesto vypracovania vyčerpávajúcej štúdie o tomto vzťahu, sa Ignác uspokojil s pár poznámkami, ktoré upriamujú našu pozornosť na zásadné body. Na začiatku Ignác trvá na osobnom charaktere starostlivosti o jednotlivca. Daný vzťah, ktorý tu prebieha sa nechápe na báze: duchovný sprevádzajúci – exercitant, ani animátor – exercitant. Osobná starostlivosť je vyjadrená v ľudských činoch dávania a prijímania, je to čin odovzdávania a následne aj prijatia. Medzi tým, kto duchovné cvičenia dáva a tým, ktorý ich prijíma sa na základe rešpektu vytvára vzájomný vzťah.

Preto ten, kto exercície dáva je vyzývaný, aby sa dával bez toho, že by vytváral bariéry a aby sa vyhýbal nepodstatným povrchnostiam, pričom ten kto exercície prijíma je pozývaný, aby jednal a konal osobne, prijímal poskytované dary a nezostal spokojný len na povrchu pocitov a vnímaní, ale vnútorne túžil vychutnávať veci v hĺbkach svojej bytosti.

Hneď na začiatku duchovných cvičení má Ignác tú odvahu požadovať, aby sa exercitátor zriekol prílišnej vedy a vzdelanosti a každého nepotrebného preháňania vo svojom duchovnom sprevádzaní, aby exercitant tak mohol počas cvičení pracovať celkom osobne vzhľadom na svoje vlastné túžby a želania. Autorita exercitátora by mala pomáhať exercitantovi, aby sa sám stával autorom svojich duchovných cvičení, čo naznačuje aj etymológia latinského slovíčka autoritas. Obrátenie sa k druhému o pomoc, s veľkodušnosťou a  úplnou slobodou, znamená paradoxne aj spôsob ako si sám pomôcť. Paradoxne je to práve volanie o pomoc druhého, ktoré by nás malo viesť k tomu, aby sme boli sami tvorivo zodpovední za to, čo chceme a po čom túžime: zlepšenie, zharmonizovanie a zmysluplné zacielenie a riadenie svojho života.

Obdobne ako Watanabe má pre Toyotu víziu istého univerzálneho dobra pre ľudstvo: vytvoriť taký dopravný prostriedok, ktorý by bol ekologický, neznečisťoval by životné prostredie, konzumoval by minimum energie, bol by maximálne bezpečný a pritom komfortný a dokonca emocionálne príťažlivý pre potenciálneho zákazníka, tak aj Ignác Loyolský má víziu univerzálneho dobra, ktorú ponúka zdieľať s každým, kto sa zaujíma a chce zdieľať jeho spiritualitu, či už si potom vyberie cestu duchovného povolania, alebo sa rozhodne žiť ako laik. Jeho víziou je uskutočňovanie evanjeliového Božieho kráľovstva, večného, vesmírneho, kráľovstva pravdy a života, svätosti a milosti, spravodlivosti, lásky a pokoja, ktoré začína tam, kde sa človek slobodne a dobrovoľne stretá s Bohom v osobe vteleného Krista a rozhoduje sa stať sa jeho učeníkom a nasledovať ho. Túto ustavične novú víziu predkladá návrhom dvoch cvičení: vo volaní Krista kráľa a v meditácii o dvoch zástavách.

Je túžbou a cťou japonských inžinierov a technikov zdieľať, rozvíjať zlepšovať a tvorivo inovovať víziu Toyoty vo fabrike, ktorá zvonku vyzerá ako výrobňa áut, ale v skutočnosti je to vývojové laboratórium na zlepšovanie a inovovanie automobilového priemyslu, kam nechodia len pracovať, ale predovšetkým myslieť ako lepšie vyrábať lepšie autá.

Tým viac je túžbou a cťou jezuitu či každého, kto za svoju prijal Ignácovu spiritualitu, venovať čas a koncentrovať sily na každodennú reflexiu života, spytovaniu svedomia, kontemplácii Božieho slova, meditácii právd učenia Cirkvi, rozlišovaniu a rozhodovaniu sa pre správnu, kvalitnú spravodlivú láskyplnú službu Bohu v blížnych. Túžia stať sa riadiacimi v zmysle magis nečakajú až sa zlepšia podmienky, ale v podmienkach ktoré sú, robia zlepšenia. Hrdinsky idú za niečím väčším, čo presahuje len ich vlastné obmedzené záujmy, ukazujú odvahu, ušľachtilosť veľkodušnosť, idú za magis a sami sú pritom zameraní na cieľ, ktorý ich poľudšťuje a zbožšťuje.