Robím veci, ktoré ma bavia a ešte sa s tým chválim. Ale mnohí ľudia robia aj veci, ktoré im žiadne potešenie a radosť neprinášajú. Delegujem na druhých ľudí, vrátane mojej manželky, a som hrdý na to, aký som produktívny. Mám kalendár zaplnený prioritami a „veľkými kameňmi,“ ktoré sú dôležité hlavne pre mňa. Tvárim sa skromne, ale dobre mi robí, keď ma ľudia chvália. Občas niekomu možno aj pomôžem, len premýšľam, či je to pre dobrý pocit, alebo preto, že to ten druhý skutočne potrebuje. Snažím sa občas prosiť Boha, aby On riadil moje konanie, ale často si z neho robím adresáta svojich vlastných cieľov. Som sebec.

Viem, človek musí mať určitú dávku egoizmu, aby vôbec prežil. Gazda na farme alebo podnikateľ musí mať dobrú stravu a kondíciu, aby jeho firma a rodina mohli fungovať. Čovek bez asertivity, ktoré nevie povedať nie bude možno robiť iba otroka druhým. Nebude žiť svoj vlastný život, ale život niekoho druhého. Len si položme niekedy ruku na srdce, že mnohé veci, o ktorých rozprávame ako o našom obetovaní sa alebo ťažkej práci, nám v podstate robia veľmi dobre.

Človek rád kritizuje druhých, rozdeľuje úlohy a vytyčuje ciele – zo svojho pohľadu. Svoju lenivosť, pohodlnosť a nedostatok empatie, niekedy označujeme za zaneprázdnenosť a vyťaženosť.

Kde je hranica primeranej miery sebectva, kde si človek nachádza čas na seba a svoje priority a kde už začína bezohľadnosť?

Na ceste vás autom vytlačia blázni, ktorí chcú na váš úkor ušetriť niekoľko sekúnd. Videl som ukážky z výpredaja v obchodnom dome, kde sa išli ľudia pozabíjať, len aby sa predbehli pri kúpe zlacneného tovaru. Na poradách šéfovia uvádzajú niekedy pozitívne vety slovíčkom „ja“ a kritické slovíčkom „vy.“ Nedávno som bol v kostolíku v Martine na prvom svätom prijímaní svojho krsňaťa. Tesne pred začiatkom omše prišla „rodinka úžasných,“ postavila sa pred sediacich rodičov a starých rodičov a zatienila im výhľad. Ani po upozorneniach sa nepostavili bokom. Ruky vo vreckách, žuvačky v ústach a sebecké správanie.

Snažím sa niekedy pochopiť príčiny konfliktov medzi ľuďmi. Väčšinou je to príliš veľký egoizmus. Boháči si platia figúrky v politike. U nás im umožňujú okrádať druhých, sú však aj mocnejšie krajiny, ktoré kvôli obchodom a bohatstvu prepadávajú cudzie krajiny a vedú vojny. Vidím, ako sa pre moc a peniaze mnohí ľudia neštítia klamstva, podvodov a derú sa do funkcii vo firmách, športových organizáciách alebo v politike. Na univerzitách organizujú puče v senátoch, ktoré často vynesú do vysokých pozícii ľudí bez charakteru aj odbornosti. V niektorých medzinárodných firmách si manažéri odlievajú peniaze alebo vyberajú „licencie“ za výber dodávateľov. Lekár, ktorý sa vozí na luxusnom aute, zoberie úplatok od nemocného? Prečo to robia?

Mnohí ľudia rozprávajú o tom, aký je svet nespravodlivý a ako ich iní ľudia zraňujú. A pritom sa zraňujú sami – svojim veľkým egom a nedostatkom pokory. Už nechceme slúžiť, chceme vládnuť – ani nie tak sebe, ako druhým. Nechceme sa prispôsobiť iným ľuďom, ale chceme, aby bol svet podľa nás. Zabudli sme ďakovať Bohu, ale neustále niečo od Neho žiadame. Chceme od partnera, aby bol presne podľa našich predstáv, ale my sa mu prispôsobiť nevieme. Bezohľadne sa ženieme za vecami, ktoré nepotrebujeme, predbiehame sa a tlačíme sa kam nepatríme. Chceme všetko a hneď. A smejeme sa pokorným, ktorí slúžia. Pre naše široké lakte však neprejdeme uchom ihly.

Alexander Sergejevič Puškin povedal: Ktorýsi lord, známy leňoch, parodoval pre svojho syna známe príslovie: „Nerob sám, čo za teba môže urobiť iný“. Známy egoista k tomu dodal: „Nerob nikdy pre druhého, čo môžeš urobiť pre seba“.

Úprimne priznávam – aj ja som sebec, ako väčšina chlapov. Rozdiel medzi malým chlapcom a dospelým chlapom je vraj v tom, že ten dospelý má drahšie hračky. Chcem s tým niečo robiť, ale často sa mi nedarí. Možno aj preto, že mám pri sebe ženu, ktorá všetko urobí za mňa. Chlapi to volajú, žena, ktorá vytvára zázemie…

0