Nie som Karolko

Predstavte si, že by niekto napísal hanlivý článok o vašej matke alebo otcovi, alebo by vašich starých rodičov nakreslil na vulgárnom obrázku. Vás by to ranilo a on by vám tvrdil, že bojuje za slobodu slova. Nechápem, čo má spoločné urážanie a ponižovanie ľudí, ich viery a citov, so slobodou. Sloboda jedného človeka predsa nemôže ukrajovať zo slobody človeka druhého. Mnohí z tých, čo sa domáhajú slobody prejavu, uznávajú slobodu slova len vtedy, pokiaľ sa jedná o nich a opačný názor často označia za nejaký –izmus alebo –fóbiu a vyhrážajú sa súdmi.

S údivom sa pozerám na ľudí, ktorí behajú po uliciach s odznakmi Je suis Charlie (ja som Charlie). Francúzsky prezident aj náš minister zahraničných vecí sú Karolkovia a pridávajú sa k nim tisíce ďalších. Takto vraj vyjadrujú sympatie “hrdinom boja za slobodu” z časopisu, ktorý hrubo urážal city niekoľko miliárd ľudí a svojimi vulgárnymi obrázkami klesol až na dno. Aká sloboda slova je urážanie druhých, aké hrdinstvo je nechať sa zastreliť? Za čo bojovali a padli títo “hrdinovia?”

Ak má byť toto hrdinstvo, tak na aké úchylné prejavy sa máme ešte pripraviť? Tí čo nedokážu získať pozornosť niečím pozitívnym a užitočným, sa často prezentujú nenormálnymi excesmi a každý, kto ich počínanie kritizuje, je označený za netolerantného. Mark Twain kedysi napísal: „Sloboda tlače! Máme toľko zákonov na ochranu slobody tlače a ani jeden trochu spoľahlivý zákon na ochranu ľudí pred tlačou.“ P. Anselm Grün, OSB, ktorý minulý týždeň oslavoval sedemdesiatku, v jednej knihe napísal, že praktikuje askézu od televízie a tak nie je vystavený hrôze údesných obrazov. Pápež František povedal: „Je hlboký omyl zabíjať v mene Boha. Ale nemalo by sa provokovať, nemala by sa urážať viera druhých, nemali by sa robiť žarty z viery druhých.“

Nie som Karol, ale možno som úplný blázon, lebo nemám potrebu premenovať sa, pochodovať na ulici a biť sa o výtlačky pochybného časopisu v trafike. Vidím pochod v Paríži, v ktorom demonštrujú za slobodu figúrky, ktoré vo vlastných krajinách slobodu prejavu potláčajú. Za tričko s obrázkom normálnej rodiny alebo vtipkovanie o dúhových spolubratoch vás poženú pred súd, ale hlásia sa ku Karolom, ktorí môžu slobodne urážať kresťanov alebo moslimov úchylnými kresbami. Čo má tento časopis spoločné so slobodou slova? Kto je tu blázon a kto hrdina? Pomodlime sa za nich, za všetkých, ktorí bojujú za zlé veci, so zbraňou alebo s ceruzkou v ruke. Možno ani nevedia, čo činia.

Kedysi nás nútili pochodovať na prvomájových sprievodoch, nosiť transparenty s bradatými súdruhmi a mávať rôznymi zástavami. Dnes ľudia pochodujú sami od seba a ja znovu nechápem prečo. Socialistickí „bojovníci za ľudské práva“ si mädlia ruky, môžu urážať bez akýchkoľvek obmedzení, ale iba jedným smerom. Keď niekto napíše niečo proti nim, už protestujú, žiadajú ospravedlnenia a vymazanie príspevkov. Oni nebojujú za slobodu a toleranciu, ale netolerantne presadzujú svoje vlastné práva proti ostatným. Vyzývajú časopisy, aby zverejňovali dekadentné kresby, ale kresba normálnej rodiny s otcom, mamou a deťmi im robí problém.

Nepáči sa mi útočenie so zbraňou ale ani zlým slovom. Zabudli sme už na zlaté pravidlá? Pripomeňme si ich a správajme sa podľa nich. Namiesto urážania a násilia. Ježiš Kristus hovorí: ako by ste chceli, aby ľudia jednali s vami, tak aj vy jednajte s nimi. V Koráne sa píše: nikto z vás nie je veriaci, ak svojmu bratovi nepraje to, čo sebe a Taoisti tvrdia toto: považujte úspech svojho suseda za svoj úspech a jeho neúspech za svoj neúspech. Dalajláma hovorí, že jeho náboženstvom je láskavosť a Prorok Mohamed vyzýva ľudí k úsmevu týmito slovami: „Ak sa usmeješ, keď stretneš svojho brata, ráta sa to ako dobrý skutok. Ak ľuďom ukazuješ čo je dobré a čo zlé, ráta sa to ako dobrý skutok…

Neurážajme sa, nekričme jeden na druhého a nerobme si zlé veci. Úsmev a láskavosť sú lepšie ako násilie a nenávisť. Bez ohľadu, či sme Karol alebo nie.