Priatelia. Možno ste čítali v médiách, že na univerzite, ktorá by mala viesť ku kresťanským hodnotám, sa bojuje – intrigami. Každý deň prinesie správu o tom, ako teroristi zabíjajú ľudí a politici ožobračujú celé národy. Mnohí ohlasovači správ a noviniek klamú a veľa ľudí sa bojí čo prinesie zajtrajšom. Mám pre vás všetkých dobrú správu priatelia. Zajtra, pozajtra, aj stále sa bude diať jedno – vôľa Božia.

Veru tak. Zajtra bude to, čo má byť a to, k čomu priložíme svoje ruky. Môžeme nadávať na svet spoza internetu a okien našich príbytkov, alebo sa môžeme aktívne zapojiť do toho, aby sa ľudia k sebe správali normálne, aby sa nepodvádzali, neklamali a nerobili si zle. Môžeme pritlačiť na ľudí, ktorých sme si zvolili a platíme si ich. To nie sú naši páni, ale zamestnanci – od ministrov, cez poslancov až po starostov na dedinách. V počte poslancov na počet obyvateľov vraj patríme k svetovej špičke. Škoda len, že to nevidieť na našich mestách a dedinách.

Ale poďme k Terchovej, Zázrivej, Lutišiam a priľahlým obciam. Boli ste už niekedy na Silvestra na Veľkom Rozsutci? Dejú sa tam veci, aké ukazuje vo svojom filme Tonko Mucha. Každý rok je iná výška snehu, teplota alebo oblačnosť. Rovnaká je srdečnosť ľudí, ktorí vás núkajú klobáskou, slaninkou alebo nejakým nápojom. Ľudia sa zdravia, nikoho ani nenapadne vykať si, prajú si dobro do Nového roka. Cudzí ľudia sa na seba usmievajú, sú k sebe milí a prajú si len to najlepšie. Stačí vystúpiť okolo 900 metrov na Šľahorku a potom ešte približne 700 na Veľký Rozsutec. A svet je odrazu úplne iný. Nie iba krásnou prírodou a východom slnka ale hlavne ľuďmi, ktorí sú úžasní. Smejú sa, navzájom sa ponúkajú, pomáhajú si keď niekto precení svoje sily. Pýtam sa niekedy sám seba – prečo sa tak zmeníme, keď sadneme v Štefanovej do áut a vrátime sa „dole“? Prečo ľudia nie sú k sebe takí počas celého týždňa, ako tých pár hodín na tom nádhernom kopci?

Dano Hevier nedávno písal o tchoroch spoločnosti. Píše o nich toto: Poznáte ten druh ľudí – najradšej vystupujú anonymne v internetových diskusiách alebo pod nejakým pseudo-menom na FB stránkach. Nerobia nič iné, iba smradia. Daniel píše o smradošoch, ktorých zápach na kopcoch Malej Fatry nie je cítiť. Keď sa však pozrieme do našich miest a dedín, vidíme často rozdelené tábory, ktoré nemilosrdne bojujú proti sebe. A pritom škola, park, cesta alebo telocvičňa slúžia všetkým. Niekto začne opravovať obecnú chatu alebo stavať ihrisko pre deti a mnohí už rozprávajú o tom, „čo z toho bude mať.“ Neviem ako vy, ale nepoznám veľa milionárov, ktorí zbohatli na dedinských chatách, turistických chodníkoch alebo telocvičniach. Predstavujem si nejakých „troch kráľov – investorov“, ktorí by prišli do typickej slovenskej obce a chceli v nej niečo vybudovať. Najskôr by im robili problémy s pozemkami a povoleniami, potom by ich v celej dedine ohovorili, že ktovie ako prišli k peniazom a nakoniec by im robili zle až dovtedy, kým by sa nezobrali a odišli radšej preč. Viem, preháňam, ale sme ešte ďaleko od stavu, keď si ľudia v obci spolu sadnú za stôl, prestanú sa deliť podľa toho, kto je s kým kamarát a aké tričko nosí, a začnú niečo spoločne budovať – každý podľa svojich schopností, s rešpektom k druhému a s dobrým úmyslom. Zatiaľ mi to pripomína boje, kde jedni zvíťazia a zničia to, čo tí pred nimi vytvorili. A tak dookola.

Treba zodvihnúť zrak od prízemných žabomyších vojen a pracovať na niečom veľkom, čo stojí za to. Rešpektovať rôzne pohľady a prístupy k riešeniu problémov, aj rôzne schopností ľudí.

Ak nám chýba tréning, vybehnime občas tam hore nad Terchovú alebo inú dedinu, pozrime sa na tu nádheru a dýchajme čerstvý vzduch, bez zápachov tchorov. Podajme si ruky, tak ako tam na Rozsutci, a vysúkajme si rukávy. Práce je ako na kostole priatelia.

DSCF5338

Foto: Martin Košturiak

0