Tituly, diplomy a certifikáty

Sú ľudia, ktorí sa snažia rozprávať “múdro a zložito” a sú aj takí, ktorým je skutočne rozumieť. Sú ľudia, ktorí sa honosia titulmi pred menom aj za ním. Mnohí ich zbierajú ako známky. Je veľa maličkých ľudí, ktorí si titulmi zvyšujú svoje sebavedomie. Tituly sa dnes rozdávajú ako nikdy predtým. Aby sme boli spravodliví – nerozdávajú, ale predávajú. Za drahé poplatky alebo protislužby si mnohí kupujú tituly, diplomy a certifikáty. S hrdosťou si ich potom vešajú na steny, píšu na vizitky a do svojich životopisov. Kedysi si ich aj vytesávali na náhrobné kamene. Supermarkety sú plné, na sklade majú všetko, po čom klienti túžia – čestné aj nečestné doktoráty, habilitácie, profesúry a množstvo ďalších papierov s krásnymi pečiatkami, skratkami a rámikmi. Odbory podľa výberu – v poslednej dobe letia aj také, ktorým nikto nerozumie. K nepotrebnému odboru pridáte slovo engineering alebo koncovku –lóg a záujem sa zvyšuje. Ich nositelia sú často univerzálni – nevedia nič a tak môžu pôsobiť prakticky všade. Napríklad v politike alebo v štátnych úradoch.

Aj ja som sa kedysi tešil z titulov. A ešte viac moja mama, otec a starí rodičia. A už sa neteším, ani ich nepoužívam. Považujem ich za zbytočné. Rozumiem tomu, že každá profesia musí mať nejakú kvalifikáciu, overenie znalostí a “titul,” ktorý oprávňuje jeho nositeľa súdiť, liečiť, učiť, stavať mosty alebo projektovať fabriky. Pozrime sa však na mnohých z nich – nemajú ani odbornosť ani charakter. Ba ani schopnosť priznať si to a aspoň dodatočne pracovať na tom, aby splnili to, za čo dostali diplom a titul. Neblýskané certifikáty a diplomy, pošpinené svedomie a pokrivené charaktery. Nesúdim, na nikoho neukazujem, iba niekedy vidím ich zúfalé obete.

Profesionalita a charakter sa už dávno nespájajú s titulom alebo diplomom. Stretávam stále viac ľudí, ktorí síce nemajú školu, ale sú múdri a slušní. A stretávam aj študovaných hlupákov a darebákov. Nedávno mi môj priateľ, majiteľ úspešného holdingového podniku, rozprával o tom, ako prednášal na univerzite o riadení holdingu a miestny profesor spochybňoval jeho metódy. Profesorko argumentoval tým, že napísal osem kníh o riadení holdingových spoločnosti. Môj priateľ, praktik, tiež profesor a autor viacerých kníh, sa ho spýtal, koľko takýchto spoločností založil a riadil. Ani jednu. Ale veselo o nich píše knihy.

Menovaný priateľ sa kedysi uchádzal o titul na univerzite, kde si tituly docentov a profesorov rozdávali kamaráti z celého Slovenska. Mnohí získali titul tak, ako sa to bežne robilo – vytlačili si “monografiu” v počte 5 kusov, články a citácie zo zahraničia zaistili kamaráti z konferencie v Zakopanom. Jeho však v tajnom hlasovaní, bez jedinej negatívnej spätnej väzby, vyhodili. Dôvody? Také slovenské – úspech, ktorý sa neodpúšťa a závisť, ktorá spája. Pre upresnenie – hlasovanie prebiehalo vo vedeckej rade, kde je hustota titulov a diplomov na jednu hlavu extrémne vysoká.

Vždy som si vážil vzdelaných, múdrych a charakterných ľudí. Dnes už však vzdelanie, múdrosť a charakter nespájam s akademickým svetom. A mladým ľuďom hovorím, že je zbytočné strácať čas študovaním nepotrebných vecí, je škodlivé nechať si kriviť charakter ľuďmi, ktorí sa cítia veľkí a významní, ale v skutočnosti sú malí a zlí. Veľa užitočných vecí sa dá dnes naučiť aj inde ako v kamennej škole. Formálne vzdelávanie upadá, neformálne naberá na sile. Nájdite majstrov a choďte za nimi. Maľujte s nimi, učte sa od nich variť najlepšie jedlá, vymýšľajte s nimi inovácie, ktoré zlepšia tento svet, podnikajte. A neverte ľuďom, ktorí si myslia, že tituly, diplomy a certifikáty im dávajú patent na rozum.