Horíš?

Horíš? Pýta sa niekedy jeden môj priateľ ľudí, ktorí chcú meniť svet okolo seba. Niektorí sa na neho nechápavo pozerajú a on im s úsmevom vysvetľuje: “Aby ste mohli zapáliť talent a nadšenie v druhých, musíte sami horieť.” Tak čo? Horíte? Bol som pred časom v jednej firme a môj priateľ im rozprával o svojej práci a inováciách. Po skončení stretnutia mu jeden z účastníkov napísal približne toto: “Chcem vám vyjadriť obdiv k vašej práci a k vášmu nákazlivému entuziazmu. Musím priznať, že som zvyšok včerajšieho dňa a časť noci strávil vo vašej spoločnosti. Stretnutie bolo pre mňa veľmi inšpirujúce a podnietilo ma k mnohým zamysleniam.” Asi toto je prvá reakcia na to, keď človek horí. Pravidelné vystavenie tomuto žiareniu by malo ľudí priviesť nielen k zamysleniu a inšpirácii, ale aj ku konkrétnej akcii a výsledkom.

Mnohí učitelia, podnikatelia a majstri sa snažia meniť druhých, hľadajú rôzne spôsoby, ako ich nadchnúť a zvýšiť ich motiváciu, ale ten hlavný im chýba – nehoria. Ten, kto nehorí láskou, ťažko pozná skutočnú lásku a ten, kto nehorí vášňou k svojej práci a povolaniu, nezakúsi ozajstnú radosť z nádherných výsledkov. Poznám mnohých – chcú byť úspešní, rozprávajú o peniazoch, svojich cieľoch a plánoch, ale nehoria. Iba plánujú, kalkulujú a niektorí aj zneužívajú svojich spolupracovníkov a obchodných partnerov. Z ich slov necítite nič, len vlastné ego a peniaze. Nevedia nadchnúť ani pritiahnuť druhých k veľkým veciam. Oni vlastne ani žiadne veľké veci nechcú – iba veľké čísla na účtoch, veľké autá, domy a zábavu.

Prečo horel a nezhorel tŕňový ker, ktorý videl Mojžiš na úpätí vrchu? Prírodovedecké vysvetlenia hľadajú odpoveď v samotnej rastline, veriaci však nachádzajú zdroj v energii, ktorá pochádza od Boha – ker horí, ale nevyhorí. Aj my by sme sa o to mali pokúšať, tak ako o tom vo svojej rovnomennej knihe píše psychológ Jaro Křivohlavý: Slovo „horieť”, symbolicky naznačuje, že hovoríme o  srdci, ktoré  „horí” – či už láskou k niekomu alebo nadšením pre „niečo”. Tak ako oheň horí a svieti, plamene vysoko šľahajú a teplo dookola sála, tak aj títo ľudia za niečo horia – svojím záujmom a svojím „srdcom”. Slovo “nevyhorieť” obrazne označuje, čo ohrozuje ľudí, ktorí sú pre niečo zapálení. Oheň môže nielen horieť, ale aj vyhasínať, dohorievať a nakoniec dohorieť. Láska môže kvitnúť, môže byť vrelá, no môže aj vychladnúť. Nadšenie môže burácať, môže však aj utíchnuť.

Niekedy mám pocit, že sa pohybujem v horiacom lese. Samí ľudia, ktorí horia – milujú svoju prácu a s vášňou idú za svojimi snami. Občas zapaľujú aj mňa a dávajú mi energiu. Mnohí podnikatelia sa mi sťažujú, že keď zamestnajú nových ľudí, do pol roka sa stane toto – niektorí začnú prácu robiť s láskou a vášňou (horia), väčšina nehorí, ale chodia do práce a pracujú pre peniaze, niektorí nadávajú, šíria negatívne emócie a kazia prácu a vzťahy. Čím to je, že niektorí horia, iní sú chladní ako ľad a ďalší ani nehoria ale šíria smrad? Prečo sú niektorí po čase vyhorení? Neviem, možno je to kultúrou firmy, lídrami, ktorí ju vedú, princípmi, podľa ktorých sa firma riadi alebo zdrojmi, z ktorých čerpajú silu.

Poznám firmu, kde pravidelne pozývajú na prednášky a besedy horiacich ľudí. Je úplne jedno, čo robia. Hlavné je, že horia a zapaľujú. Horia aj šéfovia a prinášajú témy a projekty, ktoré šíria požiar. Hans Selye povedal: “Dlhý, zdravý a šťastný život je výsledkom príspevkov a zmysluplných projektov, ktoré sú pre nás osobne zaujímavé a pre ostatných prospešné.”

Nepozerajme sa na druhých, nekritizujme ich za to, že nie sú motivovaní a nepracujú podľa našich predstáv. Postavme sa pred zrkadlo, dajme si ruku na srdce a spýtajte sa sami seba: “Horím?”