Sníval sa mi sen, možno máte podobné aj vy – mal som ísť maturovať a všetko som už zabudol. Zobudil som sa a uľavilo sa mi. Som síce hlúpy, ale neprídu mi na to. Mnohí ľudia snívali, že po revolúcii pred 25 rokmi prídu osvietení a slušní ľudia, ktorí budú slúžiť občanom. Neprišli. Mnohí starostovia sa starajú o seba, poslanci (volení zástupcovia) nezastupujú občanov, ale svoje strany a ich sponzorov. Vláda nevládne, ministri (pôvodný význam slova – služobník, podriadený úradník) neslúžia, sudcovia nesúdia, policajti nepomáhajú ani nechránia a obyčajní ľudia to celé platia. Zobúdzame sa a vidíme, že naše životy nám nikto zhora nezlepší a krajinu si musíme spravovať sami. Zobudili sme sa a vidíme, že boli rozkradnuté banky, podniky, nemocnice. Zlodeji si úlovky premiestnili za vysoké ploty, posadali si do luxusných áut s ochrankou a vôbec sa ukoristeného lupu nechystajú vzdať.

Prebudení majú tri možnosti – zaliezť do postele a snívať ďalej, sadnúť si pred dom a nadávať na svet, alebo si vyhrnúť ruky a pustiť sa do práce. Tak, ako kedysi hlavný hrdina v knihe Jeana Giona –Muž, ktorý sadil stromy. Hlavný hrdina, Elzéard Bouffier robil toto: „Keď prišiel na vyhliadnuté miesto, zabodol tyč do zeme, do vzniknutej jamky vložil žaluď a hneď ho aj zasypal. Vysieval duby. Opýtal som sa, či mu tá pôda patrí. Odpovedal, že nie. Nevedel komu patrí a ani ho to nezaujímalo. Predpokladal, že je obecná alebo patrí niekomu, kto o ňu nemá záujem. Nepotreboval vedieť, komu patrí. S rovnakou starostlivosťou vysadil všetkých sto žaluďov.  Po krátkom obede opäť pokračoval v sadení. Na nič som sa ho nevypytoval, nakoniec sa rozhovoril sám. Už tri roky sadí stromy v tejto pustatine. Vysadil ich sto tisíc. Ujalo sa ich dvadsať tisíc. Vedel, že ďalšiu polovicu zničia hlodavce a iné nepredvídané okolnosti. Na mieste, kde predtým nebolo nič, rástlo teraz desať tisíc dubov…“

Toto nie je postava z knihy. Je to reálny človek, akých žijú na Slovensku tisíce. Primátor jedného mesta zničil úspešnú dobrovoľnícku organizáciu, v ktorej tisíce detí a mládeže športovali a dnes ľuďom sľubuje, že postaví športoviská a cyklotrasy. On iba tára a sľubuje ako vždy a ľudia zo Žirafy sadia stromy. Karol Čepec, Ľudmila Chodelková a ďalší už celé týždne upratujú spustnutú športovú halu v Žiline, ktorá im nepatrí. Lacko Németh v Žiline buduje dlhé roky ženský futbal – úžasný chlap, nosí lopty v mestskom autobuse, s malým synčekom za ruku aj so životnými problémami dokázal organizovať tréningy a zápasy desiatkam mladých dievčat a dávať im rozumnú náplň života – veľmi pomohol aj mojej dcére Lucke.

Svet sa mení zdola. Nadšenci v Bratislave vybudovali v starej Cvernovke perfektné centrum, kde vznikajú nové veci. Marek Adamov so svojimi priateľmi oživili Stanicu Záriečie a začali opravovať Synagógu v Žiline, ďalší dobrovoľníci priniesli život do Starej Tržnice v Bratislave, iní opravujú Lietavský hrad, Kláštorisko alebo Skalku pri Trenčíne. Peter Králik buduje Oponický kaštieľ s nádhernou knižnicou, ďalší čistia verejné priestranstvá, pomáhajú bezdomovcom, týraným ženám a deťom. Nikto im to prikázal, nikto im na to nepridelil peniaze, niekedy im dokonca robia problémy – často tí, ktorí by to mali robiť a sú za to platení. Je ich stále viac, nepotrebujú sa vyvesovať pred voľbami na plagáty a dávať prázdne sľuby. Každý deň menia tento svet – opravujú veci, ktoré im nepatria, ich nadšenie je nákazlivé a darí sa im zapaľovať ďalších. Nemajú peniaze, ale vždy si nejako poradia. Z billboardov sa na nich usmievajú tí, ktorí majú peniaze aj moc, akurát si poriadne nerobia svoju prácu a nechcú opustiť teplé miestečka. Veď kam by sa mnohí z nich podeli?

Škóti majú referendum o nezávislosti a zhora sa im vyhrážajú, že to pre nich bude mať katastrofálne následky. Vraj môže zo Škótska odísť aj Tesco. Už len kvôli tomu sa oplatí oddeliť od Veľkej Británie! Držím vám palce statoční Škóti! Zobúdzame sa a vychádzame do ulíc. Nechceme podpaľovať paláce, pustošiť mestá a krajinu. Je už spustošená dosť. Dáme si ju do poriadku aj bez vás – smiešne figúrky z billboardov. Aspoň neprekážajte.

0