Predstavte si, že by ste sa narodili vo väzení a museli tam prežiť celý život. Nútili by vás prispôsobiť sa väzenskému režimu, vo voľnom čase čítať knihy, ktoré vám vybrali dozorcovia a pri protestoch alebo pokuse opustiť väzenie by vás nemilosrdne potrestali. Strašná predstava? Do takéhoto systému sa narodila a žila v ňom naša generácia. Kto chcel odísť, toho zastrelili alebo zatvorili do väzenia. Poslušní boli odmenení „vychádzkou” do Bulharska alebo funkciou „dozorcu.” Kto protestoval, toho potrestali a ak to nepomohlo, tak prenasledovali jeho blízkych. Zabíjali ľudí, prenasledovali ich a ničili im životy. Zakázali ľuďom podnikať a mnohí žili dva životy ako schizofrenici – doma sa rozprávalo a žilo inak, ako na verejnosti.

Toto bol systém, o ktorom dnes niektorí ľudia tak sentimentálne rozprávajú a možno by sa doň aj radi vrátili, len preto, že kabanos, pivo a niektoré veci boli lacnejšie ako dnes. Pri prepočte na zarobené peniaze na hodinu a ich kúpnu silu však ani tento argument väčšinou neobstojí. Niektorí hovoria o istotách – asi takých ako má väzeň, na doživotie, ktorý vie, že dostane pravidelnú stravu, vychádzku na dvor a prístup k toalete a vode.

S údivom sa pozerám na ľudí, ktorí obdivujú dnešné Rusko. Od ich revolúcie s Aurorou, ktorú sme museli povinne oslavovať, stáli na čele tejto krajiny väčšinou psychopati, zločinci, opilci alebo mafiáni. Šírili strach a násilie doma aj v okolitých krajinách.

Keď koncom vojny prišli Rusi do Varína, môj prastarý otec František Blaha ich išiel privítať. Vyobliekal sa, na sako si zvesil hodinky a prvý ruský vojak na koni mu ich ukradol. A prišli ďalší – kradli, opíjali sa a znásilňovali dievčatá. Namiesto slobody nám privliekli komunizmus, prenasledovanie ľudí, pracovné tábory a popravy. A v roku 1968 nás prepadli ako agresori. Ako dieťa si pamätám na hučiace lietadlá, tanky a vojakov na žilinskom letisku, plačúce ženy a bezmocných chlapov so zaťatými päsťami. Zabili vyše sto ľudí, vyhnali z Československa viac ako 150 tisíc občanov, a zničili životy státisícov ľudí. A my ich dnes považujeme za ochrancov pred zlými Američanmi?

Ameriku často viedli gangstri a darebáci a politika ich súčasného prezidenta nie je výnimkou. Prepadávajú a ničia cudzie krajiny a dnes vyčítajú Rusom to, čo vymysleli oni – takzvané „humanitárne vojnové nasadenie“. To však nie je dôvod obdivovať agresívny režim pod vedením komunistických špiónov, klamárov a zbohatlíkov. Prežil som časť svojho života pod nadvládou Rusov a otvorene hovorím, že neprajem svojim deťom, aby sa to niekedy vrátilo.

Boli aj pekné veci v časoch komunizmu – ľudia si viac pomáhali, aby zohnali nedostatkový tovar a prežili v režime, kde veci nefungovali. Mnohé nemocnice a školy boli v lepšom stave ako dnes a ľudia mali na seba viac času. Pre niektorých ľudí bolo možno lepšie, keď sa o nich postaral štát, ako niesť zodpovednosť za svoj život.

Dnes máme novú vlajočku. Žlté hviezdy na modrom podklade a súdruhovia sedia v Brusseli. Niekedy sa mi zdá, že blbnú ešte viac, ako tovarišči z Moskvy. Myslím si, že existuje cesta slobody – nespoliehať sa na spasiteľov zo sekretariátov, ktorí sa chcú o nás postarať. Budovať si svoju vlastnú komunitu – rodinu, obec a región. Meniť veci zdola a oslobodzovať sa od vecí, ktoré nám tlačia zhora – eurofondy, škodlivé nariadenia a predpisy, závislosť na monopoloch, ktoré riadia štáty, manipulujú s nami v médiách a vyvolávajú nezmyselné konflikty a vojny.

Albert Camus povedal: „Fašizmus predstavuje velebenie kata katom. Ruský komunizmus predstavuje velebenie kata jeho obeťou. Prvý z nich nikdy ani nesníval o oslobodení všetkých ľudí, ale iba o oslobodení niekoľkých zotročením ostatných. Ten druhý sa vo svojom najzákladnejšom princípe snaží oslobodiť všetkých ľudí tak, že ich predbežne zotročí všetkých.“

Slobodu nám nikto nedá, je iba v našich rukách. Dosiahneme ju vtedy, keď budeme podnikateľmi s darmi, ktoré sme dostali, keď dokážeme meniť veci okolo seba a nebudeme sa spoliehať na štát. Keď budú regionálne voľby pre ľudí dôležitejšie ako parlamentné, bude to pre mňa signál oslobodenia. Albert Schweitzer povedal, že „sloboda spočíva predovšetkým v možnosti robiť to, čo nám prikazuje svedomie“. Kompas ku slobode teda nosíme v sebe.

0