Potemkinove dediny

Je zaujímavé koľko nezmyslov sa robí vo firmách, namiesto toho, aby sa vytvárala skutočná hodnota. Najhoršie je to často tam, kde je manažment veľmi pracovitý a nemá mieru. Spustia sa programy 5S, Lean Six Sigma, Kaizen, FMEA, Cost Attack a ešte mnohé ďalšie. Ľudia behajú zo strategických mítingov na rôzne workshopy a projektové schôdzky. Každá iniciatíva má svojho metodika, ktorý pripravuje príručky, formuláre a starostlivo rozširuje zbierky powerpointových a excelovských súborov. Teraz si asi poviete, že som sa zbláznil, veď kritizujem práve to, čím sa čiastočne živí aj naša firma. Nemám nič proti uvedeným programom, iba hovorím, že menej je viac. Menej projektov dotiahnutých do konca prinesie oveľa viac, ako množstvo paralelných iniciatív, ktoré skončia ako Potemkinove dediny (správne by sme mali hovoriť o Poťomkinových dedinách podľa kniežaťa Grigorija Alexandroviča Poťomkina) – na nástenkách a v prezentáciách.

Pionierske tábory

Keď sa veci nedaria podľa plánu, treba vraj ľudí “namotivovať.” Ešte som síce nezažil motiváciu zvonka, vždy išlo väčšinou iba manipulovanie, strašenie alebo kupovanie si ľudí. Motivácia vychádza zvnútra človeka, ak nachádza vo veciach zmysel, slobodu alebo majstrovstvo. Niekedy sa zorganizujú rôzne akcie, ktoré sa volajú „team building.“ Ľudia sa šplhajú na lanách, splavujú rieky, hrajú rôzne hry a večer sa niekedy opijú. Tá posledná aktivita dáva najväčší zmysel, lebo často si pri víne povedia pravdu do očí. So skutočným budovaním tímu, dôvery a spolupráce však tieto zábavné aktivity väčšinou nemajú veľa spoločné. Je to dobrý relax, rozptýlenie, možno aj bližšie spoznanie spolupracovníkov, ale sú to iba hry. Skutočný tím sa buduje v tvrdej práci, v krízových situáciách a pri riešení „neriešiteľných“ problémov.

Najlepšie praktiky

Firmy zbierajú najlepšie praktiky. Niekedy sú to metódy a postupy vytrhnuté z prostredia inej firmy, inokedy praktiky popísané v manažérskych bestselleroch. Niekedy si kladiem otázky: Ako môže byť najlepšou praktikou to, čo už všetci poznajú z kníh? Môže vyrásť a dozrieť banán na Slovensku? Je možné zasadiť jeden deň zemiaky a na druhý deň ich vykopávať? Na tretiu otázku vraj existuje pozitívna odpoveď, za predpokladu, že hovoríme o Sovietskom zväze v čase hladu. Samozrejme, že je správne skúmať metódy, ktoré sa osvedčili v iných firmách, najlepšie praktiky sú však tie, ktoré nám fungujú lepšie ako druhým a oni ich nepoznajú. Hľadať svoju vlastnú cestu je lepšie ako kopírovať cestu niekoho druhého. Všetko, čo je napísané v knihách a prezentuje sa na konferenciách je dnešnom svete relatívne staré a všeobecne známe. namiesto filozofovania a teoretizovania môžeme každý vymýšľať a testovať vlastné praktiky, ktoré nás odlíšia od našich konkurentov.

Procesné riadenie a KPI

Zábavnou časťou podniku je takzvané procesné riadenie. Podnik sa popíše štvorčekmi a šípkami a definujú sa očakávané ukazovatele (takzvané Key Performance Indicators). Existujú na to aj špeciálne programy, ktorými podnik rozkreslíte do hierarchických máp, ktorým sa väčšinou rozumie len ich tvorca, ale tvoria dobré podklady pre rôzne audity a certifikácie. Niekedy si ich manažéri radi vešajú na stenu v kancelárii. Nemám nič proti procesným mapám, sám som viaceré vytváral a práve diskusie pri tvorbe mapy nám často pomohli odhaliť rôzne duplicity a plytvania v podniku. Vo svojom živote som sa však nestretol ani s jedným prípadom, kde podnik fungoval tak, ako to popisovali procesné diagramy a mapy. Takto fungujú stroje, ktoré dokážu podľa presného programu premeniť daný vstup na definovaný výstup. Podnik funguje iným spôsobom – ako živý organizmus. Ľudia v procesoch sa adaptujú, učia, menia sa ich návyky a motivácia, vytvárajú sa živé spoločenstvá a väzby – hovoríme o živej autopoietickej organizácii, od ktorej sú šípky a procesné diagramy veľmi vzdialené.

Šetriť je ľahšie ako zarábať

Všimli ste si, ako sa často správajú vrcholoví manažéri a majitelia podniku? Hľadajú rezervy, nadbytočných ľudí, so zápalom dokážu hodiny diskutovať nad nedostatočne využitou obsluhou vozíka alebo montážnej linky, radi optimalizujú firemné procesy tak, aby boli náklady čo najnižšie. Záslužná práca, mali by ju však robiť ľudia, ktorí sú v podnikovej hierarchii o dve úrovne nižšie – majstri a manažéri jednotlivých procesov. Vrcholoví manažéri majú dosť dobré platy na to, aby pracovali na nových príležitostiach, aby pripravovali a doťahovali do konca inovačné projekty a nové biznisy. Ruku na srdce – koľko času venujú operatíve (na ktorú tak nadávajú, ale majú ju vlastne radi) a koľko zarábaniu peňazí? Tvrdia, že nemajú čas a pritom majú v podniku najviac slobody v rozhodovaní čo budú robiť dnes alebo zajtra. Vylepšovať známe (firemné procesy) je zároveň istejšia práca ako objavovať neznáme (nové príležitosti na trhu). Priznajme si, že mnohí vysokí šéfovia majú panický strach z neúspechu.

Plány a prezentácie namiesto skutočných akcií

Podniky mi niekedy pripomínajú diskusné kluby alebo kaviarne. Množstvo múdrych rečí, prepracované prezentácie, miestnosti oblepené farebnými papierikmi, popísané flipcharty, prepracované zápisy zo stretnutí – a nič! Veru nič, žiadna akcia, žiaden výsledok. Prečo? Lebo všetko to, čo sa povedalo a popísalo skončí „na serveri.“ Niekedy si kladiem otázku, či má server takú funkciu uviesť veci do pohybu, realizovať krásne plány a dosiahnuť skutočné výsledky. Server však slúži ako alibi – keď sa niekto spýta na stav riešenia daného problému, šikovní projektoví manažéri vždy nájdu príslušný adresár alebo tabuľku na serveri. A ide sa ďalej. Ak vznikne nejaký problém, zvoláme ďalšiu poradu, prípadne rozšírime kapacitu servera.

Čo s tým?

Viem, moje tvrdenia sú trochu prehnané, možno zjednodušené, ale priznajme si, že sa vyskytujú – niekde vo viac a niekde menej. Nechcem vôbec zosmiešňovať budovanie tímov, workshopy ani procesné riadenie a ďalšie manažérske nástroje. Chcem iba vyjadriť svoju skúsenosť s obrovskou dávkou povrchnosti, pokrytectva a simulovania práce a výsledkov v mnohých firmách. Na majstrovstvách sveta vo futbale videli milióny ľudí veľa klamstiev a podvodov v priamom prenose od vrcholových športovcov – filmovanie, zapieranie hry rukou, faulu alebo posledného dotyku s loptou. Kde sa podela športová česť? Utopila sa v megabiznise, kde účel svätí prostriedky? Ale podobne je to vo firmách. Ako si môžu podriadení vážiť svojich šéfov, ktorí robia veci len tak, aby boli – formálne, povrchne a na papieri? Kde sa podeli poctivosť, čestnosť a dôvera? Prečo niekto na porade otvorene nepovie, že je to nezmysel, keď to všetci vedia? Prečo ľudia sľubujú veci, o ktorých vedia, že ich nesplnia? Prečo sa všetci tvária, že si splnili svoje úlohy a všetko beží podľa plánu, keď to tak nie je? Prečo sa šéfom hovoria veci, ktoré chcú počuť? A oni sú spokojní s tým, že im druhí klamú? Odsudzujeme politikov za populizmus, ale v mnohých firmách je to podobné. U politikov to má logiku, ich práca je postavená na klamstve. V podnikoch však klameme sami seba.

Čo tak vrátiť sa ku koreňom? Dokážeme ešte splniť svoj záväzok alebo úlohu voči spolupracovníkovi alebo zákazníkovi aj bez zápisu? Dokážeme sa dohodnúť a splniť dohodu s obchodným partnerom aj bez právnikov? Vieme si pred všetkými priznať chybu a poučiť sa z nej? Nájdeme v sebe odvahu prekročiť svoj tieň a hľadať vlastnú cestu, nevyhovárať sa, aké je všetko ťažké a zložité a vytvoriť niečo výnimočné, čo ešte nie je na svete aj keď sú s tým spojené veľké riziko a práca? Je lepšie urobiť desať chybných krokov, ktoré mi ukážu správnu cestu, dajú mi vlastnú skúsenosť a znalosť, ako napísať sto podnikateľských nápadov, nalepiť ich na stenu a prepísať do počítača.

Podnikanie je o neustálom ladení podnikateľských modelov v reálnom biznise s konkrétnymi akciami a výsledkami. Čo vám hovoria tieto hodnoty – charakter, múdrosť, sloboda, zmysel, viera a dôvera, nádej, láska, úcta a rešpekt, statočnosť, striedmosť, vytrvalosť, spravodlivosť a šťastie? Že patria do kníh o rytieroch a filmov pre pamätníkov? Zabudnite na to! Bez nich nebude dlhodobo fungovať žiadna organizácia – ani s najlepšími procesnými mapami na svete a serverom plným krásnych prezentácií.

0