Ráno sa zobudím a vstanem z postele. Takto pred rokom bolo pre mňa vstávanie z postele utrpením. Po páde z bicykla som mal zlomenú lopatku, rebrá a kľúčnu kosť. Dnes vstanem úplne normálne, prejdem do kúpeľne a pustím si sprchu. Spomínam si na putovanie v Himalájach pred pár rokmi – sprcha a teplá voda tam boli pre nás niečím úžasne vzácnym. V kuchyni pijem vodu z vodovodu a premýšľam nad tým, že nedostatkom pitnej vody trpí 1,5 miliardy ľudí v 50 krajinách sveta a vyše 4000 detí denne zomiera, lebo nemá vodu. Mnohí musia denne putovať za vodou celé hodiny a nám tečie len tak. V záhrade trhám čerstvé maliny, ríbezle a egreše a miešam si ich s jogurtom. K raňajkám mi spievajú vtáčiky a v mnohých krajinách strieľajú zbrane a nemajú čo jesť.

Idem do práce, pohoda, žiadne zápchy a pohľad na Malú Fatru. Ľutujem chudákov, ktorí sa práve tlačia do centra Bratislavy zo Senca a priľahlých dedín alebo ľudí sediacich v letiskových halách. V práci som za pár minút a sú tam ľudia, ktorých mám rád. Niekto priniesol koláčiky, ďalší domácu malinovku a korbáčiky. Premýšľam nad firmami, kde sa ľudia nemajú radi, závidia si nezhovárajú sa.

V práci je stále niečo nové – firmy, ľudia a ich problémy. Stále nové vzťahy, výzvy, učenie sa nových vecí. Predstavujem si ľudí, ktorí celý deň robia prácu, ktorá ich nebaví, nevidia jej zmysel a čakajú, kedy sa im skončí pracovná doba.

Zastavím sa u rodičov, sedia na záhrade a teším sa, že ich mám a oni majú seba. Koľko ľudí nemá tento dar. Doma nám Zuzka rapoce a tom, čo bolo v škole a ja sa teším, že naše dieťa má k nám dôveru. Vyrážame na bicykle pod Jedľovinu a do doliny Kúr a tešíme sa, že vyšľapeme kopec, dýchame letný vzduch a vidíme krásnu prírodu. Koľkí ľudia na svete nikdy neuvidia Biele Skaly, Stratenec a v pozadí krásny Rozsutec? Náš syn Janko varí večeru a rozpráva o tom, že jeho hosťom dnes chutilo a pochválili ho. Koľko ľudí má dnes prácu, v ktorej nájdu takéto potešenie? Zvečerieva sa, pozorujeme kúpajúce sa vtáčiky, po záhrade pobehujú náš psík a zajac, popíjame čaj z byliniek, ktoré sme si natrhali kúsok za domom.

Večer sa hlásia cez svoje internetové kanály Lucka z Prahy a svokra z Kroměříža a dopĺňajú nám správy z dnešného dňa. Nič mimoriadne sa nestalo, nevybuchla žiadna bomba, nikoho neprepadli ani neokradli (aspoň sme sa to nedozvedeli, pretože televíziu nepozeráme). Nič sa nestalo a predsa to bol pekný deň, taký ako mnohé iné. Niekto by povedal, že všedný ale bol mimoriadny. Pre nevládneho alebo chorého človeka možno veľký sen, pre väzňa veľká túžba, pre trpiaceho v chudobnej alebo vojnovej krajine niečo nepredstaviteľné.

Koľkí z nás prežijeme podobný deň, na konci ktorého môžeme pokojne Pánovi povedať – ďakujem. Urobili sme chyby, možno aj nejaký hriech, ale nič fatálne, čo by nám nedalo od strachu alebo zlého svedomia spať. Viem, sú aj ťažké chvíle, pády, bolesti, situácie, ktoré sa zdajú neriešiteľné. Ale nakoniec ich vyriešime, bolesti prejdú a rany sa zahoja. Nie je dôvod na nadávanie na život a sebaľútosť. Práve my, obyčajní ľudia, môžeme prežívať možno oveľa krajší a slobodnejśí život, ako mnohí panovníci, prezidenti alebo slávne osobnosti. Nemáme osobných strážcov, za plotom žiadnych novinárov, nikto nečaká na naše chyby, nikto nevyvíja na nás tlak, aby sme každý deň podávali na javisku alebo na ihrisku nadľudský výkon. Toto nie je chudobný ani všedný život – je taký slobodný, akí sme my, taký bohatý, aká je naša fantázia a taký pestrý, aká je naša schopnosť vidieť krásu v prítomnom okamihu. Mám takú skúsenosť, že ľuďom, ktorí sa sťažujú, že majú veľa práce, by som ešte pridal. Tí, čo sa neustále ľutujú a nadávajú na svoj osud, si niekedy ľútosť nezaslúžia a zdrojom problémov sú oni sami. Sú ľudia, ktorí sa tešia zo slniečka aj z dažďa a sú ľudia, ktorí nadávajú na teplo, zimu, slnko aj dážď. Vždy túžia po niečom, čo práve nemajú a nevedia sa tešiť z toho, čo dostali. Najväčšie dary – lásku, pokoj, mier, zdravie, rodinu alebo priateľov, berú ako samozrejmosť a ženú sa za niečím, čo vôbec nepotrebujú – slávou, funkciami, peniazmi, ktoré ani nedokážu rozumne minúť, zážitkami, ktoré sú prchavé ako opojenie z alkoholu.

Svet, ľudia aj veci okolo nás sú také, aké ich vidíme a náš život je taký akí sme my sami. Náš všedný deň by bol pre miliardy ľudí na svete výnimočný. Užívajme si ho – tu a teraz.

0