Vždy keď sa vraciam z nejakej cesty domov, mám veľkú radosť. Pri vstupe do Žiliny, aj pri výstupe v smere na Varín a Terchovú ma vítajú brány s výhľadom na Malú Fatru a ja sa teším, že som už doma. Známe výhľady na prechodené cestičky, blízki ľudia a priatelia, vône a zvuky, ktoré človek dôverne pozná, miesta, kde sa cíti bezpečne. Návštevám niekedy hovoríme, nech sa cítia „ako doma.” Jedlám a nápojom dávame prívlastky „domáci” a všetci vieme, ako chutia koláče od babky, alebo fazuľa od mamy. Mnohí umelci denne píšu v cudzine ďalšie knihy a básne o domove a emigranti sa tam vracajú vo svojich snoch. Prešiel som veľa krajín. V niektorých som bol iba pár dní, niekde som prežil mnoho mesiacov. Všade som si pomerne rýchlo zvykol, našiel niečo krásne, snažil sa porozumieť miestnym zvyklostiam, ochutnať pokrmy a spoznať ľudí. Dávno som pochopil, že sa nemôžem pozerať na život Nepálca, Japonca, Rusa, Američana, Turka alebo Vietnamca našou optikou, ale obohatením je pokúsiť sa vidieť svet cez jeho kultúru, zvyklosti a názory.

K.G. Chesterton písal o tom, že cestovanie do cudzích krajín mu prinášalo hlavne objavovanie krásy vlastného domova. Aj ja si pri cestovaní po svete stále viac uvedomujem, aké je Slovensko úžasné. Nebol som zatiaľ hrdý ani na jedného slovenského prezidenta, či premiéra, nepáči sa mi bezprávie, rozbité zdravotníctvo a školstvo, arogantní úradníci a skorumpovaní politici. Toto sa však vyskytuje v určitej podobe v každej krajine. Keď vidím prezidentov Francúzska, Rakúska, Ruska alebo USA, tak si vravím, že ani im nie je čo závidieť. Politici nikdy neboli ozdobou žiadnej krajiny. V stredu 4. júna som otvoril v Saigone noviny a na prvej strane ma zaujal titulok o našej krajine. Populárny sudca zo Slovenska, jeden z najvyšších, si tam sedel vedľa prezidenta Vietnamu a ponúkal mu, naše skúsenosti z budovania súdnictva. Vo Vietname mi veľa hovorili o korupcii, ktorá vraj odrádza investorov a podnikateľov.  Slovenské skúsenosti ich v tomto smere určite obohatia a posunú ešte ďalej. Takto veselo začala streda vo Vietname.

Vráťme sa do sveta normálnych ľudí. Prvá noc doma po návrate z Ázie. Človek zaspáva pri otvorenom okne bez klimatizácie a zobúdza ho vtáčí spev. Kúsok za domom je hora, ktorá vonia lepšie ako všetky obchody s voňavkami na letisku v Dohe a nad ňou kopec, z ktorého je západ slnka oveľa krajší, ako pohľad na vysvietené Tokio či New York. A ako chutí voda zo studničky v doline Kúr alebo dobrý Limbašský silván! Nemáme Koloseum ani múzeá plné zlatých pokladov, ale nezabíjali sme otrokov a nedrancovali iné krajiny. Dnes máme možno pocit, že robíme otrokov vo vlastnej krajine. Môžeme to zmeniť – naučme svoje deti podnikať.

V každej hore máme nejakú studničku s krištáľovou vodou, nádherné a tiché zákutia, ktoré nie sú v cestovných príručkách. V Saigone vraj žije 10 miliónov ľudí a u nás iba polovica. A máme nádherné hory, jaskyne, jazerá, termálne pramene, hrady, kostolíky, mestečká a dediny, aj ľudí, ktorí si síce občas závidia, ale ešte stále tvoria pevné rodiny, vedia si pomáhať v zlých časoch a tešiť sa z dobrého. Občas si síce niečo ukradneme, ale nemusia nás na každom rohu strážiť ozbrojení vojaci a policajti, nelietajú nám nad hlavami bojové lietadlá a nečakáme každý deň s obavami na správy o zemetraseniach, tsunami, hurikánoch alebo tornádach. Občas sa našou dedinou preženie šofér s niekoľkými promile v krvi, narazí do domu alebo zletí do potoka, ale nemáme tu šialencov, ktorí okolo seba strieľajú a odpaľujú bomby.

Doma. Tu sa cítime dobre a bezpečne, tu je to miesto, ktorému rozumieme, obľúbené vône a chute, ľudia ktorých máme radi. Včera sme stáli nad hrobom našej starkej Anny Horeckej. Dožila by sa 100 rokov. Z Varínskeho cintorína bolo vidieť toľko krát prechodenú Jedľovinu, hrebene Bielych skál a cestičky na Strážsku hoľu, Suchý alebo Malý Kriváň.

Tu sme doma a máme tu viac pokladov ako väčšina iných národov sveta. Nadávaním na okolitý svet tieto dary nezveľadíme. Začnime tým, že si uvedomíme nádheru, v ktorej žijeme a buďme vďační za všetko to dobré, čo sme dostali. Svet ide rýchlo ďalej. Hovoril som s chlapíkom z Česka, ktorý dlho žije  vo Saigone a hovoril mi o tom, že veci, ktoré inde trvali desaťročia sa vo Vietname menia za niekoľko rokov. Podobne je to aj v iných krajinách, ktoré niekedy označujeme za rozvojové. Aj my sa musíme rýchlo učiť nové veci a odúčať staré zlozvyky, lepšie pochopiť svet okolo nás a príležitosti, ktoré prináša. Zároveň však musíme ochraňovať to, čo by sa nemalo meniť len tak podľa „módy” – kresťanské hodnoty, rodinu, slušnosť, úctu a rešpekt k ľuďom. Starajme sa o ľudí, studničky, pôdu a prírodu okolo nás. Aby sme nemuseli utekať, mali sa kam vracať z ciest a mohli sa nadýchnuť a šťastne povedať – konečne doma!

0