Chceli by ste mať dvojnásobný plat? Keby vám zajtra navrhli v práci povýšenie, zobrali by ste ho? A čo keby vás navrhli na ministra? Pohŕdate dvojnásobným platom, povýšením a ministerským postom? Možno iba preto, že vám to zatiaľ nikto nenavrhol. Pokušenie ísť „hore” je veľké, niekdy ľudí presvedčia peniaze, inokedy pocit výnimočnosti alebo niečo čo sa nazýva príležitosťou, ktorá sa neodmieta. Nemám nič proti ľuďom, ktorí postupujú „hore”, len si niekedy všímam, že ich schody priviedli tam, kde nikdy nechceli byť. Slušný a pracovitý človek sa stal „papalášom,” jeho okolie mu opakuje aký je geniálny a on prestáva vnímať to, ako sa z normálneho človeka stáva niekto úplne iný.

Cesta hore má svoje pravidlá. Ak ste dobrý, tak sa na zaslúženom mieste dlho neohrejete. Potrebujú vás na vyššom poschodí a na vaše miesto stúpajú po schodoch ďalší. Je to drina, musíte mať výsledky, niekedy vydreté tvrdou prácou, inokedy vykúpené potlačeným svedomím. Začína to byť ako adrenalínový šport alebo hra na automate – vyšší level, ciele, na ktorých zmysel sa už nikto nepýta, straty, za ktorými sa nikto neobzerá.

Scenárov je viac. Nemusí to byť túžba po kariére ani závislosť na moci. Môže to byť iba ocenenie výbornej práce. A tak sa zo špičkového umelca stáva riaditeľ, z výborného lekára manažér, z najlepšieho konštruktéra úradník alebo z výborného učiteľa administratívny pracovník. Niekedy sa podarí, že sa schopný pracovník dostane na pozíciu, kde môže svoje schopnosti využiť ešte lepšie a tak nasleduje ďalší trest – „hore.” Za to, že niekto robí perfektnú prácu, ktorá ho teší a ma v nej dobré výsledky, človeka odmeňujeme vyššou pozíciou až dovtedy, kým nedostane prácu, na ktorú buď nemá schopnosti alebo ho vôbec nebaví. Cesta hore je často plná potlesku, ktorý ľuďom bráni zastaviť sa, alebo sa otočiť späť. Človek pomaly stráca orientáciu a už ani nevie, kde sú schody vedúce dole. Väčšia kancelária, plat a iné bonusy niekedy prehlušia frustráciu z práce, ktorá prestáva zodpovedať našim schopnostiam, alebo nás už nebaví tak, ako to, čo sme robili predtým – navrhovali nové výrobky alebo vymýšľali nové veci. Strácame radosť aj skutočných priateľov, získavame peniaze a partnerov, ktorí sú na tom často podobne ako my – robia veci, na ktoré nestačia, alebo ich vôbec nebavia. Tvária sa síce ako úspešní ľudia, ale často iba preto, že tento nacvičený úsmev majú všetci, ktorí bežia hore schodmi.

Občas si človek spomenie na poschodia, kde sa varieval guláš, chodilo sa spolu na pivo a ľudia si hovorili pravdu. A teraz okolo seba vidí poschodie prázdnych rečí a klamstiev, ktorými sa otvárajú dvere na ďalšie schodisko. Sú takí, čo sa zastavia, lebo im došiel dych alebo sa ozvalo svedomie. Tí okolo ich postrkujú ďalej a ak sa nebodaj otočia a vracajú sa späť, hovoria o ich slabosti, neschopnosti alebo zlyhaní. A pritom sú to tí silní a statoční. Tí ktorí pochopili, že najlepšie miesto na svete, je tam, kde môžu byť najužitočnejší.

Niektorí si hovoria, že vydržia – splatia hypotéku, počkajú do dôchodku. Iní rezignujú a naučia sa nové pravidlá hry. Pochopia, že sú v spoločnosti kde takmer všetci robia perfektne platenú prácu, ktorá ich nebaví alebo na ňu nemajú. A tak sa vezú v autobuse smerom, kam pôvodne vôbec nechceli ísť a sedia v ňom pasažieri, s ktorými si nemajú čo povedať. Nadávajú na mizerný život „hore” a závidia tým „neschopným”, ktorých zanechali dole. A medzi nimi často aj ľudí, ktorí ich mali naozaj radi. Vykašlime sa na to, či je lepšie „hore“ alebo „dole.“ Hľadajme miesto, kde môžeme byť skutočne užitoční a ľudí, s ktorými sme šťastní. Nehrajme hru, ktorej scenár nám napísali druhí ľudia, ale hľadajme cestu, ktorá je pripravená iba pre nás a vedie skutočne Hore. Keď som bol mladý a dostal som otázku čo hľadám a kedy budem šťastný. Preberal som rôzne alternatívy odpovedí. Ako starnem, postupne sa mi vyjasňuje – to jediné, čo hľadám je cesta ktorá ma privedie k Bohu.

0