Profesor horúčkovito premýšľa, ako pritiahnuť študentov k učivu, ktoré im prednáša, manažér chce „motivovať” svojich spolupracovníkov, kňaz je smutný z toho, že nevie zapáliť svoje ovečky. Chceme toho dosiahnuť veľmi veľa v stále kratšom čase, snažíme sa, nedarí sa nám a sme z toho smutní. Svet je plný ľudí, ktorých hnevá a zarmucuje, že sa im nedaria ich ušľachtilé plány. Svätý otec František vo svojej Apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium hovorí o „sebeckom smútku, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca,“ a spomína „kresťanov, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci.“ Netreba priťahovať, motivovať alebo zapaľovať ľudí okolo nás. Stačí sa otvoriť tomu, čo tak silno zaznie v polovičke Veľkonočnej vigílie – mohutný hlas organu, ktorý zvestuje víťazstvo života nad smrťou.

Netreba zapaľovať, treba sa nechať zapáliť – Pán ma svoje vlastné spôsoby na prejavenie svojej milosti, ktoré zahŕňajú aj naše pády a kríž. Naše zachmúrené tváre, ustrašené duše a uzavreté srdcia nás od nej iba vzďaľujú, ako pacientov, ktorí sa vyhýbajú lekárskej pomoci. On odpúšťa sedemdesiatsedemkrát, my máme problém aj raz. Nadávame na svoj osud, sťažujeme sa na druhých aj sami na seba. Svätý Otec František o tom píše: „Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života…

Zaoberám sa dlhé roky zvyšovaním produktivity práce a stále viac si uvedomujem, že najproduktívnejšie zvyšovanie našej výkonnosti je úplne prirodzené – nebojovať so sebou a so svojim okolím, hľadať hlboko vo svojom vnútri prameň života hlas, ktorý nás povoláva, otvoriť sa lúčom Božej lásky, vidieť tú nádheru okolo seba – ľudí, prírodu, cítiť vône rastlín a počuť piesne vtáčikov, jednoducho sa tešiť zo života. Radostne môžeme prijímať dary, ktoré sme dostali a odovzdávať ich ďalej – tým, že budeme pomáhať objavovať talenty v ľuďoch okolo nás, pristupovať k nim s nádejou, vierou a láskou. Nie je dôležité, čo práve teraz chceme my, ale čo chce On. Dôležitejšie, ako premýšľanie nad tým, čo chceme dosiahnuť, je s vďakou prijímať to, čo práve dostávame, aj keď je to niekedy kríž.

Je to zaujímavé, ale postupne objavujem, že produktivita znamená menej a nie viac, pomalšie a nie rýchlejšie, menej hovorenia a viac počúvania, menej kontroly a viac dôvery, menej stresu a viac pokoja. Kamarát mi napísal, heslo vzorného pracovníka, ktoré, si ako vtip, rozprávajú ľudia v jednej slovenskej firme: „Nespím, jedným okom bdiem a druhým sledujem trendy a ak by sa náhodou zdalo, že spím tak inovujem…“ 🙂

Netreba sa trápiť, stresovať, náhliť, hnevať a agresívne bojovať s ľuďmi a svetom okolo nás. Stačí si sadnúť a povedať si, že všetko je také aké má byť, iba my v tejto chvíli nevidíme všetky detaily a súvislosti. Nie, nehovorím o pasivite a ničnerobení, hovorím o tej najvyššej výkonnosti, akú môžeme dosiahnuť – otvorení sa, prijímaní a odovzdávaní radosti evanjelia. Nepripusť, aby ti unikol radostný deň; a nech ťa neminie dobrá čiastka, ktorú dostaneš.  (Sir 14, 11. 14).

0