Nedávno som išiel v aute a v rádiu sa cez telefón pýtali Mirka Sanigu, kde je a čo robí. Nebolo ešte ani osem hodín a on do rádia nadšene kričal, že je v raji. Redaktorke popisoval hustú hmlu, v ktorej sa nachádza a niekde nad nim sa vznáša anjelik v podobe murárika červenokrídleho. Zaskočená redaktorka uzatvorila Mirkov vstup s poznámkou, že aj takto sa dá vnímať ranná hmla. Svet je taký, aký ho máme v srdci a výsledok našej práce zodpovedá nadšeniu a láske, ktoré sme do nej vložili. Takto maľuje Stanko Lajda svoje obrázky, Sima Martausová skladá pesničky a Janko Šlinský obrába svoje kruhové polia.

Dnes, na Kvetnú nedeľu, roku 2014, som bol na koncerte v raji. Musel som veľmi skoro vstať a stúpali sme do lesa pri krásnom svite mesiaca. Mesiac a ticho tvorili nádhernú kulisu. Zastavil nás zvuk, ktorý som nikdy v živote nepočul. Tichúčko, po dvoch krokoch sme sa pohybovali smerom odkiaľ prichádzal. Bol to hlas zamilovaného hlucháňa. Stáli sme pod starými stromami a počúvali jedného z najväčších vtákov našich hôr. Jeho rod tu žije už od doby ľadovej a je to vraj jeden z najstarších obyvateľov našej planéty. Prales so stromami, ktoré môžu mať aj tristo rokov, bol majestátnejší ako Národné divadlo. K majstrovi hlucháňovi hôrnemu sa postupne pridávali ďalšie hlasy, podobne ako v symfonickom orchestri – pinka, sluka, čížik, vrchárka modrá, krivonos, drozd hrivček a na pomoc priletí aj najmenší európsky vtáčik králiček zlatohlavý. Zore sa začínajú farbiť do červena a mení sa osvetlenie scény. Mesiac nahrádzajú prvé lúče slnka. Zrazu sa stane zázrak – z neba na zem priletí nádherné stvorenie a ukáže sa nám v plnej kráse. Nezmôžem sa ani na slovo a stojím v nemom úžase. Koncert je doplnený baletným číslom, aké som ešte nikdy v živote nevidel. A z druhej strany zaznie ďalšia melódia. Zoberiem ďalekohľad a na vrcholci stromu spieva krásne vyfarbený kohút – tokáň hoľniak. Koncert sa dostáva do finále, scénu zalievajú teplé slnečné lúče, prales sa prebúdza a začína Kvetná nedeľa v raji.

Keby sme každý deň prežili len malú časť tejto krásy, nechodili by sme po svete zamračení, usmievali by sme sa na druhých ľudí a priateľsky by sme im mávali. Možno by si o nás mysleli, že nie sme v poriadku. V poriadku však nie sú tí, ktorí túto krásu necítia a nevidia. Žiadne dielo človeka, ani tá najdokonalejšia socha, stavba alebo počítačmi riadená fabrika sa nemôže porovnávať s Matkou prírodou.

Zajtra sa bude veľa ľudí ponáhľať do práce. V pondelok bývajú porady, na ktorých sa analyzuje a plánuje – rast, nové obchodné stratégie, motivačné systémy a možno aj významné projekty, ktoré majú pomáhať druhým ľuďom. Myslím si, že sa netreba trápiť nad tým akým dokonalým prejavom chceme získať pozornosť na ďalšej porade, ako „namotivujeme“ ľudí a ako detailne pripravíme koncepciu nášho nového projektu. Stačí sa otvoriť tomu, čo je okolo nás, vnímať to a nechať prúdiť cez seba. Nechajme sa sami zapáliť a rozhorieť a nesnažme sa zbytočne zapaľovať druhých zbytočnými slovami. Nech sa druhí ľudia tešia a motivujú sami. Všetky plány sú už hotové, len im nerozumieme, pretože sme tak hlboko zaujatí prácou na tom, ako zmeníme tento svet. Počúvajme to ticho a možno objavíme veľké plány aj naše miesto v nich. Usmejme sa na ľudí, ktorých sme stretli, slušne ich pozdravme a pomôžme im, ak nesú príliš ťažký kríž. Otvorme svoje srdcia koncertu, ktorý máme od ranných hodín až do západu slnka všade okolo nás. A budeme lepší. My aj tento svet.

0