Náruč

Psychológovia odporúčajú objatia ako terapiu. Ak zovriete v náruči blízkeho človeka, ktorým lomcuje zlosť, dokážete ho vraj zbaviť negatívnych emócii. Objatím dieťaťa matka nielen dáva lásku, ale aj reguluje jeho teplotu a pozitívne ovplyvňuje procesy v jeho tele. Psychológovia hovoria o terapii pevného objatia, ktorá dokáže riešiť konflikty v rodine a obnovovať nedostatok lásky. Keď spočinie človek v náruči Boha, môže si povedať: „V Tvojich rukách som v bezpečí.“ Je to náruč, ktorá nás uzdravuje a hojí naše rany tak ako sa píše v Žalme 23: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.“

Najviac potrebujú náruč svojich rodičov deti. Niektoré však namiesto objatia dostávajú rany, ktoré sa hoja veľmi ťažko. Ivan Leitman, skúsený a obetavý človek, ktorý pracuje v občianskom združenú Náruč, mi kedysi hovoril, že každé piate dieťa na Slovensku má skúsenosť s psychickým alebo fyzickým násilím. Bol som z tohto čísla šokovaný a predstavoval som si 200 tisíc detí, ktorým sa ubližuje. Neviem, či je toto číslo správne, ale aj jedno týrané dieťa je problém, ktorý by sme mali riešiť. Mnohí sa pýtajú, čo robia zodpovední úradníci, učitelia, susedia alebo príbuzní? Neviem, je ľahko odsudzovať druhých. Možno majú samí strach, nechcú niekoho nespravodlivo obviniť, aj oni majú asi dosť vlastných starostí. A čo robíme my? Keď mi v Náruči rozprávali osudy niektorých detí, nemal som ani ja dobré pocity. Najradšej by sme mnohí nad podobnými príbehmi zatvorili oči, nepočuli o nich, tvárili sa, že vôbec neexistujú. Problém však je, že týranie detí tu je a celkom blízko nás. Len cez Náruč prešlo za vyše 13 rokov takmer 500 detí. Niektoré boli týrané a nemajú strechu nad hlavou, prostriedky na život a človek, ktorý im to spôsobil, si užíva slobodu. Koľko alibizmu, nevšímavosti a bezcitnosti je v nás dospelých a aké nespravodlivé sú naše zákony voči bezbranným deťom. Tu je zaujímavá diskusia odborníkov k tejto téme.

Terajšie deti, budú raz riadiť našu spoločnosť. To, čo im dnes nedáme alebo zoberieme, nám raz bude chýbať. Nestačí písať analýzy, teórie a koncepcie na úradoch a ministerstvách. Treba niečo konkrétne urobiť. Nie preto, aby sme mali dobrý pocit, ale preto, že je to potrebné. Anthony de Mello SJ hovorí: „Existujú dva druhy sebectva. Prvý typ je ten, pri ktorom mám potešenie, keď robím dobre sám sebe. To je ten, ktorý obecne nazývame sebectvom. U druhého typu mi robí potešenie, keď môžem potešiť druhých. A to je omnoho rafinovanejší druh sebectva. To prvé je zjavné, ale to druhé je skryté, a preto aj nebezpečnejšie, pretože nam vlastne dáva možnosť si myslieť, bohvie akí sme dobrí.“

Občas chodím do Náruče a veľa dostávam. Obdivujem ľudí, ktorí tento azylový dom vytvorili a starajú sa oň. Sú statoční, obetaví a trpezliví. Nesnažia sa deti „prevychovávať“ ale prijať a dať im to, čo najviac potrebujú – bezpečie a lásku. A nájsť ľudí, ktorí deťom otvoria svoju vlastnú náruč. Niekedy sa stretávame s deťmi z Náruče spoločne s mojimi deťmi – pri športe, výletoch alebo ako včera, pri spoločnom varení. Dostávame viac, ako sme dali. Neviem to presne popísať, iba to tak cítim. Tieto riadky nepíšem preto, aby som sa vystatoval dobrými skutkami. Nerobím žiadne dobré skutky, iba vás všetkých prosím – ak chcete pomôcť dvoma percentami z daní a nie ste si istí, ktorá je správna adresa, tak tu je môj tip – http://naruc.sk/chcem-pomoct-a-2/. Buďme trochu sebeckí a pomôžme sebe aj Náruči. Ďakujem 🙂