Bol som vo veľkej firme, kde pri nábehu výroby nového výrobku inžinieri umelo zvýšili normy, aby potom mohli v ďalších rokoch robiť zlepšenia. Nie, nebolo to v časoch socializmu. Je to teraz a tá firma je nemecká. Podobné hry sa hrajú s rozpočtom – každý ho navrhuje vyšší, ako v skutočnosti potrebuje, pretože vie, že ho budú ďalší škrtať. Na konci sú všetci spokojní, podobne ako mi kedysi radil nákupca inej veľkej firmy – zvýšte cenu, ja dosiahnem zľavu a všetci budú spokojní. A olympiáda pokračuje. V projektovom tíme sa rozdeľujú úlohy. Keď sa blíži kontrolná schôdzka, každý „niečo narýchlo” pripraví. Začína prezentácia. Všetci vidia, že prvý člen tímu neurobil nič a hovorí od veci, ale všetci sú ticho, lebo každý vie, že sa chvíľu bude podobnú rolu hrať on. Schôdzka tímu sa končí a všetci sa tvária, že projekt beží tak ako má, aj keď každý videl, že to tak nie je. Zlé svedomie toleruje nedostatky a všetci vedia, že koniec projektu je ďaleko.  Medzitým možno vzniknú ďalšie projekty a na ten pôvodný sa zabudne.

Z času na čas sa objaví nejaký provokatér, ktorý nepozná pravidlá hry a robí múdreho. Väčšinou sa to obráti proti nemu a buď sa rýchlo prispôsobí, alebo odíde. Aj šéfovia sú radi, keď nevznikajú zbytočné problémy. Veď už prežili toľko projektov a vždy to zvládli s nejakou prezentáciou s grafmi, vizuálnou tabuľou alebo ukazovateľom, ktorému nikto nerozumel.

Nájdu sa aj takí, ktorí urobia, čo treba a nemajú potrebu to prezentovať. Aj tí dopadnú zle – prezentácie sú niekedy dôležitejšie ako výsledky samotné. Že sa raz ukáže skutočná pravda? Je to možné, ale medzitým ešte prebehnú nekonečné hry na skrytú babu. Outsourcingom sa nazve ukrytie interných pracovníkov do „externej“ spoločnosti a čísla sú zrazu v poriadku. Alebo sa zmení metodika výpočtu kritického ukazovateľa a ide sa ďalej. Aj mnohí manažéri, ktorí ovládajú túto hru idú ďalej – na vyššie pozície alebo do iných podnikov. Všetci s najlepšími referenciami z hry, v ktorej sa nafukujú bubliny a keď prasknú, tak čierneho Petra majú v rukách nevinní.

Podobné hry bežia aj mimo podnikov. Všetci útočia na politika, ktorý vraj nehovorí pravdu, ale iba to, čo chcú ľudia počuť. Nechápem ich výčitky, veď on iba výborne ovláda svoje remeslo klamstva a manipulácie. Podobne ako tí, čo predávajú veci, ktorým sami neveria alebo si berú to, čo im nepatrí. Firma Monsanto geneticky zbavuje semená plodnosti a chce, aby jej ľudia za Božie dary platili. „Raz ich budú súdiť ako vojnových zločincov,“ hovoril mi v sobotu môj priateľ – farmár Janko. Aj ja si myslím, že raz budú za svoje činy platiť oni.

A teraz ruku na srdce – ako by sme sa správali v roli politika alebo dobre plateného manažéra firmy Monsanto? Robíme sami správne veci, aj keď nás nikto nevidí? Ak chceme od ľudí dôveru, musíme byť sami dôveryhodní a dôveryhodnosť je daná našim charakterom a odbornosťou. Nie v reči, ale v konaní. Existuje spôsob ako zistiť, či je človek poctivý – spýtajte sa ho. A odpovie „áno“, je to podvodník, povedal americký komik Groucho Marx. Áno, máme to všetci v sebe – pokušenie klamať a podvádzať. Nikto nie je imúnny a potvrdzujú to pokusy na celom svete, ktoré popisuje napríklad Dan Ariely. Svoje zlé svedomie potom ľudia skrývajú za rôzne masky, ale vnútorne to narúša ich integritu. Ženy vraj plačú päťkrát viac ako muži. Plač a uvoľnenie emócii môžu byť začiatkom našej premeny. Chlapi neplačú – a páchajú samovraždy.

Čo s týmito hrami, ktoré ovládli celý svet? Skúsme hrať niečo iné: Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu. Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú. (List Efezanom, 4, 28:29).

0